Spásonosné fajčiarky

Preklad: Marián Amsler
Dramaturgia: Lenka Garajová, Libor Hanzalík
Hudobná spolupráca: Slavo Solovic
Scéna a kostýmy: Veronika Ďurišová, Laura Štorcelová
Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
Produkcia: Adam Válek, Adam Fábik
Réžia: Marián Amsler

Účinkujú: Alexandra Palatínusová, Dominika Kavaschová, Anna Nováková, Petra Molnárová, Otto Culka, Lukáš Pavlásek, Michal Kalafut/Jakub Lorencovič.

Premiéra v divadle Lab VŠMU 25. a 27. 2. 2013

Inscenácia Fajčiarky a spasiteľky bezpochyby patrila medzi najlepšie inscenácie, ktoré študentské divadlo Lab uviedlo v sezóne 2012/2013. Kvalita, ktorú je namieste priznať hneď na začiatku recenzie, bola výsledok šťastnej kombinácie vhodne zvoleného súčasného a rezonujúceho textu, výraznej osobnosti skúseného režiséra, výborných hereckých výkonov a v neposlednom rade aj výtvarnej zložky, ktorá bezpochyby presahovala bežnú úroveň študentských inscenácií. Vo väčšine prípadov absolventských inscenácií je krátkosť uvádzania poľutovaniahodnou záležitosťou. V prípade Fajčiarok a spasiteliek to platí dvojnásobne.
Text česko-čilskej dramatičky Anny Saavedry je modernou odpoveďou na Čechovove Tri sestry. Rovnako ako v hre z počiatku dvadsiateho storočia, aj v hre z počiatku storočia dvadsiateho prvého sa stretávame s troma sestrami Oľgou, Mášou a Iri, ich bratom Andrejom, švagrinou Natáliou a podivnými nápadníkmi. Tak ako u Čechova, aj u Saavedry stretávame postavy múdre, vtipné, sympatické, ale zároveň načisto neschopné praktického života. Táto čechovovská nemožnosť je v prípade Saavedrinho textu ešte ostrejšia, pretože z hry ešte  jasnejšie a konkrétnejšie vyplýva, že súrodenci nie sú obeťou rodinnej konštelácie, prostredia a doby, v ktorej žijú. To, ako sa im nedarí fungovať v „normálnom“ svete, je akousi nevyhnutnosťou, daňou za to, že nechcú žiť ako masa. Túžia po šťastí, túžia po prostej láske či kariére, no cesta k nim je pre nich akoby nemožná. Hľadajú teda alternatívy, vstupujú do spolkov dobrovoľných hasičov, hľadajú holografický vesmír, utiekajú sa k literatúre, k hudbe alebo k láske za každú cenu. No ani tie im neprinesú to, čo očakávajú. Ich životné peripetie sú tragikomické a pre nejedného diváka isto aj dôverne známe. Nejde pritom o chlácholenie a poklepávanie po pleci „pozri, aj iní takto žijú“, ale o konštatovanie, že mysliaca bytosť bude vždy tak trochu outsiderom.
Tri sestry a jeden brat sú presne ako u Čechova odkázaní sami na seba a jeden na druhého. Oľga sa už dávno dostala do veku, v ktorom rezignovala na vyhliadky vlastného života z perspektívy rodiny či kariéry. Svoju energiu investuje do počúvania všetkých členov rodiny a snahy aspoň na diaľku spasiť svet. O to prekvapivejšie je nasmerovanie jej životného príbehu v samotnom závere hry, keď sa znenazdajky zapletie s nápadníkom svojej najmladšej sestry a počne s ním dieťa. Prostredná Máša je neriadená strela, energická žena v najlepších rokoch. Jej rovesníčky už dávno kočíkujú, čo Máša rieši tým, že si nájde mladšie kamarátky. No aj tie sa „míňajú“ a aj Máša túži po láske a spokojnom a naplnenom živote. Snaží sa teda za každú cenu nájsť muža svojich snov, odpisuje na inzeráty a holograficky sa spája so svojím fiktívnym ctiteľom. Keď všetky snahy vychádzajú navnivoč, pôsobí Máša nahnevane, tvrdo a trochu vulgárne. Najmladšia Iri je študentkou hudby. Na začiatku hry ju spoznávame ako naivné, trochu detinské stvorenie, pre ktoré je svet doposiaľ priateľským miestom, životné méty sa zdajú byť