Tanečné pravdy o nás a tých druhých

ANDROGÉN
hudba: Matej Štesko
svetelný dizajn: Ján Čief
tanec: Jakub Jeňo, Tibor Trulik
choreografia: Tibor Trulik
JADRO
hudba: Matej Haasz
svetelný dizajn: Ján Čief
výprava: Marek Gašpar Šafárik
tanec: Lenka Rajchmanová, Maria Hernando Blasco, Julia Kannewischer
choreografia: Zuzana Ďuricová Hájková
Divadlo Štúdio tanca v roku 2015 prešlo naozaj rôznorodým a turbulentným obdobím. Na jar prezentoval súbor dve premiéry hosťujúcich režisérov: Jozefa Vlka – Roots, a legendy divadelnej improvizácie Julyena Hamiltona, ktorý pripravil inscenáciu Strieborná tekutina, strieborná niť. Na jeseň však divadlo muselo zrušiť festival Dni tanca pre vás – Focus Švajčiarsko a koncom roku odpremiérovalo v jeden večer dve svoje najnovšie inscenácie Androgén a Jadro.
Androgén riadi, podnecuje, burcuje muža k aktivite, dáva jeho správaniu tvar a charakter. Mužský duet s rovnakým názvom zachytáva pojem priateľstva z mužského hľadiska, rozpráva, ako sa muž stáva otcom, chlapec dospelým. Druhá celovečerná choreografia Tibora Trulika je tentokrát zameraná na dvojicu, je istejšia i sústredenejšia. Živelná energia charakteristická z jeho prvotiny, ktorá skôr vytvárala atmosféru, ako budovala motívy, sa zmenila na premýšľavosť, dravosť sa pretavila do hľadania  pôvodu mužského myslenia, sily a osobnosti. Tibor Trulik spolu s Jakubom Jeňom tvoria zohraté duo, ktoré vie pracovať na podobnej pohybovej dĺžke. Vzájomne sa poznajú z inscenácií domovského súboru. Cesta bojovníka, ktorý prechádza rôznymi citovými a životnými situáciami (bojmi), je zachytená bez fyzického dotyku. Obaja tanečníci sa „dotýkajú“ palicami. Bojujú s nimi, synchrónne s nimi mávajú. Pôsobia ako ostré nože, ktoré prerezávajú vzduch. Tanečníci pôsobia veľmi ohybne, púšťajú sa do riskantných stretov v letových fázach hodenia palíc postavených v pozadí. Palice na záver zhodia. A prichádza znova k vytúženému mieru. Je to férový boj dvoch mužov, ktorí už prešli fázou predvádzania sa a drobných frajerstiev (aké poznáme z výprav slovenských brancov do lesov). Ide o súboj dvoch vyrovnaných mužov, ktorí si aj napriek rôznym názorom dokážu zachovať priateľstvo. Tibor Trulik pôsobí vo vzájomných súbojoch živelnejšie a dynamickejšie, Jakub Jeňo zase vstupuje do nich uvážlivo a razantne.
Jadro je priamo inšpirované udalosťami z leta a jesene 2015, z obdobia, ktoré bolo pre Divadlo Štúdio tanca zvlášť náročné. Bolo poznamenané nečinnosťou vedenia banskobystrickej župy, ktoré svojhlavo nekomunikovalo s divadlom a nakoniec pristúpilo k nepodpísaniu grantov získaných v grantovom systéme Ministerstva kultúry. Súbor bol donútený zrušiť medzinárodný festival súčasného tanca Dni tanca pre vás – Focus Švajčiarsko, na ktorom sa mali zúčastniť poprední švajčiarski choreografi. Divadlo prešlo vlnou verejnej diskusie, ktorá nemá v rámci súčasného tanca na Slovensku obdobu. Riaditeľka Zuzana Ďuricová Hájková sa nakoniec rozhodla pretaviť časť svojej osobnej skúsenosti aj do inscenácie. Jadro je po rokoch (naposledy sa prezentovala tanečnou esejou o zmysle ľudskej existencie Lososy v roku 2012) jej nová choreografia. Na prvý pohľad cítiť posun od estetizácie vzťahov, pohybov k vecnému, konkrétnemu štýlu. Na letnom festivale Kiosk zaznievali hlasy, že v slovenskom súčasnom tanci sa takmer nevyskytujú politické či sociálne témy, väčší dôraz a záujem tvorcov badať na skúmaní osobných pocitov či medziľudských vzťahov a partnerských kríz. V Jadre sa objavuje politických a spoločenských problémov hneď niekoľko: neschopnosť osobnej empatie, neporozumenie, frustrovanosť, dotyk s národnými dejinami. Zuzanu Ďuricovú Hájkovú zaujíma spôsob uvažovania ľudí, prečo namiesto racionálnych argumentov sú schopní sa znížiť k ohováraniu, agresivite založenej na nepravdách. S tými sa v súčasnosti konfrontujú ľudia ani nie tak osobne, ale hlavne cez internet a médiá.
Tri tanečnice sa dostávajú v priebehu inscenácie do polohy diktátorky, vodkyne a aj do polohy obete, ktorá je utláčaná. Sú to tri príbehy, ktoré majú podobný základ. Dve ženy sa spoja proti tretej a vytvoria si predsudok, svoj názor, a potom slovne i fyzicky napádajú svoju obeť.
