O umieraní, bolesti a bielej farbe…

Hudba: Bogdan E. Szczepanski
Film a fotografie: Tomasz Taracha
Scénografia: Eva Farkašová
Technológia a realizácia: Miroslav Duša
Deti na fotografiách: Dominik Morávek, Grétka Polonská
Hlas Oskara: Dominik Morávek
Dramaturgia a réžia: Petronela Dušová, Dorota-Anna Dabek
Účinkuje: Petronela Dušová
Poľská premiéra: 6. 10. 2015, Medzinárodný festival ANIMO Kwidzyn, Pomorskie, Poľsko. Slovenská premiéra: 22. 11. 2015, Teátro Neline Budmerice, Združenie priateľov bábkového divadla a filmu, Dom kultúry Budmerice.
Najnovšia inscenácia bábkoherečky Petronely Dušovej nemá jednoduchú tému. O to viac je však zrealizovaná s citom pre jej pochopenie. Rozpráva bolestný príbeh o rakovinou postihnutom desaťročnom Oskarovi, ktorému v jeho posledných dňoch v nemocnici pomáha teta Ruža. Láskyplná, občas pochybujúca o svojej sile pomôcť mu v ťažkých chvíľach, ale stále tá, ktorá je schopná podoprieť ho a vždy vymyslieť niečo, čo mu pomôže.
Scenár vznikol ako dramatizácia veľmi úspešného románu po francúzsky píšuceho dramatika a prozaika Erica-Emmanuela Schmitta Oskar a růžová paní (fr. orig.: Oscar et la dame rose, 2002)[1].Text patrí do voľného cyklu románov o neviditeľnom, v rámci ktorého ich Schmitt doteraz vytvoril päť (vrátane Oskara). Rozprávajú o hodnotách ľudského života v rôznych medzných situáciách – choroby, smrti, hladu, chudoby, nedôvery vo vlastné sily atď. – a sú určené predovšetkým mladým ľudom a starším deťom. Zatiaľ z jeho pera vznikli romány, v ktorých o hraničných situáciách detí vypovedal pohľadom budhizmu (Milarepa, 1997), islamu (Pán Ibrahim a kvety koránu, 2001), kresťanstva (Oskar, 2002), judaizmu (Noemovo dieťa, 2004) a zen-budhizmu (Zápasník sumo, ktorý nemohol pribrať, 2009). Román bol viac ráz veľmi úspešne zadaptovaný pre divadlo, a iba v Českej republike sa doteraz dočkal štyroch uvedení, naposledy v réžii Václava Klemensa v ostravskom Divadle loutek (2004). Dokonca aj samotný Schmitt v roku 2002 urobil z neho divadelnú hru. V roku 2009 bol román aj sfilmovaný.
Inscenácia Teátra Neline z Budmeríc s jednoduchým názvom Oskar vznikla ako medzinárodný projekt, hlavne v spolupráci s poľskými tvorcami (hudba, film a fotografia, réžia). Slovenskí – scénografka Eva Farkašová či technológ a realizátor výpravy Miro Duša – sú ale známi aj v poľskej divadelnej kultúre. Osobitne E. Farkašová je držiteľkou viacerých poľských divadelných cien a pomerne dlhé roky veľká časť jej tvorby patrila a stále prináleží práve poľským divadlám.
Scenár Petronely Dušovej a Doroty-Anny Dabek prebral základnú príbehovú líniu románu, jeho chronologickosť, štruktúru i väčšinu postáv, nenájdeme v ňom však veľký rad peripetií. Je smerovaný tak, aby sa kládol dôraz na zložitosť situácie, v ktorej sa hlavný hrdina nachádza, na jeho boj s približujúcou sa smrťou a prežívanie tvrdej reality v širokej škále pocitov a myšlienok. Od jej odmietania, až po jej prijatie. Jeho výklad umožňuje symbolickejšie a obraznejšie inscenovanie, čo obe jeho autorky – zároveň aj režisérky, využili. Oproti románu sa z deväťročného Oskara v scenári stal desaťročný chlapec, ktorý neprežíva každý zo svojich posledných 12 dní života, ale iba tie, v ktorých je najlepšie vidieť jeho vnútorný boj či rast a jeho vyrovnanie sa so smrťou. Jednotlivé dni nie sú od seba striktne oddeľované tak, ako je to v románe. Román je z kompozičného hľadiska textom, ktorého základ tvoria Oskarove listy Bohu a jediný list babky Ruženky. Ruženkin list je posledný – štrnásty a oznamuje v ňom Bohu, že Oskar umrel a že vďaka nemu – okrem veľa bolestného a smutného – prežila aj veľké šťastie a radosť. Oskarovi patrí trinásť listov, pričom v poslednom už Bohu iba lakonicky píše, že začína umierať. Každý list okrem slov adresovaných priamo Bohu obsahuje aj verné prerozprávanie všetkých trápení Oskara. Opisuje jeho stretnutie s babkou Ruženkou, vrátane