dosiahnuteľné a budúcnosť slávnej hudobníčky zrejmá. Spolužiaci jej nadbiehajú, no ona si ich nevšíma, necháva ich čakať, okato im dáva najavo, že ju otravujú. Zároveň však s ich neustálou prítomnosťou ráta. V priebehu hry však niekoľkokrát narazí na tvrdosť reality. Po nasťahovaní švagrinej Natálie do spoločnej domácnosti musí oželieť nielen drobné výhody benjamínka, ale aj životne dôležitú vec – cvičenie na bicie. Neskôr jej život poznamenajú neúspešný absolventský koncert a tiež strata obdivovateľa. Tieto životné kotrmelce posúvajú Iri čoraz viac smerom k Máši a jej cynizmu. Tri sestry dopĺňa brat Andrej – vzdelaný kultivovaný muž, ktorý však nestojí o kariéru, komplikácie a stres. Hoci je Natália žena celkom mimo jeho ligu a na sestry pôsobí jeho rozhodnutie oženiť sa s ňou ako ten najbizarnejší nápad na svete, Andrej je spokojný. Aj keď nemal rád autoritatívneho otca, ktorý riadil a organizoval jeho život, dobrovoľne sa podvoľuje tomu, aby ho pre zmenu organizovala a riadila Natália. Tá nielen rozrátava kalórie, ktoré môže Andrej zjesť, ale zároveň je to ona, kto v domácnosti nosí nohavice. Doslova. Kým Andrej v ženskej zástere organizuje chod domácnosti, samozrejme podľa Natáliiných inštrukcií, ona v elegantnom kostýme robí kariéru v talk show s prostoduchým názvom „Nahlas o čom sa šepká“. Keď v závere inscenácie ako jediná odchádza na služobnú cestu do Moskvy, celá rodina jej máva. Čo na tom, že možno ani nevie, kde sa Moskva nachádza a že tam má namierené s milencom.
Saavedra vychádza zo svojho inšpirátora Čechova dôsledne, no zároveň bez toho, aby ho zneužívala a ubližovala mu. Rešpektuje a v prospech svojej hry využíva charakteristiky dramatických osôb, ktoré z hry Tri sestry všetci dôverne poznáme. Posúva ich však smerom do súčasnosti a z nadčasových hrdinov vytvára súčasníkov. Aj v dnešných časoch bohatších na sebarealizáciu môžu uviaznuť v čase, v rodinných rituáloch, oslavách menín a biologických hodinách. Aj v čase moderných komunikačných metód môžu zostať na ocot a aj s kvalitným vzdelaním nemať prácu, po ktorej túžia. Jej Fajčiarky a spasiteľky nie sú len súčasnou variáciou na témy, ktoré otváral v celej svojej tvorbe aj Anton Pavlovič Čechov. Sú plnohodnotným, vtipným a zároveň inteligentným dielom.
Inscenáciu pohostinsky režíroval Marian Amsler. Jeho režijnú prácu nemožno nazvať inak ako komplexnú. Amsler Saavedrin text poznal a chápal minimálne tak dobre, ako Čechovovu predlohu a dokázal z neho vyťažiť maximum. Vedel, že vážnosť celej veci okolo životov všetkých postáv najlepšie vynikne na pozadí komického, či lepšie povedané vedľa neho. Nerozpakuje sa teda parodovať, ironizovať a využívať odcudzovacie efekty. Natália čistí „koliečka“ od pohárov nielen na nábytku, ale aj na stenách. Máša sa v holografickom vesmíre vznáša vysoko nad realitou bežných ľudí, vďaka tomu, že režisér buduje mizanscénu na rebríku umiestnenom za stenou. Keď si navyše Máša svoju dlhú modrú sukňu prehodí cez vlasy, pôsobí vo výšinách ako bizarný obraz Panny Márie. Hustú situáciu odľahčí futbal, ktorý si mužské postavy zahrajú z ničoho nič s improvizovanou papierovou loptou vyrobenou z novín. Irin absolventský koncert reálne odohrajú všetky tri sestry. Podobných situácií je v inscenácii mnoho. Režisér ich výborne dávkuje, odľahčuje nimi dej, ale zároveň nimi vynikajúco a nenásilne dopovedá to, čo by divákovi možno uniklo. Nejde však len o správne pochopenie a následné pretlmočenie textu s využitím komických prvkov, ale doslova o múzickú koncepciu.
