Othello v (prílišnej) skratke

Preklad: Jozef Kot
Úprava: Štefan Korenči
Dramaturgia: Anton Korenči
Réžia: Štefan Korenči
Scéna: Jaroslav a Miroslav Daubravovci
Kostýmy: Veronika Keresztesová, Gabriela Paschová
Hudba: Miroslav Nemec
Hrajú: Michal Ďuriš, Adela Mojžišová, Igor Adamec, Lenka Košická, Přemysl Boublík, Martina Majerníková
Premiéra: 3. 10. 2014, Malá Scéna STU.
Malá scéna STU vstúpila do piateho roka svojej existencie. Jubilejnú sezónu otvorilo divadlo inscenáciou hry Othello. Ide o inscenáciu s natoľko radikálnou úpravou, že Williama Shakespeara môžeme ako autora uviesť len veľmi problematicky. Pod verziou na Malej scéne by totiž v kontexte úpravy mal byť podpísaný len Will Shake.
Režisér inscenácie a autor úprav Štefan Korenči sa počas svojej dlhoročnej kariéry zaoberal predovšetkým komornými a intímnymi inscenáciami, ktoré vytváral v divadle a.ha, na tradícii ktorého divadlo Malá scéna STU stavia. Je celkom pochopiteľné, že režisér s týmito skúsenosťami inklinoval k podobnej poetike aj pri inscenovaní Shakespeara. Či však prerod veľkolepej drámy na komornú konverzačku išiel k dobru veci, je otázne.
Korenčiho úprava vypúšťa nielen malé postavy senátorov, dôstojníkov, cyperských šľachticov, námorníkov a sprievodu, ale odstraňuje viac ako polovicu dejotvorných postáv. Vo výsledku teda úprava zahŕňa len šesť postáv: Othello, Jago, Cassio, Desdemona, Emilia a Bianca. Úprava celkom vypúšťa celé prvé dejstvo odohrávajúce sa v Benátkach, odstraňuje motív vojny s Turkami a takmer úplne aj konflikt Desdemony s Brabantiom kvôli sobášu s Othellom. Kým v Shakespearovom texte sú už Othello a Desdemona manželia a svoj sobáš uzavreli tajne, inscenácia privádza diváka priamo na ich svadbu a celá tragédia sa odohrá počas jedného večera. Treba uznať, že tento posun má istý divadelný potenciál a inscenácii sa do určitej miery podarilo využiť ho. Uvoľnená atmosféra a alkohol ľahšie pomáhajú podnecovať Jagove intrigy, svadba je vďačná téma pre vytváranie atmosféry aj pre kostýmové riešenia a v neposlednom rade prináša efektný záver – vraždu počas svadobnej noci. Žiaľ, ani tieto čiastkové úspechy nedokázali prekryť základný problém, ktorý radikálne skrátenie prinieslo, a to stratu motivácií. Vynechaním dôležitej zápletky s vymenovaním Cassia za Othellovho pobočníka sa Jagova nenávisť stáva pre diváka nelogickou, a to aj napriek tomu, že o nej Jago referuje hneď vo svojom úvodnom monológu. Nazdávam sa však, že divácka pozornosť je v tomto prípade hrubo precenená.
Ani pri tvorbe mizanscén nevynikala inscenácia invenciou a hĺbavosťou. Jednoduchý princíp striedania jednej scény po druhej s logickými príchodmi a odchodmi postáv a časté zatváranie opony, ktoré odčleňovalo jednotlivé časti, neboli takmer nikdy narušené. Výnimkou je úvodná časť, počas ktorej všetky postavy stoja v altánku, zjavne počas samotného sobáša Othella a Desdemony. V tejto časti nechal režisér na jednom mieste zaznieť časti vynechaných monológov hry. Tie sa ozývajú z reproduktorov ako myšlienky, pozostávajú z niekoľkých viet a čiastočne odhaľujú vnútorné procesy postáv. Jago sa tu napríklad zdôveruje so svojou obavou, že Othello kedysi zviedol aj Emiliu, a z Desdemoninej mysle k divákovi prichádza niekoľko viet z monológu adresovaného jej otcovi Brabantiovi. Hoci táto časť aspoň trocha odkrýva pohnútky jednotlivých postáv, ide o veľmi subtílne prepojenie s chýbajúcim textom.