babkiných vymyslených príbehov o jej bohatej a víťaznej minulosti zápasníčky vo voľnom štýle, obsahuje ostré výčitky rodičom, že sa ho boja, záznam rozhovoru s lekárom, ktorý je smutný z nevydarenej operácie, rozhovory a hry s ostatnými deťmi v nemocnici, hovorí o ustráchaných a odmietavých stretnutiach s jeho rodičmi a citlivom a ohľaduplnom stretnutí s rodičmi svojej veľkej lásky a manželky – Peggy Blue. Obsahuje však hlavne podrobný opis rôznych situácií v nemocnici, ktoré Oskar prežíva inak po tom, ako sa s babkou Ruženkou dohodli, že každý z 12 dní jej dennodenných návštev v nemocnici, ktoré jej povolil doktor, bude patriť desiatim rokom jeho života. Aj keď otvorenou ostáva otázka, či sa od okamihu tejto dohody všetko nedeje tak, aby si posledné dni života mohol vysvetliť práve z tohto pohľadu… Od okamihu dohovoru nasledujúci – prvý z 12 dní – Oskar ukončuje ako desaťročný, na druhý deň prežíva pubertu, na tretí deň je tridsiatnik a žení sa atď.
Na rozdiel od románu sa v scenári nachádza viacero typov textov. Oskarove listy striedajú dialógy medzi ním a – tu už – tetou Ružou, Peggy Blue, jeho rodičmi, ošetrujúcim lekárom, či ostatnými deťmi v nemocnici. Najviac dialogického priestoru patrí tete Ruži a Oskarovi, v scenári sú v menšej až minimálnej miere prítomní jeho rodičia, lekári, sestričky atď. Nenájdeme v ňom niektoré vedľajšie postavy ako rodičov Peggy Blue, sestričky, upratovačku a ďalšie. Oskarove listy Bohu sú vždy iba pár riadkové, najčastejšie obsahujú jeho priania ako: byť zdravý, dozvedieť sa o sebe konečne pravdu, prosbu o úspešnú operáciu Peggy Blue, či pozvanie Boha na návštevu a pod. Scenár porušuje zásadnejším spôsobom iba chronologické plynutie príbehu a autorky zredukovali pomerne rozsiahlo aj tie časti, ktoré sa tematicky týkajú bezmedznej viery v existenciu Boha a rozhovorov Oskara a babky Ruženky o nej ako o jedinom zmysle ľudského života. Podstata deja, ktorý je zachytený v dialógoch medzi postavami v listoch Bohu, je však zachovaná a funkcia listov má skôr utišujúci a terapeutický ako vieroučný a adoračný charakter. Z časového hľadiska v scenári jednak chýba ohraničenie posledných dní Oskarovho života na dvanásť (v románe nie je jasné, či trinásty list patrí 13. dňu), jednak sa v ňom mení lineárne a chronologicky plynúca kompozícia na kruhovú. Príbeh sa začína monológom tety Ruže o Oskarovom úmrtí, ktorého základ tvorí jej posledný list Bohu z románu. Dominuje mu Oskarov odkaz na nočnom stolíku, ktorý je určený všetkým – nielen jej: „Len Boh má právo zobudiť ma.“[2] Odkaz teta Ruža číta na začiatku textu a v závere odznieva z audionahrávky.
Z inscenačného hľadiska je Oskar poetickým a štýlovo jednotným tvarom. Celý Oskarov príbeh sa od svojho začiatku až do konca odohráva v priesvitnej bielej kocke, kde je jeho biele nemocničné lôžko na kolieskach s bielymi doskami s jeho diagnózou, ktoré visia na jeho boku, v kúte stojí biely stojan na špinavú bielizeň a do biela je odetá aj teta Ruža. Teta Ruža – pretože ani ona nemá adresu Boha – z bielych Oskarových listov skladá lietadielka, ktoré rozvešiava postupne po celom priestore. Keď hovoria o Oskarových kamarátoch, pomáha mu listovať vo veľkej bielej „knihe“ s ich maskami-tvárami. Knihu predstavujú –  ukrývajú dosky s jeho diagnózou. Sú to vlastne kresby Oskarových kamarátov v nemocnici, ktoré sám nakreslil a odložil si ich do obalu s chorobopisom. Tete Ruži vtedy Oskar hrá smutno-smiešne príbehy Údenáča, Einsteina, Popcorna a Peggy Blue a ich kresby animuje v malom papierovom divadle – leporele. Keď je čas Vianoc, pripevňuje na stenu (protiľahlú k divákom) aj sinavé tváre rodičov, aby tak ešte viac vynikla jeho osamelosť a bolesť… V inscenácii sa však pracuje aj s tieňohrou. Keď napríklad Oskar rozbaľuje darčeky, jeho rodičia sa na neho pozerajú ako dve nehybné, k sebe naklonené a pritúlené tieňoherné postavy (na protiľahlej stene k divákom).