Ženy sú pomenované podľa civilných mien tanečníc. Príbeh o Márii (Maria Hernando Blasco) sa končí výčitkou: „Mária, ty si Cigánka!“. Tanečnica opakuje svoje útoky až do fyzického napadnutia. V príbehu o Lenke sa stane predmetom útoku fáma, že je Židovka alebo umelkyňa. V príbehu o Júlii sa terčom stane švajčiarska tanečnica, ktorá sa dostane do „mlyna“ strkaníc a fyzického vydierania zo strany ostatných dvoch žien, až sa celý boj končí výčitkou: „Si migrantka. Ješ naše jedlo!“
Oproti predchádzajúcim inscenáciám sa najviac zmenil výraz v tvári tanečníc. Vidno, že to, čo tancujú, aj naozaj zažili, že sa na niekoľko mesiacov v očiach internetových diskutérov či ľudí, ktorí ich na vlastné oči nevideli tancovať v inscenácii, stali niečím zbytočným. Vedia a poznajú tému, o ktorej tancujú. Súčasný tanec na Slovensku sa dosiaľ politickým, spoločenským témam príliš nevenoval. Tanečníci sa väčšinou prejavujú hlavne vo svojich pocitoch, súvisí to aj s ich vzťahom k realite i osobitému prejavu. Jadro oproti tomu ide priamo k veci, je v niečom opisné, narába s konkrétnymi predmetmi, ktoré samy osebe nesú konkrétnu funkciu. Napriek tomu sa inscenácia udržala na tenkej hranici medzi patetizmom a silným autentickým pocitom.
Dramaturgicky sa inscenácia rozkladá do troch príbehov. Tanečnice si z krútiaceho sa kolotoča života či dejín vyberú predmet, pre každú rovnaký. V prvej časti, v príbehu o Márii, sú to drevené hrable. Ich tvaru a funkcii sa prispôsobuje aj pohybová akcia tanečníc: naznačujú hrabanie trávy, presvetlenú atmosféru polí, ako vystrihnutú z Benkových obrazov, idealizáciu práce, priateľstvo, súdržnosť. Nebyť jedného detailu, ktorý si všimnú dve ženy na tej tretej, a z ktorého pochopia, že tá tretia musí byť iná. V druhej časti, v príbehu o Lenke, tanečnice tancujú so sieťkovanými taškami s rovnakým nákupom. Taška ich ťahá, vedie ich pohyby, sú pod jej vplyvom. Z trojice sa znovu vyčlení jedna, tento raz Lenka, ktorú zvyšné dve traumatizujú, fyzicky napádajú, a nakoniec ju označia za Židovku či umelkyňu, čo vyznieva v kontexte dnešných predsudkov či útokov ako už zľudovené hanlivé pomenovanie.
V tretej časti, v príbehu o Júlii, si tanečnice z kolotoča osudu zvesia pušky a prilby, s ktorými tancujú, pohybujú sa ako vycvičení vojaci, napredujú stále vpred, sledujú terén. Pôsobia pri týchto svojich pokusoch o boj komicky až smiešne. Znova sa z ich skupiny vyčlení jedna, ktorá sa dostane na okraj, tentoraz je označená za imigrantku. Trikrát sa zopakuje kolobeh agresora a obeti, proces vyčlenenia sa menšiny z väčšinového názoru. Rekvizity, ktoré používajú tanečnice, možno pokladať aj za znaky troch historických období (od obdobia druhej svetovej vojny, cez uniformovaný socializmus, až po súčasnú vojenskú výstroj, ktorá v rukách tanečníc pôsobila podobne absurdne až komicky ako pri „bojových hrách“ slovenských brancov v lesoch).
Scéna Mareka Gašpara Šafárika je takmer výlučne prázdna, len na okraji stojí konštrukcia pripomínajúca kolotoč, na ktorej visia rekvizity, ktoré tanečnice používajú: hrable, nákupné tašky a prilby. Kostýmy – jednoduché biele šaty – pôsobia rurálne a zároveň v spojitosti s nákupnými taškami a hlavne so zbraňami a prilbami komicky.
Hudba Mateja Hasza strieda elektronické tóny s klasickými sláčikmi, ktoré dávajú akcii patinu archetypálnosti. Politika sa síce nespomína explicitne, nepadne takmer žiadny výrok z divadelných káuz, ale vyslovené narážky k nim priamo odkazujú a snažia sa ich reflektovať.
Dve najnovšie choreografie Divadla Štúdio tanca Androgén a Jadro sa inšpiratívne dopĺňajú. Aj keď na prvý pohľad nemusia spolu súvisieť, nie sú vzájomným pokračovaním, nachádzajú sa v nich prvky, ktoré sú podobné. Vzájomné ataky v mužskom i ženskom svete, použitie palíc v rukách tanečníkov a hrablí v rukách tanečníc spája oba duety do obrazu sveta slovenskej reality, kde aj priateľstvá môžu byť narušené intrigami, ohováraniami a vzájomnou nevraživosťou. A to aj v mene Boha či národa.

Marek Godovič

Marek Godovič je absolventom Vysokej školy múzických umení v
v odbore divadelná veda a polonistika a Filmovej a televíznej fakulty Akadémie múzických
umení v Prahe v odbore scenáristika a dramaturgia. V priebehu štúdia sa zúčastnil
semestrálnych pobytov na Escola Superior de Teatro e Cinema v Lisabone a na Jagielonskej
Univerzite v Krakove. Ako autor, dramaturg a scenárista spolupracoval na rôznych
divadelných a rozhlasových inscenáciách. Od roku 2011 pracuje v Divadelnom ústave v
Štúdiu 12. Recenzie a kritiky publikoval v časopise kod, SME, Tanci, Salte či Pravde. Ako kritik sa
zaoberá súčasnou drámou, fyzickým divadlom a súčasným tancom.