Ženské vojnové requiem

Svetlana Alexijevič: Vojna nemá ženskú tvár
Preklad: Ondrej Marušiak, Marek Chovanec, Nadežda Lindovská
Dramatizácia: Iveta Horváthová
Dramaturgia: Monika Michnová
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Eva Farkašová
Hudba: Róbert Mankovecký
Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
Réžia: Marián Pecko
Účinkujú:
Jana O.: Jana Oľhová
Eva: Eva Gašparová
Ľuba: Ľubomíra Krkošková
Lucia: Lucia Jašková
Naďa: Barbora Palčíková
Zuzana: Zuzana Rohoňová
Jana K.: Jana Kovalčíková
Muž 1: Ján Kožuch
Muž 2: Daniel Žulčák
Premiéra 13. januára 2017, Slovenské komorné divadlo Martin
Prekonávanie tabu
Odvekým privilégiom ženy je schopnosť darovať život, priviesť na svet dieťa, porodiť nového človeka. Vojny a zabíjanie sú, pre zmenu, vnímané ako „výsada“ mužov. Súčasť ich právomocí a možno i prekliatia. A predsa – k životu patria vojny a k vojnám patria aj ženy. Niekedy v menšej, inokedy vo väčšej miere. Ibaže sa o tom zväčša mlčí. Ide o nepísané tabu. Podľa zaužívanej predstavy – politiku a dejiny robia muži. Vojny patria k mocenským zápasom, k politike, sú jej krutým pokračovaním, tvarujú dejiny štátov a národov. Rozpráva sa o nich ako o príbehoch mužov. Účastníčky vojny ženského rodu sú marginalizované, odsúvané na okraj udalostí, do zabudnutia. A hoci, ako sa vraví – vojnové krviprelievanie nemá ženskú tvár, ženy sú predsa len jeho súčasťou. Súčasťou, o ktorej sa málo rozpráva. Preto oživené ženské vojnové príbehy nielen prelamujú, ale doslova lámu a poľudšťujú skresľujúce predstavy o vojnových ťaženiach, víťazstvách a prehrách. Dopĺňajú a prepisujú dejiny žien a mužov, históriu zápasov na život a na smrť.
Súčasná historiografia sa s veľkým záujmom a čoraz väčším pedantizmom zaoberá tzv. jej dejinami (na rozdiel od „jeho“ dejín). Vedci skúmajú často skryté, či vytesnené fakty o účasti a podiele žien na dejinných procesoch, na formovaní kultúry, vedy, umenia, spoločnosti. „Jej dejiny“, jej príbehy sú veľkým inšpiračným zdrojom pre literatúru, film, divadlo… Aj Slovenské komorné divadlo (SKD) v Martine v ostatných rokoch viackrát úspešne siahlo po týchto témach (A budeme si šepkať, 2009; Sedem dní do pohrebu, 2012; Vtedy v Bratislave, 2015), naposledy v divadelnej sezóne 2016/2017, keď na motívy knihy bieloruskej spisovateľky Svetlany Alexijevič vytvorilo inscenáciu Vojna nemá ženskú tvár (dramatizácia Iveta Horváthová, réžia Marián Pecko, dramaturgia Monika Michnová). Martinskí tvorcovia tak na svojom javisku sprítomnili spomienky žien – veteránok Veľkej vlasteneckej vojny: ich príbehy, ich vnímanie vojny a ich emócie, ich prínos, ich zápas o spoločné víťazstvo a porážku fašizmu, zápas o prežitie tela i duše, o zachovanie integrity osobnosti, ich traumy a obete, ich sklamanie z vytesnenia žien z vojnových dejín. Namiesto tradičného mužského rozprávania o vojne sprostredkovali divákom skúsenosť vojny ženskými slovami, zo ženského zorného uhla pohľadu. Spolu so Svetlanou Alexijevič vrátili ženám právo verejne hovoriť o dejinách a o sebe v dejinách.