Tvorcovia sa do určitej miery pokúšali chýbajúce dejotvorné skutočnosti vykompenzovať a vytvoriť náhradný motív. Je ním vyostrenie náboženských rozdielov. Nejde pritom o zvýraznenie Othellovho moslimstva, teda o motív, ktorý by mohol priniesť zaujímavý aktuálny rozmer, ale o nečakané náboženské zaradenie Jaga. Ten sa v inscenácii stáva židom. Jeho judaizmus je naznačený len jarmulkou na hlave a zlostnou poznámkou „kresťan“ smerom ku Cassiovi. Nie je celkom jasné, čo presne chcela režijná koncepcia dosiahnuť tým, že na javisko umiestnila predstaviteľov všetkých troch veľkých monoteistických náboženstiev, pretože ďalej už motív inscenácia nerozvíja. V každom prípade ide o výrazné ozvláštnenie, ktorým sa z Jaga stáva tak trochu Shylock.
Jaga v inscenácii hrá Igor Adamec. Obsadenie proti naturelu herca sa ukázalo ako najväčší klad inscenácie. Pre Adamca je charakteristická komediálna rovina a bodré, priateľské vyžarovanie. O búranie tohto typu sa herec ani režisér nesnažili a výborne ho využili v prospech inscenácie. Adamec ako Jago divákov zneisťuje. Vo vtipných bonmotoch, ktorými vďaka textu postava disponuje nadostač, nezaznieva nič zlovestné a intrigánske. Až na sebaodhaľujúce monológy, ktoré prednáša s vážnou tvárou, nič nenaznačuje, že by jeho Jago mal zlé úmysly. Táto nejednoznačnosť bola zaujímavým vybočením z inak stereotypných hereckých výkonov. Kostým postavy navrhla a realizovala dvojica Veronika Keresztesová a Gabriela Paschová. V prípade Jaga zvolili klasickú kombináciu tmavých nohavíc, bielej košele bez viazanky, vesty, sivého saka a už spomínanej jarmulky. Oproti ostatným postavám inscenácie pôsobil Jago veľmi ležérne.
Príjemný, hoci ničím prekvapivý výkon podala predstaviteľka Desdemony Adela Mojžišová. Mojžišová hrá Desdemonu priamočiaro a bez akýchkoľvek náznakov odbočenia od klasickej interpretácie. Desdemona je čistá, nežná a oddane milujúca žena. Nebúri sa proti Othellovmu hnevu a vinu hľadá vo svojom správaní. Mojžišová so svojím krehkým zjavom veľmi dobre realizuje tento obraz, škoda len, že postavu ničím neozvláštňuje. Herečkin kostým pozostával z klasických svadobných šiat s dlhou bohatou sukňou a ľahkého závoja vo vlasoch. Kostýmová zmena nastala iba v poslednej scéne, v ktorej si Desdemona líha spať a Othello ju zadusí vankúšom. Herečka si na spodničku od šiat oblieka ešte jednu vrstvu z jemného tylu červenej farby. Nočný úbor tak akoby predznačoval blížiacu sa tragédiu.
Michal Ďuriš ako Othello v inscenácii pôsobil nevýrazne, čo je samozrejme pre titulnú postavu škoda. Do veľkej miery za to môže radikálne zoškrtanie textu, kvôli ktorému prišiel o zásadné charakteristické prvky. Inscenácia odstraňuje nielen jeho tmavú farbu pleti, ale aj jeho vojenskú minulosť, čím narúša obraz nebojácneho a čestného hrdinu a zároveň len minimálne poukazuje na jeho vierovyznanie. Ďuriš sa tak ani pri najlepšej vôli nemá o čo oprieť a jeho Othello je len muž, ktorý fajčí vodnú fajku a ktorý naivne uveril Jagovým klamstvám. Ďurišovo herectvo je navyše veľmi civilné a mierne poddimenzované. Dokonca aj stupňujúce sa záchvaty zúrivej žiarlivosti pôsobia v jeho podaní trochu fádne. Kostýmové výtvarníčky v jeho kostýme vydarene spojili svadobný oblek s odevom, ktorý pripomína Othellov pôvod. Othello tak bol celý v bielom. Biely bol nielen oblek so stojačikom, ale aj košeľa, topánky, opasok a sako. To však bolo po obvodových líniách obohatené výraznou zlatou aplikáciou, ktorá pripomínala maurské ornamenty. S Othellom sa spája aj dôležitá rekvizita – šatka, ktorú daruje Desdemone a s ktorou Jago „dokazuje“ jej neveru. V inscenácii jej rozmer síce pripomína skôr šál ako šatku, i tu sa však výtvarníčky snažili o približný pocit maurskej kultúry. Výrazná červená látka zdobená výšivkou je pravdepodobne bežný textilný tovar, svoj účel však splnila.
