Lepší zámer ako výsledok

Dramaturgia: Jozef Červenka
Kostýmy: Peter Janků
Scéna: Peter Janků
Libreto: Temistocle Solera
Réžia: Michal Babjak
Dirigent: Marián Vach
Zbormajster: Iveta Popovičová
Festivalový orchester a zbor Banská Bystrica
Účinkujúci:
Giovanna: Clara Polito
Giacomo: Sergio Bologna
Carlo: Ewan Bowers
Talbot: Ondrerj Mráz
Delil: Martin Gyimesi
Anjel: Peter Hricák
Diabol: Ján Strašifták
Inscenácia sa hrala 6., 9. a 12. augusta v Mestskom amfiteátri v Trnave a 15. augusta v Amfiteátri Nitra.
Nie je celkom korektné vydávať vzniknutý festival Viva Verdi za jediný letný operný festival na Slovensku, lebo tým prvým a dodnes fungujúcim sú Zvolenské hry zámocké, od roku 1980 s opernou časťou. Rovnako by nebolo správne mechanicky porovnávať obe podujatia, lebo každé z nich má svoje špecifiká. Zvolenská dramaturgia ponúka v jednom týždni viacero umeleckých produkcií rôznych opier talianskej, výnimočne aj francúzskej proveniencie vždy jednorazovo. Nový festival sa špecializuje na tvorbu Giuseppe Verdiho a v každom roku chce uviesť jednu viackrát reprízovanú inscenáciu výlučne v javiskovej podobe. Výhodou Zvolena je unikátna akustika nádvoria, ktoré nepotrebuje umelé ozvučovanie. Pravda, aj inde vo svete sa amfiteátrové produkcie zvyknú ozvučovať, no nie je ozvučenie ako ozvučenie. Z minulej sezóny máme z Bratislavy až tri negatívne skúsenosti s  ozvučovaním operných spevákov (oratórium o Cyrilovi a Metodovi, koncert Josého Curu a záverečný koncert festivalu Viva Musica!), ktoré znehodnocuje predvedené výkony. V zásade treba vznik nového letného festivalu privítať, lebo ponuka operných (resp. vokálnych) produkcií u nás zaostáva za možnosťami i situáciou v okolitých krajinách (ČR, Rakúsko). Nový festival sa zároveň dá chápať aj ako  reakcia na vleklé problémy v istých aspektom mimoriadne úspešného, no v iných rozpačitého zvolenského festivalu (termín, sťahovanie predstavení do divadla, slabší záujem publika). Aj Viva Verdi si musí ujasniť, na koho a s čím sa chce obracať. Už premiéra Giovanny ukázala, že napriek propagácii a blízkosti Bratislavy bol amfiteáter zaplnený z jednej tretiny. Je ale otázne (po skúsenostiach s naddimenzovanou sálou opery SND), či je reálne očakávať vyššiu návštevnosť bez toho, aby sa podujatie napojilo na medzinárodný turistický ruch.
Je možné, že relatívne nižšiu návštevnosť premiéry ovplyvnilo aj jej zaradenie do stredu týždňa a tiež skutočnosť, že Giovanna d´Arco nie je mimoriadne divácky príťažlivý a v širšej kultúrnej verejnosti populárny titul. Práve jeho výber zrejme ovplyvnila skutočnosť, že riaditeľka festivalu Katarína Löfflerová v tejto opere účinkovala so zborom v žilinskom koncertnom predvedení (1991) a že banskobystrický orchester s dirigentom toto dielo takisto koncertne uviedli na ZHZ v roku 2010. Hoci opera poskytuje dobré možnosti_pre uplatnenie spevákov znalých verdiovského štýlu, neobsahuje hudobné čísla, ktoré by osobitne „chytili za srdce“ a ani neposkytuje veľké režijné možnosti pre malú akčnosť príbehu. Divadelná stránka amfiteátrových produkcií musí zaujať jednak zvýšenou akčnosťou, jednak scénickým čarovaním. Ak tieto možnosti neposkytuje dielo, ťažko je ich dostať do inscenačnej podoby.