Inscenácia je vysoko výtvarná a je zjavné, že nejde o izolovanú iniciatívu výtvarníčok, ktoré pre režiséra dodávajú vizuálny obsah, ale o dôslednú spoluprácu s Laurou Štorcelovou a Veronikou Ďurišovou. Významné miesto v scénografii zohrávajú knihy. Knihy boli nielen ústrednou témou bulletinu k inscenácii, ale aj celej výtvarnej koncepcie. Boli voľne rozmiestnené na niekoľkých kôpkach prázdneho priestoru, plnili úlohu konferenčných stolíkov, sedačky, ale aj voľne vymedzovali zadný priestor. Ten bol inak prázdny, vyplnený jedinou priečnou, nahrubo omietnutou stenou. Z jednej strany bola náznakom obývačkovej súpravy, v ktorej mala pevné miesto magická soška líšky, ku ktorej sa celá rodina utiekala ako k náboženskému symbolu, slúžila však aj ako praktické predelenie priestoru. Prostredníctvom nej sa realizovali odchody a príchody postáv, Máša vydriapaná na tejto stene prežívala vo výšinách svoje opojenie z nového vzťahu. Scénografia inscenácie Fajčiarky a spasiteľky bola výborným príkladom toho, ako môže jednoduchý priestor úplne vychádzať v ústrety tvorcom. Keď sa však zdalo, že je javiskový priestor príliš limitujúci, nebáli sa tvorcovia využiť aj hľadisko. Dialo sa tak počas natáčania Natáliinej talk show, ktorá sa, ako inak, snímala priamo s divákmi predstavenia.
Výrazná výtvarnosť bola badateľná aj v kostýmoch a líčení postáv. Oľgin kostým pozostávajúci z elegantných modrosivých nohavíc a blúzky podobnej farby s golierikom dotváralo aj líčenie zdôrazňujúce jej bledosť a predovšetkým pierka nalepené na obočí, vďaka ktorým vyzerala herečka Alexandra Palatínusová fyzicky staršie a jej zjav evokoval zimu. Vo výrazných farebných kombináciách bola oblečená postava Máše. Modrá dlhá sukňa, čierna blúzka, červené topánky aj kvety vo vlasoch. Extravagantný účes, výrazné doplnky a zrastené obočie, vďaka ktorému sa herečka Dominika Kavaschová podobala na slávnu maliarku Fridu Kahlo, a celý zjav postavy pripomínal leto. Jarná téma pochopiteľne a logicky pripadla najmladšej sestre Iri. Výrazné ružovo-žlté líčenie okolo očí, lícnych kostí a spodnej časti čela, pastelové a biele farby jemného dievčenského oblečenia, ale aj nežné kvety vo vlasoch. To všetko dotváralo jej jarný výzor. Niekoľko kostýmov vymenila Natália. Od kratulinkých, nie veľmi vkusných šiat so zvieracím motívom, cez hrubý sveter zakrývajúci tehotenské bruško, elegantný, no tuctový kostým, až po drahý kožuch – zjavne dar od milenca. Postava Natálie strieda kostýmy tak, ako to situácia vyžaduje. Vždy kúsok pod hranicou vkusu, vždy presne vystihujúc priemerných ľudí. Mužské postavy spájal jeden prvok – biele, či aspoň svetlé nohavice a sivá vrchná časť oblečenia. Pán Peter – Mášin vysnívaný virtuálny priateľ – mal oblečenú košeľu, Iriin a následne Oľgin nápadník Barónik mladícky pôsobiace tričko s kapucňou a sebavedomý Ján športové tričko s rozhalenkou zvýrazňujúce jeho vyšportovanú postavu. Sivosti sa vymyká iba Andrej, ktorého vrchná časť odevu je tvorená lososovoružovou košeľou, ktorá akoby dopredu zdôrazňovala istú zženštilosť tejto postavy. Tento povahový rys je kostýmom ešte viac zdôraznený vo chvíli, keď sa z Andreja stáva „žena v domácnosti“ a jeho kostým dotvára kuchynská zástera s kvetovaným vzorom.
Dôraz je v inscenácii kladený aj na hudobný výber. Skladby ženských alternatívnych interpretiek boli do inscenácie vyberané podľa zjavného, logického a estetického zámeru. Inscenáciu otvárala skladba americkej speváčky ruského pôvody Reginy Spector How. Clivá skladba, v ktorej sa speváčka pýta, ako je možné zabudnúť a ísť ďalej, sa výborne hodila do úvodnej scény, keď si rodina pripomína výročie smrti ich otca, a zároveň koniec ďalšieho strateného roka ich životov. Nasledovalo viacero skladieb excentrickej speváčky Emilie Autumn, ktorých divadelný charakter sa ako scénická hudba výborne hodil. Skladba Opheliac navyše odznela v plnej dĺžke ako Iriin absolventský koncert. Inscenácia sa končila euforickou skladbou Dogs Day Are Over od Florence and The Machine, ktorá mala byť jednoznačným prísľubom toho, že zlé časy sa skončili.
