Slovo podľa Válka

Dramaturgia: Miriam Kičiňová, Peter Pavlac
Scéna a kostýmy: Peter Janků
Kostýmy: Zuzana Štefunková – Rusínová
Výber hudby: Sisa Michalidesová
Réžia: Emil Horváth
Účinkujú: Emil Horváth a František Kovár
Slovenská sezóna v Slovenskom národnom divadle vyšla aj na štvrté poschodie – do priestorov Modrého salónu, kde na sklonku marca 2015 uviedli inscenáciu hry Petra Pavlaca Slovo Válkovo. Hra o významnom slovenskom básnikovi a zároveň predrevolučnom ministrovi kultúry voľne nadväzuje na úspešnú inscenáciu Leni. Aj v tomto prípade ide o hru napísanú špeciálne pre komorný priestor Modrý salón, o hru napísanú pre konkrétnych hercov a zároveň o hru o kontroverznej osobnosti. Hoci ide o zaujímavý divadelný projekt, jeho realizácia sa nevyhla niekoľkým problémom.
Autor Peter Pavlac sa v bulletine k inscenácii priznáva k základnej pohnútke pre napísanie hry. Bola ňou synova otázka: „… prečo básnik, ktorý píše také veselé, vtipné, smutné alebo jednoducho krásne básničky, môže byť kamarátom, či dokonca môže slúžiť ľuďom, ktorí iným ubližujú.“ Táto otázka rezonuje v súvislosti s Válkom, jeho tvorbou a kariérou normalizačného politika vo všeobecnosti a je preto pochopiteľné, že okolo nej Pavlac vystaval hru. Zároveň je to však otázka natoľko problematická, poznačená dobovým aj kultúrnym kontextom našej krajiny, že na jej zodpovedanie by bolo azda vhodnejšie zvoliť formu, ktorá by viac smerovala k dokumentárnemu divadlu. Dokumentárna dráma však nie je stredobodom záujmu Pavlacovej tvorby. Napísal teda hru, ktorá sa síce odohráva na pozadí skutočnej udalosti, no inak ide o fikciu.
Dialóg dvoch postáv –Válka a neznámeho Príslušníka – sa odohráva v marci 1988, v deň konania Sviečkovej manifestácie. Válek má spolu s krízovým výborom sledovať z poschodia hotela Carlton dianie na Hviezdoslavovom námestí. Politik však pred začiatkom akcie zámerne vyhľadáva samotu na inom poschodí, kde Príslušník zhotovuje zvukový záznam zo stretnutia výboru. Válek v zlom rozpoložení nemá náladu rozprávať sa s cudzím človekom, ten však rýchlo vyberá jeho zbierku básní, žiada autogram, púšťa Válkovi záznamy rozhlasových pásiem poézie, chce rozoberať jeho tvorbu. Takéto správanie vzbudzuje neistotu a vyvoláva niekoľko otázok. Je záhadný príslušník naozaj len zvukár, ako hovorí? Bolo jeho stretnutie s Válkom skutočne náhodné? Ak áno, je logické, aby mal cudzí muž pri sebe Válkovu knihu aj zvukový záznam poézie? Ak nie, je na Válka skutočne nasadený ako tajný agent? Iste, nijako nemožno siahať na autorskú licenciu, avšak otázky o tajomnom pôvode Príslušníka zostávajú v mysli diváka aj napriek tomu, že Príslušník toho napokon o sebe povie viac než dosť. Vraví však pravdu? Vo vyostrujúcom sa dialógu žiada od Válka akési priznanie, že sa mu otvorili oči. Priznanie, že brutálny zásah voči demonštrantom je chyba, a že on ako básnik kolaboroval s režimom. V závere napokon bez slova podáva Válkovi tajne zhotovenú nahrávku ich rozhovoru. Takáto nahrávka by mu v marci 1988 mohla veľmi uškodiť, no už v januári 1990 veľmi pomôcť. Aj tento čin sa teda dá interpretovať dvojako.