Scénická hudba príbeh jemne dramatizuje a citlivo vytvára atmosféru pochopenia a porozumenia.
Scénografia využíva nielen tradičné divadelné a bábkarské postupy, ale aj multimediálne. Začiatok a koniec inscenácie patrí filmovým dokrútkam – civilným záberom z mestských ulíc s konkrétnymi reálnymi ruchmi, ktoré sa premietajú na celú čelnú stenu priesvitnej kocky. Po začiatku inscenácie sa film zmenší a po celý jej čas lemuje spodný okraj kocky, na jej konci nadobudne opäť pôvodnú veľkosť. Tragiku príbehu zjemňuje spôsob, akým Oskar píše listy Bohu – píšu sa akoby samé, „automaticky“, a to prostredníctvom dataprojektora na prednú stranu kocky, pričom ich do písania hovorí chlapčenský hlas –  Oskar. Elektronické písanie Oskara, ktoré obsahuje aj rôzne smajlíky, nám ho zároveň – paradoxne – v jeho bielom „väzení“ približuje… Počas Vianoc je ďalej napríklad vďaka iným ako tradičným divadelným postupom na scéne „prítomný“ aj rozsvietený vianočný stromček – premieta sa na zadnú stenu kocky atď.
Mimoriadne vynaliezavo je vymyslená bábka, ktorá Oskara predstavuje. Je to pohyblivý drevený panák, ktorému herečka môže na tvár pripevňovať „masky“ – ploché tváre s rôznymi emóciami. Raz vyjadrujú jeho šťastie, keď sa „ožení“ s Peggy Blue, inokedy veľkú bolesť, keď kričí svoju nenávisť k rodičom, pretože sa mu vyhýbajú, či v poslednom obraze, v ktorom umiera, sú zmenšeninou jeho pôvodnej tváre takmer o jednu tretinu atď. Ako masky – ploché tváre k nemu do izby vstupujú aj jeho kamaráti z nemocnice – vrátane Peggy Blue. Oskarova maska-tvár i maska-tvár Peggy sú fotografiami skutočných dvoch detí a sú jemne štylizované.
Petronela Dušová sa podujala na ťažkú úlohu… Hrá nielen postavu, ktorá je možno symbolom smrti či akýmsi spolupútnikom v posledných chvíľach života človeka, ale aj postavu, ktorá jediná zo všetkých vedela Oskarovi poskytnúť oporu. Či už v zápasníckych príbehoch, alebo v písaní listov Bohu so symbolickou reflexiou jeho života po desaťročiach. Náročnosť inscenácie po hereckej a bábkohereckej stránke spočíva aj v tom, že hrá a hlasom pri bábkarských výstupoch spodobuje aj všetky ďalšie postavy detí, ktoré podobne ako Oskar prežívajú v nemocnici svoje veľmi ťažké chvíle. V inscenácii výborne kombinuje činoherné herectvo, potrebné pre stvárnenie postavy tety Ruže, s bábkohereckým majstrovstvom, ktorým je známa nielen doma, ale aj v zahraničí.
V rukopise inscenácie je síce citeľne prítomná poľská inscenačná optika, kultúrne rozdiely však možno vidieť iba v tom, akým spôsobom sa v inscenácii narábalo s témou smrti a Boha.
***
Príbeh treba vidieť… Nielen kvôli téme, ktorá núti k zamysleniu a hlbokému súcitu, ale aj kvôli spôsobu, ako sa v ňom pracuje s bábkami. Štyridsaťpäťminútová inscenácia lieči, utišuje, a hlavne láskavým a nežným spôsobom rozpráva o smrti detí. A o nej ešte stále nevieme – ale asi ani nikdy nebudeme vedieť– hovoriť vyrovnane…

---

[1] SCHMITT, Eric-Emmanuel: Oskar a růžová paní. Praha : Garamond, 2006. 104 s. ISBN 80-86955-26-5. Román nebol zatiaľ preložený do slovenského jazyka.[2] SCHMITT, 2006, s. 102, SCHMITT, Eric-Emmanuel – Dušová, Petronela – DABEK, Dorota-Anna: Oskar. [Scenár.] Budmerice : Teátro Neline, 2015, s. 1 a s. 9.