Už úvod recenzie obsahoval informáciu, že inscenácia vynikala výbornými hereckými výkonmi. K potvrdeniu týchto slov slúži aj fakt, že Dominika Kavaschová získala za postavu Máše ocenenie DOSKY v kategórii Objav sezóny 2012/2013. Kavaschová hrala postavu Máše naozaj s obdivuhodnou energiou a plastickosťou, stvárneniu jej postavy nechýbal humor, ale ani nasrdenosť a nad všetkými polohami sa vznášal hlavný problém postavy – nízke sebavedomie. To sa stalo zdrojom celej charakteristiky postavy budovanej Kavaschovou. V jej správaní vidno ostýchavosť, ktorú sa snaží prebiť siláckymi gestami. Kavaschová tak postavu budovala nielen na základnej, ale aj hlbinnej úrovni. Pre úplnosť treba spomenúť aj komický rozmer jej výkonu, ktorý do postavy vnášala predovšetkým vďaka mimike, drobným gestám a v neposlednom rade zaujímavými a dynamickými zmenami intonácie.
Za nemenej vydarené výkony možno považovať aj Alexandru Palatínusovú ako Oľgu a Annu Novákovú ako Iri. Obe herečky sa vo viacerých úlohách odohratých na pôde VŠMU prejavili ako výrazne komediálne typy. Kým Nováková ako rodinný benjamínok mohla staviť na permanentnú detskú trucovitosť, výraznú mimiku, nadužívanie beatboxu, ale aj naivitu a v niektorých prípadoch dokonca prostosť, Palatínusová budovala postavu Oľgy oveľa umiernenejšie. Vytvárala si tak výbornú pôdu pre niekoľko momentov, v ktorý sa jej postava prejavila prekvapivo a veľmi silno. Mám na mysli napríklad výraznú scénu, keď Oľga vybuchne a vykričí, čo všetko robí pre spoločnosť, ale aj jej nečakané prebudenie ženskosti, ktoré dospelo k zvedeniu nápadníka jej mladšej sestry. Ženské postavy uzatvárala Natália, v inscenácii stvárnená Petrou Molnárovou. Hoci sa na postave Natálie len ťažko hľadá niečo pozitívne, Molnárová ju hrala bez predsudkov a odsudzovania. V jej podaní mal divák síce pred sebou osobu bez schopnosti premýšľať v hlbších súvislostiach a osobu, ktorej vzdelávanie sa realizuje len prostredníctvom ženských časopisov, rozhodne však nie zlomyseľnú alebo zákernú bytosť. Molnárovej sa prirodzene a vtipne podarilo vytvoriť prototyp obyčajne obyčajných žien.
S výnimkou Andreja v podaní Ota Culku stáli mužské postavy bokom. Vzhľadom na malý rozsah textu, ktorým postavy Pána Petra (Lukáš Pavlásek), Barónika (Michal Kalafut) a Jána (Jakub Lorencovič) disponovali, je to prirodzené. Oto Culka mal síce v porovnaní so ženskými postavami menšiu úlohu, výborne sa mu však podarilo využiť jej potenciál. Jeho Andrej na rozdiel od sestier nemal a nemá veľké ambície, ktoré sa mu snažil za života vštepiť otec. V manželstve s temperamentnou a dynamickou Natáliou hľadá azyl. Hoci je zrejmé, že sú mu krabičková diéta a starostlivosť o deti ľahostajné, svoju rolu prijíma s kamennou tvárou a je zjavné, že mu jeho postavenie vyhovuje.
Fajčiarky a spasiteľky patria medzi inscenácie, ktoré kvalitatívne presahujú rámec pôdy študentského divadla. Na sklonku minuloročnej divadelnej sezóny sa dokonca hovorilo o jej prenesení do divadla Astorka Korzo ´90. Žiaľ, zdá sa, že plány v tomto smere zatiaľ nevyšli. Pevne však verím, že na podobnú aktivitu nádej existuje. Inscenácia a jej tvorcovia by si to zaslúžili.
Soňa Smolková
 
publikované online 31. 12. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.