Trojicu väčších postáv dopĺňala druhá trojica, ktorej hra venuje textovo menší priestor: Lenka Košická ako Emilia, Přemysl Boublík ako Cassio a Martina Majerníkova ako Bianca. Výkony všetkých troch hercov sa orientovali skôr na komické zobrazenie postáv. Žiaľ aj pri tomto zobrazovaní kĺzali ich výkony po povrchu. Emilia Lenky Košickej holduje alkoholu viac, ako sa na dámu patrí. Jej hlavnou rekvizitou je fľaša vína a hereckým výrazom márne udržiavanie rovnováhy. Biankin monológ o vernosti a nevere je však prednášaný triezvo a orientovaný priamo na divákov. Možno i preto pripomína recitáciu, či akýsi apel určený na konkrétnu adresu. Emiliin kostým tvorili dlhé modré šaty a čierny kabátik.
Hoci je postava Cassia pre príbeh nesmierne dôležitá, inscenácia ju marginalizuje. Vymenovanie Cassia za Othellovho pobočníka je jednou z vecí, ktoré sa takmer úplne strácajú v úprave. Přemysl Boublík sa tak môže chytiť len Cassiovho ľahtikárstva ako jedinej zjavnej charakterovej línie. V jeho podaní je to muž, ktorý nosí výborne padnúci oblek a ľahko a rád podlieha ženským zvodom. To inscenácia dokazuje aj scénou, v ktorej na javisku v prítomnosti Bianky takmer okamžite spustí nohavice. Celej situácii pochopiteľne nechýba patričný fraškovitý podtón. Situácia samotná síce nie je nevkusná, no rozhodne nie je ani smiešna, ani potrebná. Jeho partnerku – prostitútku Biancu v inscenácii hrala Martina Majerníková. Ani v prípade jej výkonu sa nedá hovoriť o výraznejšom akcentovaní a vyťažení maxima z malej postavy. Majerníková hrá iba to, čo jej minimálny priestor a koncepcia dovolia. Prchkú, zvádzajúcu ženu, ktorej jedinými zbraňami sú zmyselnosť a vzbudzovanie túžby. V krátkych ružových šatách si sadá do Cassiovho lona hneď po tom, ako mu vykričí, že sa u nej dlho neukázal. Podobne ako v Boublíkovom prípade, ani Majerníkovej sa žiaľ nepodarilo vniesť do javiskovej podoby jej postavy žiadnu pridanú hodnotu.
Scénografické riešenie Jaroslava a Miroslava Daubravovcov vychádzalo v ústrety celkovému minimalistickému konceptu. Inscenácia si vystačila s jednoduchým náznakovým altánkom, v ktorom sa odohrával sobáš Desdemony a Othella, zlatou lavičkou, ktorá sa stala centrom diania celej inscenácie, a jednoduchou nízkou manželskou posteľou – to boli jediné predmety, funkčne vypĺňajúce priestor. Ozvláštnením bola zelená ťahavá rastlina pripomínajúca brečtan, ktorá v jednom hustom rade vypĺňala priestor za lavičkou. Rastlina do inscenácie vnášala exotický rozmer, funkčne rozdeľovala priestor, ale jej prítomnosť sa dala čítať aj v symbolickej rovine. Brečtan je popínavá rastlina, ktorá sa omotáva okolo svojho hostiteľa – podobne ako Jago – a rastlinu, na ktorej parazituje, často usmrtí – podobne ako Othello.
Inscenáciu Othello na Malej scéne STU pravdepodobne inscenátori zamýšľali venovať mladým divákom, ktorí sa vďaka nej môžu zoznámiť so základnou dejovou líniou Shakespearovej hry. Hoci má inscenácia mnoho nedostatkov prameniacich z radikálneho skrátenia, nemožno jej uprieť niekoľko kladov. Logické pretlmočenie deja, zaujímavý výkon Igora Adamca ako Jaga a zvláštne ponurú atmosféru. Či budú tieto pozitíva pre diváka postačujúce, nechávame na neho.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.