Opera vychádza zo Schillerovej divadelnej predlohy, podľa ktorej kopíruje aj Janinu smrť v boji namiesto upálenia na hranici. Napriek niekoľkým zborovým výstupom je to však skôr komorná dráma, v ktorej sa Giovanna zmieta medzi poslaním zachrániť Francúzsko, k čomu ju inšpirujú hlasy nebies, a medzi láskou ku kráľovi Carlovi, čo je výmysel libretistu. Podobne oproti Schillerovi je vysunutá do popredia postava Janinho otca Giacoma, ktorý až celkom v závere opery naberá typicky verdiovskú podobu otca milujúceho svoje dieťa, kým v prológu a prvých troch obrazoch je otcom rozhorčeným, fanatickým, ktorý obviňuje dcéru z bosoráctva a fakticky ju vydá Angličanom.
Inscenácia sa realizovala na obrovskom obdĺžnikovom pódiu, ktoré okrem kratších strán, kde boli umiestnené praktikáble, bolo prázdne. Na čiernom zadnom horizonte sa neustále striedali farebné zábery od veľkej kostolnej rozety, cez fasádu paláca, siluetu cintorína (1. dejstvo) po abstraktné obrazce a pekelné plamene. Plocha, na ktorú sa premietalo, bola raz širšia, raz užšia, pričom napríklad po bokoch rozety boli obrysy organových píšťal, ktoré mali navodiť atmosféru chrámu. Kým som prišiel na to, že inscenácia sa bude niesť v tradičnom duchu, považoval som ich za americké Pershingy či rakety s plochou dráhou letu. Premietanie síce vizuálny dojem mierne dynamizovalo, nemohlo však nahradiť akčnosť. Hoci režisér sa v minulosti celkom dobre vyrovnal s priestormi zvolenského zámockého nádvoria, tentoraz jeho aranžmán pôsobilo bezradnejšie. Predovšetkým sa nevedel rozhodnúť, či zboristov, oblečených v čiernych civilných šatoch, ponechať mimo akcie a nechať ich len spievať (ako „druhý orchester“) na praktikábloch, alebo ich zapájať do akcie. Napokon z toho nebolo ani jedno, ani druhé, takže občasné etudy zboristov pôsobili až nenáležite. Ešte bezradnejšie sa po javisku pohybovali sólisti, ktorých často delila od seba enormná vzdialenosť. Postupne sa čoraz viac tlačili na pravý praktikábel, od ktorého mali na skok dirigenta s orchestrom, keďže tento bol umiestnený nie pred pódiom, ale na bok od neho. Sólisti boli oblečení v dobových kostýmoch, podobne ako zopár štatistov, ktorých aj s oblečením si zapožičali organizátori od šermiarskej skupiny. Práve šermiarsky súboj počas predohry bol jediným oživením, a keďže všetci šermujúci napokon zostali ležať na zemi, dala sa ich etuda chápať ako odsúdenie vojny. Zato nevydareným oživením bolo exponovanie dvoch postáv anjela a diabla tak počas predohry, ako aj neskôr pri jednotlivých výjavoch, osobitne v závere opery, keď víťazný anjel odvádza Giovannu na nebesia. V skutočnosti malo ísť o hlasy, s ktorými protagonistka komunikuje a ktoré ju posilňujú alebo zvádzajú z cesty. Kostýmovanie, ale aj choreografia týchto výjavov pripomínali ľudové divadlo a nekorešpondovali s ostatným celkom. Napríklad etudy diabla, znázorneného ako ozajstný čert s chvostom, pôsobili až komicky. Napokon sa táto produkcia líšila od koncertantnej takmer len farebným svietením a spievaním na mikrofóny, takže nie je celkom jasné, či toto riešenie prinieslo viac zisku ako straty.