Svetlana Alexijevič
Svetlana Alexijevič je ruskojazyčná spisovateľka z jednej z postsovietskych krajín – z Bieloruska. Narodila sa však a vyrástla na Ukrajine (otec bol Bielorus, matka Ukrajinka). V roku 2015 získala Nobelovu cenu za literatúru. Slovensku slúži ku cti, že sme jej knihu Vojna nemá ženskú tvár preložili a vydali skôr, než prišlo najvyššie švédske ocenenie jej tvorby.
Autorka je tvorkyňou cyklu svojráznych kníh-svedectiev, venovaných dejinám ľudí, ktorí zažili sovietske časy a tiež roky po ich rozpade. Sama seba označuje za spisovateľku éry sovietskej utópie a svoje diela za jej kroniku. Jej knihy majú nepochybne dokumentárny charakter, opierajú sa o postupy oral history. Alexijevič nadviazala na svoju novinársku skúsenosť aj na skúsenosť a tradíciu bieloruskej literatúry (A. Adamoviča, V. Bykova) a začala vytvárať spoločensky i umelecky závažné výpovede o tabuizovaných témach. Vychádzala z autentických ústnych histórii, písomných svedectiev, dokumentov, najmä z veľkého množstva rozhovorov, ktoré uskutočnila, zozbierala, zaznamenala, systematizovala, spracovala, syntetizovala do jednotného celku. Tematizovala napr. dejiny a interpretáciu Veľkej vlasteneckej vojny, vojny v Afganistane, černobyľskej katastrofy, rozpadu Sovietskeho zväzu a jeho dopadu na život obyčajných ľudí. Je právom označovaná za strážkyňu pamäti obdobia červenej utópie.
Kniha Vojna nemá ženskú tvár sa zrodila zo stoviek stretnutí, rozhovorov, ale aj korešpondencie so ženami, ktoré bojovali v sovietskej armáde počas Veľkej vlasteneckej vojny, prispeli k oslobodeniu svojej vlasti a k víťazstvu nad fašizmom v druhej svetovej vojne. Priniesla sériu autentických výpovedí, množstvo príbehov, odhalila ženské vnímanie vojny a osudy bývalých vojačiek na fronte i v čase mieru. Svetlane Alexijevič sa podarilo doslova vymámiť z pamätníčok roky zamlčovanú pravdu. Výpovede usporiadala, vybrala najpodstatnejšie, opatrila vecným, obsahovo a literárne hutným autorským komentárom. Vytvorila svedectvo veľkej filozofickej, historickej, mravnej a emocionálnej sily. Prvé vydanie diela v polovici osemdesiatych rokov 20. storočia bolo poznamenané tlakom cenzúry. Autorke vyčítali množstvo nedostatkov: pacifizmus, prehnaný naturalizmus, absenciu témy vedúcej úlohy komunistickej strany, popretie hrdinského obrazu sovietskej ženy atď. Čitatelia však mali odlišný názor: v priebehu piatich rokov náklad knihy dosiahol 2 milióny exemplárov. V novom storočí Alexijevič vydala rozšírenú, doplnenú textovú verziu, do ktorej zaradila vynechané pasáže. Kniha je preložená do množstva jazykov a získala viaceré medzinárodné ocenenia.
Martinská divadelná adaptácia
Dramaturgia SKD sa rozhodla preniesť knihu Alexijevič Vojna nemá ženskú tvár na svoje javisko, pričom prizvalo k spolupráci zohratý tvorivý tandem: dramatičku Ivetu Horváthovú a režiséra Mariána Pecka.