Režisérom inscenácie je Emil Horváth, ktorý v inscenácii zároveň herecky stvárňuje Válka. Herecké réžie sú špecifické a majú svoje klady aj úskalia. To platí aj v prípade inscenácie Slovo Válkovo. V prospech inscenácie bezpochyby hovorí herecký cit pre prirodzené tempo dialógu. Pri hutnom a textovo náročnom materiáli, v ktorom sa kladie dôraz tak na dialóg, ako aj poéziu a historické súvislosti, je táto schopnosť na nezaplatenie. Konverzácia dvoch ľudí o poézii, politike a osobných postojoch možno aj vďaka Horváthovmu režijnému vedeniu nemá tendenciu diváka nudiť množstvom textu. Na druhej strane však inscenácia trochu trpí jednostrannou orientáciou výhradne na herecký komponent. Výtvarná či hudobná zložka sa v inscenácii nachádza len ilustračne a ich využívanie je žiaľ v niektorých prípadoch až necitlivé. To platí predovšetkým pre využitie hudby, o výber ktorej sa postarala Sisa Michalidesová. Jej voľba padla logicky na báseň Slovo zhudobnenú Dežom Ursinym. Výber je tematicky aj kvalitatívne bezpochyby správny, no nazdávam sa, že veľmi špecifická hudobná poetika Deža Ursinyho nie je vhodná na zvukovú kulisu. Ursinyho skladby sa rozbiehajú a gradujú na nečakaných miestach a majú nezvyčajné frázovanie a predovšetkým motivujú poslucháča vnímať text. Rýchle a často necitlivé stíšenie hudby teda vyvolávali nedopovedaný dojem. Platí to o to viac, že v inscenácii sa niekoľkokrát púšťa pásmo Válkových básní a divák preto očakáva, že pôjde o nový audiálny podnet.
Rovnako rozpačito pôsobí aj využitie televíznej dokrútky. Zábery z priebehu demonštrácie púšťa Príslušník Válkovi ako dôkaz o brutálnom konaní ochranných zložiek štátu. Ťažko predpokladať, že Príslušník už disponuje záznamom práve prebiehajúcich udalostí, alebo to, že je v jeho technických silách vysielať priamy prenos do hotelovej izby. Záznam je teda pohľadom z okna. Malá televízna obrazovka nie je na tento zámer vhodným riešením. Nielen preto, že diváci v posledných radoch sotva môžu uvidieť obraz, ale najmä preto, že scénografické riešenie využíva aj krásny výhľad z Modrého salónu, a teda necháva jeden záves zadného priestoru odokrytý. Diváci sa tak tešia pohľadom na Bratislavský hrad (aj tu by sa dalo hovoriť o istej nepresnosti, pretože takýto výhľad hotel Carlton poskytovať nemôže, no rozvíjať túto tému nepovažujeme za potrebné), no otázne zostáva, ktorý „pohľad z okna“ je ten správny. Pokojná panoráma mesta, či ulica plná násilia? Scénografické riešenie a kostýmy pre inscenáciu vytvoril Peter Janků. Okrem práve spomenutého panoramatického rozmeru ide skôr o striedme a pragmatické naplnenie potrieb inscenácie. Jediné predmety scény sú guľatý drevený stôl s dvoma stoličkami, nahrávacie zariadenie s magnetofónovým pásom a televízor. Pragmatickosť a jednoduchosť sa odzrkadľuje aj v civilných kostýmoch ladených do neutrálnych sivých a hnedých farieb. Príslušník má oblečené rifle, hnedú košeľu a teplú hnedú vestu, Válek zas tmavosivý oblek doplnený svetlým baloniakom. Samozrejme, komorná hra a komorný priestor nepotrebujú okázalé výtvarné riešenia, no aspoň drobná invencia by mohla byť pridanou hodnotou. Z uvedených príkladov je jasné, že inscenácia viaceré formálne atribúty marginalizovala, alebo využívala nedôsledne. Jej ťažiskom sa tak podľa predpokladu stali herecké výkony.