Dirigent Marián Vach potvrdil v plnej miere svoju povesť verdiovského dirigenta, cíti pulz hudby, má zmysel pre verdiovskú frázu, hoci tentoraz vzhľadom na umiestnenie orchestra jeho spolupráca bola náročnejšia, no bez ujmy na výsledku. Ozvučenie len miestami nerešpektovalo primát sólistov, a neveľmi početnému zboru dokonca pomohlo ku kvalitnému zvuku. Z piatich spevákov boli úlohy dvoch domácich natoľko okrajové, že obsadenie Ondreja Mráza sa dá považovať až za luxus. Celá ťarcha vokálneho účinku bola na troch zahraničných hosťoch. Dvoch z nich dobre poznáme z viacerých ročníkov ZHZ a prítomnosť rakúskeho manažéra signalizovala, že aj pre tento festival sa organizátori spoliehali na jeho kontakty. Festivalové večery sú atraktívne práve účasťou renomovanejších spevákov zo zahraničia, no pri ich propagácii treba zachovať istú mieru triezvosti, aby si divák nemyslel, že práve počul výkvet svetového operného spevu. Barytonista Sergio Bologna (dvakrát na ZHZ) od roku 1996 spieval napríklad v Ríme, Madride, Tel Avive, Torre del Lago a Bologni, no úroveň spevákov sprostredkúvaných pre Bratislavu agentúrou KAPOS nedosahoval. Americký tenorista spieval aj Mníchove, Paríži, Barcelone, Buenos Aires a papierovo by mal byť najlepší. Sicílčanka Clara Polito (na ZHZ trikrát) je doma v Palerme, ale spievala aj na iných významnejších talianskych javiskách (Benátky, Neapol). Všetci traja účinkujúci, ale predovšetkým obaja Taliani dokázali, že zvládnutie autentického verdiovského štýlu je pre nich samozrejmosťou, čo vždy neplatí pre našich domácich, aj renomovanejších spevákov. Vokálny štýl je ale kvalita, ktorú vníma len časť publika a ktorá celkom nepostačuje, aby nás kreácia priviedla k nadšeniu. Platí to v plnej miere aj o troch hosťoch v Giovanne d´Arco. Sopranistka so svojím lyrickejším hlasom sa podľa mňa hodí viac na donizettiovské party a hoci náročný part Giovanny má hodne meditatívnych lyrickejších plôch, predsa vo výbušných atakoch by sa niekedy žiadalo viac dramatickosti. Jej tón má pekný zábal, vie príkladne legátovať, no chýbalo trocha viac dramatických kontrastov a v prvej polovici večera aj čistejšia intonácia vo výškach. Problémy s vysokou polohou mal spočiatku aj americký tenorista, no postupne sa rozospieval. Jeho prejav (aj vokálny!) však pôsobil značne neosobne a hlas zavše znel pritvrdo. Lyrickejší Francúz Borras mi pred štyrmi rokmi na ZHZ pripadal bližšie k ideálu. Skúsený barytonista je dobrým rutinérom a štylistom, no pokiaľ nespieva vo forte, jeho hlas má málo šťavy a do dramatizmu vyššej polohy sa niekedy púšťa so zbytočnou vehemenciou. Po hereckej stránke sa od bežného klišé sem-tam pokúšala odpútať iba sopranistka.
Napriek viacerým kritickým poznámkach treba vznik festivalu Viva Verdi privítať a dúfať, že jeho organizátori časom získajú viacej rutiny, času a finančných prostriedkov, ale hlavne vnímavých operných návštevníkov vrátane tých zahraničných. 

Vladimír Blaho

Vladimír Blaho vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave v kombinácii španielčina - slovenčina (1968). V rokoch 1970 - 1982 robil výskumy umeleckého publika na Výskumnom ústave kultúry (napr. Vnímanie divadelného predstavenia), v rokoch 1982 - 1986 pôsobil na Ministerstve kultúry ako lektor pre amatérske umelecké aktivity, v rokoch 1987 - 1991 viedol Kabinet estetickej výchovy pri Osvetovom ústave, v rokoch 1992 - 2004 pôsobil ako pracovník pre zborový spev Národného osvetového centra. Je spoluautorom resp. autorom hesiel do Kultúrno-historického kalendára vydávaného v NOC, autorom hesiel operných umelcov do Encyklopédie dramatických umení a Slovenského biografického slovníka. Počas svojho pôsobenia publikoval v Ľude, v Hudobnom živote, v Javisku, Pravde, Národnej obrode a v Práci, v Literárnom týždenníku, v Slove a v českom časopise Harmonie. V posledných rokoch publikuje aj pre internetové portály Opera Slovakia a Opera Plusz. Okrem recenzií na slovenské operné telesá (najmä Slovenského národného divadla) a Zvolenských hier zámockých píše aj o zahraničných inscenáciách v Taliansku, Paríži, Toulouse, Barcelone a pod.