Inscenačný tím stál pred neľahkou výzvou – divadelne pretransformovať rozsiahly materiál, a dať mu javiskový tvar. Kniha Svetlany Alexijevič obsahuje kvantum svedectiev a príbehov, v slovenskom vydaní má vyše tristo strán. Historicky sa viaže k udalostiam druhej svetovej vojny, obrane Sovietskeho zväzu pred nemeckou nacistickou inváziou a neskoršiemu ťaženiu sovietskej armády na Berlín. Kým pre vnímateľa z postsovietskeho kultúrneho priestoru sú mnohé dejinné reálie známe a jasné (vojna tam zasiahla temer každú rodinu, vojnová skúsenosť sa vpečatila do pamäti ľudí viacerých generácií), slovenský divák takéto znalosti nemá. Tvorcovia si museli stanoviť princípy redukcie textu a informácií, selekcie ženských vojnových svedectiev, premeny rozprávania na divadelnú akciu. Súčasne potrebovali nájsť spôsob, ako pomôcť domácemu publiku zorientovať sa v historických kontextoch i v okolnostiach vzniku knihy, aby mohlo lepšie chápať predvádzané príbehy a situácie.
Iveta Horváthová svoju dramatizáciu rozdelila na štyri ženské rozprávania rozdelené do dvoch časti inscenácie. Klasická divadelná prestávka medzi nimi pôsobila ako dôležitá emocionálna pauza. Prvá časť inscenácie sa vo väčšej miere zamerala na šokujúce vojnové hrôzy, na zabíjanie a smrť, na osvojovanie si vojnových profesií a disciplíny, na výzvu prebúdzať a živiť nenávisť k nepriateľom, na deštrukciu, ktorá „nemá ženskú tvár“. Druhá sa, samozrejme, nemohla absolútne abstrahovať od krutosti vojny, ale tým, že tematizovala lásku a víťazstvo, mala láskavejšie vyznenie.
Už u Alexijevič sa stretávame s mozaikou výpovedí, svedectiev, rozsiahlejších i menších príbehov, zastupujúcich modelové situácie žien na fronte a tiež situácie veteránok v čase mieru. Horváthová zachovala princíp montáže jednotlivých narácií a vrstvenia rôznych tém, v porovnaní s knihou ich však občas preskupila a podala v súlade so zvolenou logikou kompozície martinskej inscenácie. V snahe vysvetliť slovenskému obecenstvu niektoré historické reálie zakomponovala do textu dramatizácie odkazy na niektoré sovietske vojnové praktiky či rozkazy, pridala v plnom znení text nesmierne expresívnej state Lva Erenburga Zabi Nemca! Úpravy sa dotkli aj jazykovej roviny textu, do ktorej Iveta Horváthová síce zasiahla, ale zasiahla veľmi citlivo a pre väčšinu vnímateľov nenápadne, čo svedčí o úspešnosti zvolenej stratégie. Zásahy boli vyvolané potrebou pridať reči presnejšie, autentickejšie rodové vyznenie. Ženské výpovede do slovenčiny preložili muži, ženské zážitky, emócie a intímne vyjadrenia tlmočili mužskými slovami. V aktuálnom vydaní sa prekladateľ Marek Chovanec oprel o starší preklad ešte cenzúrovanej verzie knihy z pera Ondreja Marušiaka. Aj keď vcelku ide o korektné, adekvátne pretlmočenie z ruského do slovenského jazyka, istá miera senzitivity a autenticity, spojenej napr. s témou ženskej telesnosti, sa vytratila. Horváthová vrátila týmto pasážam ženské slová, čiže jazykovú rodovú citlivosť.
Pre zohraný tvorivý tandem Horváthová – Pecko je príznačné, že inscenačný text je úzko prepojený s režijným videním a priestorom. Scénograf Pavol Andraško vytvoril v Štúdiu SKD nápodobu starého socialistického viacúčelového kultúrneho domu, schopného v prípade potreby slúžiť ako schôdzová miestnosť, tanečný parket a súdiac podľa farebných čiar, nakreslených po parkete – aj ako telocvičňa. Veľká hala pôsobí poloprázdnym dojmom, má množstvo dverí, zadnú stenu je možné príležitostne prekryť červenými závesmi. Zboku (pre publikum napravo) sa nachádza malá presklená technická miestnosť (možno pre zvukára, možno pre premietača filmov), ktorá je mobilná, dá sa premiestniť. V pravom rohu „proscénia“ je nenápadne umiestnený klavír. Tu a tam sú roztrúsené pozostatky bývalého zariadenia: ošarpané stoličky, stoly, fragment jedného radu sedadiel, dokonca aj staré kreslá a sedačky a nemocničné lôžko na kolieskach. Arénovité hľadisko SKD sa stáva akoby súčasťou tohto aj nám dobre známeho postsocialistického priestoru. Táto skutočnosť je navyše zdôraznená tým, že niekoľko kresiel je akoby pričlenených k sedadlám pre publikum, tvoria čosi ako nultú radu a sú v priebehu divadelnej akcie neraz využívané. Divadlo sa podchvíľou usiluje zrušiť rozdelenie na javisko a hľadisko, na „my“ a „oni“, zdôrazňuje, že ide o „nás“ – nás všetkých.