Ako už bolo v recenzii spomenuté, devízou inscenácie je práve cit pre dynamiku dialógu. Aj napriek tomu, že komorná hra neponúka výrazné dramatické vzopätie a niekoľkokrát sa opakujú pasáže analyzujúce Válkove básne, inscenácia nemá tendenciu nudiť. Obaja herci, tak Emil Horváth ako predstaviteľ Válka, ako aj František Kovár zastupujúci postavu Príslušníka, stoja na pevnej pôde ich bohatých hereckých skúseností. Obaja vedia, že herecké postavy sú o to plastickejšie, o čo menej jednoznačne k nim budú pristupovať. Emil Horváth sa ako Válek spočiatku javí len ako zle naladený pragmatik. Vôbec sa mu nechce byť na krízovom výbore, od svojich kolegov na vyššom poschodí bočí a pokúša sa byť sám. „Fanúšik“, žiadajúci podpis knihy jeho básní, je pre neho len ďalšia otravná záležitosť. Keď sa navyše Príslušník z ničoho nič pustí do analýzy jeho tvorby, Válek nie je ďaleko od vybuchnutia. Postupne sa však do vlastných veršov opäť zahĺbi, vidno, ako v ňom ožívajú dávne pocity a myšlienky, ktoré stáli pri vzniku básní. Toto sú mimoriadne silné momenty Horváthovej hereckej práce. V ledabolom čítaní poézie, ktoré má ďaleko od prednesu, cítiť vnútornú zainteresovanosť, chápanie súvislostí, ktoré možno nikto iný pochopiť nemôže. Postupne sa návrat do tohto sveta stáva Válkovi milším ako politické povinnosti a k Príslušníkovi prichádza aj vtedy, keď už by nemusel. Tu však dochádza k ďalšiemu zlomu. Príslušník sa začne zaoberať otázkami morálky a zodpovednosti za aktuálny stav udalostí. Bolo by málo pravdepodobné, ak by Horváth ako Válek precitol až po rozhovore s neznámym mužom. Horváthov Válek však od začiatku nevystupuje ako zapálený komunista, ale naopak ako človek, ktorý by možno rád dačo zmenil, no tuší, že na všetko je už neskoro. Príslušníkov pohľad na vývoj udalostí v uliciach aj jasnozrivý opis budúcnosti ho zložia na lopatky. Horváth ako Válek chápe, že súčasné udalosti prinesú svet, do ktorého on už patriť nebude a ktorý ho možno aj odsúdi. Aj napriek tomu sa inscenácia nekončí pateticky či moralizujúco. Kovár a Horváth stoja v prednej časti javiska a ako posledné spoločné slová hovoria báseň Počasie. V podtexte melancholickej básne cítiť nadhľad, akési pochopenie statusu quo a aj trochu humoru.
František Kovár ako Príslušník pôsobí na divákov ešte nejednoznačnejšie. Na rozdiel od Válka tu nejde o reálnu osobu, človeka, na ktorého by mohli mať názor už pred začiatkom predstavenia. Neznámy človek sa k ministrovi správa bodro, je milovník jeho diela, no od začiatku sa zdá, že v jeho správaní je ukrytá silnejšia motivácia, než len podpis do knižky pre syna. Kovárovo žoviálne správanie pripomína praktiky „dobrého policajta“, kde-tu utrúsi poznámku o dianí „tam vonku“, či „tam hore“. Je jasné, že vie viac, ako prezrádza, a divák práve preto očakáva, kedy sa z neho stane „zlý policajt“. Aj Kovárove najsilnejšie herecké momenty sú tie, v ktorých analyzuje Válkove básne. Tu sa ukazuje ako vnímavý a citlivý človek, schopný vidieť krásu a odhodlaný hľadať pravdu medzi riadkami. Nie je to primitívny eštebák, ani egocentrický kritik. Slabšie vyznievajú tie sekvencie, v ktorých Príslušník odhaľuje svoje osobné tragédie a v ktorých volá Válka na zodpovednosť za zradu ideálov. Tu sa Kovár dostáva do polohy, do ktorej sa zbytočne vkráda pátos.
Slovo Válkovo je inscenácia, ktorá nepochybne má svoj divácky potenciál. Téma dotýkajúca sa veľkého a kontroverzného básnika v konkrétnom a zlomovom čase a solídne herecké výkony sú poistkou príjemného hereckého zážitku. Je však škoda, že inscenácia rezignovala na snahu o invenčnejšie režijné či výtvarné poňatie a uspokojila sa s trochu bezfarebným štandardom.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.