Dôležitú funkciu v inscenácii plnia tri projekčné plochy. Dve menšie (veľkosti televíznej obrazovky) sú umiestnené po stranách, veľká centrálna visí na zadnej stene, vysoko nad interiérom hracieho priestoru. Projekčné plochy pomáhajú dovysvetliť, dopovedať dôležité informácie o zrode knihy Vojna nemá ženskú tvár a o jej autorke, o Veľkej vlasteneckej vojne, ponúkajú krátke citácie textu s odkazom na konkrétnu stranu slovenského vydania. Sprevádzajú publikum inscenáciou, začínajú aj uzatvárajú predstavenie, zdôrazňujú jeho dokumentárnu, faktografickú hodnotu. Okrem textov projekčné plochy občas „v priamom prenose“ reprodukujú tváre aktérok a aktérov inscenácie. Deje sa tak vždy, keď si niekto sadne do „nultej rady“, chrbtom k divákom. Alebo keď treba zvýrazniť daný moment, danú situáciu, napr. keď mladé snajperky zabijú svojho prvého Nemca: „na obrazovke“ vidno nič netušiaceho, pekného mladého nemeckého dôstojníka aj krvavý úder do hlavy – výstrel, prinášajúci smrť. Dôsledok stlačenej spúšte, akcie, s ktorou dievčatá váhajú a ktorá navždy zmení ich životy. Ide o jeden z najpôsobivejších momentov inscenácie. Na vytvorenie priam filmovej krvavej ilúzie režisér využil technické možnosti simultánnej projekcie v spojení so zvukom a manipuláciou snímaného obrazu.
Inscenácia sa rozbieha ako rituál spomínania. Má svoj prológ a epilóg. Na začiatku sa z polotmy vynára mladý elegán v obleku, na jeho pokyn vzadu jedna za druhou potichu nastúpia civilne oblečené ženy a posadajú si k stolu. Na projekčných plochách sa objavia titulky – pomenúvajú tému, zoznamujú s úsilím Svetlany Alexijevič zachovať pamäť ženskej generácie brániacej vlasť. Informujú, že „v druhej svetovej vojne v sovietskej armáde bojovalo viac ako 1 000 000 žien. Ženy zastávali všetky vojenské funkcie. […].“
Skupinka žien v pološere disciplinovane čaká na svoju chvíľu, kým publikum dočíta. Potom sa zborovo ozve. Herečky citujú slová Svetlany Alexijevič o obrovskom zbore žien, autorka si nespomína na ich tváre, no pamätá si ich hlasy, tajomstvá z vojny, dejiny ich pocitov a duší, pamätá si ženské dejiny vojny. Stále je polotma, elegán postaví pred publikum mikrofón, dá znamenie a vytratí sa krokom kabaretiéra, ktorý riadi predstavenie. Svetlo reflektorov vyhmatne ženy z tmy. Jedna z nich vstáva, ide k mikrofónu, po chvíľke si to rozmyslí, odnesie mikrofón nabok, vráti sa a začína rozprávať. O začiatku vojny. Pridávajú sa ďalšie. Hovoria o tom, ako mladé naivné dievčatká utekali z domu na frontu, kde ich čakala mužská uniforma, mužská bielizeň, o tri-štyri čísla väčšie čižmy. No najmä smrť, zabíjanie, vojnové peklo.
Začiatok rozprávania pripomína rituál formálnej besedy s pamätníkmi, usporiadanej pri príležitosti ďalšieho výročia „hrdinského víťazstva nad fašizmom“. Výpovede žien však nemajú formálny ráz. Hlasy, slová, spovede, svedectvá sa množia a vrstvia v rýchlom tempe. Niektoré príbehy sa z monológov transformujú do dialógov a ucelených divadelných výstupov. Priestor prechádza premenami, vďaka svetlu, prostredníctvom náznakov, divadelnej imaginácie, vďaka občasným prechodom od civilného k ozvláštnenému, štylizovanému pohybu (pohybová spolupráca Stanislava Vlčeková) evokuje magické vízie a rôzne miesta deja. Spoluhráčmi siedmich žien sú dvaja muži. Herečky aj herci vstupujú do viacerých situácií a mikropríbehov, na pár minút na seba preberajú rôzne identity, sprostredkúvajú sériu svedectiev a množinu informácií. Pod vedením režiséra vytvárajú dômyselnú skladačku hlasov, slov, divadelných znakov a symbolov, akcií, spomienok a emócií. A cez túto „skladačku“, či inými slovami prostredníctvom premyslenej zložitej divadelnej štruktúry, dôsledne, oddane, s plným nasadením rozprávajú ženské dejiny vojny, zviditeľňujú „vojnovú encyklopédiu ženských duší“ (výraz Ivety Horváthovej). Vytvárajú jednu z variant dokumentárneho divadla.
Pri naratívnom type inscenácie operujúcej nielen množstvom ľudských príbehov, ale aj množstvom faktov, je veľkou výzvou nájsť pre ňu divadelný tvar, nahmatať správny tempo-rytmus, udržať divácku pozornosť. To, že sa to režisérovi Mariánovi Peckovi a jeho tímu podarilo, nie je žiadna samozrejmosť. Premyslený postup, pokora voči textu, úcta k hodnote ženských výpovedí určujú výslednú podobu martinskej divadelnej adaptácie knihy Alexijevič.
Významným leitmotívom inscenácie Vojna nemá ženskú tvár je motív piesní, ktoré dodávali ženám odvahu. Ide o motív, ktorý sa nenápadne rozvíja od začiatku do konca a stimuluje záverečnú pointu. A piesne sa skutočne objavujú. Burácajúci mužský zbor opakovane spieva známu údernú hymnu Veľkej vlasteneckej vojny Vojnu sviaščennuju. Neskôr v podaní intímneho hlasu sovietskeho herca a šansoniéra Marka Bernesa nostalgicky zaznie pieseň, venovaná dušiam mŕtvych bojovníkov (Žeriavy, slová Rasul Gamzatov). Sú to stále mužské piesne. Ženy si tú svoju odkladajú na koniec vojny. Divák sa jej dočká. Vytvára trochu prekvapujúci epilóg. V závere ženských vojnových dejín, kým v titulkoch na projekčných plochách bežia mená reálnych sovietskych žien a dievčat, účastníčok druhej svetovej vojny, nežný ženský hlas spieva v origináli skladbu The Other Woman. Uzatvára rituál spomienkového rozprávania, zdôverovania sa. Umožňuje preživšej ženskej duši vzlietnuť. A pripomína, že žiadna vojna nemá ženskú tvár. Svedectvo, zaznamenané Svetlanou Alexijevič o ženskom vnímaní vražedného pekla, má oveľa širšiu geografickú platnosť.

Nadežda Lindovská

Nadežda Lindovská absolvovala divadelnú vedu na Štátnom inštitúte divadelného umenia v Moskve. Pôsobí ako teatrologička, divadelná kritička a publicistka, venuje sa dejinám divadelného umenia so zameraním na tri tematické okruhy: ruské divadlo, slovenské divadlo, ženy a divadlo. V súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.