Krič a budeš milovaný!?

Preklad: Ján Ferenčík (Medveď, Pytačky); Zora Jesenská (O škodlivosti tabaku)
Réžia: Srdjan Sekicki
Dramaturgia: Dana Turanská
Výprava: Miroslav a Jaroslav Daubravovci a.h.
Asistent réžie: Mária Brozmanová
Obsadenie:
Ivan Ivanovič Popov: Albín Medúz
Jelena Ivanovna Popovová/Natália Stepanovna: Mária Brozmanová
Grigorij Stepanovič Smirnov/Stepan Stepanovič Čubukov: Mikuláš Macala
Luka/Ivan Vasilievič Lomov: Jozef Novysedlák
Premiéra 5. jún 2013 Spišské divadlo Spišská Nová Ves
Ako zistíme, že sme sa práve zamilovali? A čo spravíme, keď sú naše princípy potláčané vášňou? Ako vieme, že je pravý čas na zmenu? A kedy nastane zmier ľudí i duší? Takéto a podobné otázky sa pokúša klásť divákom i nová inscenácia Spišského divadla.
Režisér Srdjan Sekicki spolu s dramaturgičkou Danou Turanskou sa podujali na odvážny čin. Vzali si za cieľ spojiť tri úplne odlišné krátke dramatické útvary od A. P. Čechova a spojiť ich v jeden plynulý celovečerný, všetko objímajúci a všetko vypovedajúci celok. Zamerali sa na monológ O škodlivosti tabaku a dve jednoaktovky Medveď a Pytačky. Ich víziou sa stalo prepojenie neprepojiteľného a ukázanie ľudských vzťahov v ich najnedokonalejšej forme. Zamerali sa hlavne na vzťah muža a ženy. Na momenty úzkosti, ľúbostného iskrenia, nenávisti a túžby, ktoré takýto vzťah prináša. Taktiež sa pohrali s témou rozdielnych mužsko-ženských pohľadov na rovnaké veci. Dotkli sa aj témy majetkových sporov, ktorá je u Čechova neustále prítomná. Inscenátori všetko posadili do posledných krásnych dní „bieleho Ruska“[1]. Snaha ukázať prívetivú tvár Ruska a ruskú mentalitu sa odrážala v kostýmoch, v scénografii, v hudobnom výbere i v hereckom naštudovaní. Postavy pijú ako dúhy, spievajú Oči čornyje a priam nestíhajú ani dýchať, ako chcú všetko zo seba vykričať.
Bratia Daubravovci vytvorili z maličkostí kostýmy s akýmsi nostalgickým nádychom. Nohavice s pukmi, veľká šatka s kvetmi, náznak vojenskej uniformy v podobe bieleho saka s vypchávkami a odznakmi, vyšívaný župan, čosi ako redingot či klobúk s vysokou strieškou. To všetko prinášalo náznaky dávnej doby. Inak bola ich scéna neutrálna – iba čierna kocka lemovaná bielou páskou s dominantným bielym stolom a stoličkami, ktoré stáli na hrubom koberci s perzským vzorom. Na stene viseli dva biele štvorce z plátna, ktoré sa však v inscenácii veľmi nevyužili. Biele plátna iba dotvárali ilúziu bielosti a čistoty. Inak strácajú svoj zmysel a účelovosť.
Režisér prepojil monológ O škodlivosti tabaku s jednoaktovkou Medveď. Z hlavnej postavy Ivana Ivanoviča Nuchina spravil Ivana Ivanoviča Popova, a tak mohol spojiť hlavnú postavu z Medveďa Jelenu Ivanovnu Popovovú s touto postavou a vytvoriť z nich manželský pár. Táto myšlienka je celkom zaujímavá, avšak naráža na malý problém. Len ťažko sa môžu spolčiť postavy celkom odlišného charakteru. Vidno ale, že zámerom bolo prepojiť ich a explicitne na nich ukázať rozdielny pohľad muža a ženy na manželstvo, vlastníctvo, majetok, lásku a nenávisť.
Popov v podaní Albína Medúza je roztržitý, bojazlivý starší muž, ktorý svoju ženu poslúcha na slovo. Medúz má účelovo vybudované herecké prostriedky, ktorými jeho postava dáva jasne najavo, čo si o svojej žene myslí. Jeho neustály blúdivý pohľad, trhané pohyby a iba slabé záblesky odvahy a rozhodnosti v kvetnatých gestách vypovedajú, že je to muž „pod papučou“. Popov rozohráva prvú časť príbehu, v ktorej sa dozvedáme, že jeho manželka ho týra. Núti ho hovoriť pred zhromaždením o škodlivosti tabaku, i keď sám fajčí. Paradoxné na tom je, že ako postava neustále kašle, čo je znak choroby pľúc a výrazový prostriedok k dosiahnutiu vhodného zobrazenia chronicky chorého človeka, ktorý v závere svojho monológu umiera. Medúz má veľmi príjemne zafarbený hlas plný sýtosti, s ktorým narába veľmi prirodzene. Jeho gestikulácia sa opiera o typ postavy. Keď ako Popov hovorí, že chce byť slobodný, rozpaží ruky a chvíľu zasneno visí v povetrí ako slobodný vták, či dokonca Kristus na kríži, ktorý trpí, ale slobodne.
Postava Popova sa v inscenácii ocitne ešte párkrát v Medveďovi, kde už však vystupuje iba ako duch zosnulého manžela. Tu sa režisér nechal uniesť a umelo vložil do jednoaktovky ducha, ktorý reaguje na vzniknutú situáciu v dome. Jeho výstupy sa stretávajú s veľkým ohlasom, keďže Medúz dáva svojej postave v tejto polohe výrazne komický nádych. A hlavne vznikajú absurdné situácie, ktoré vytvárajú humorné scénky.
Jednoaktovka Medveď plynulo nadväzuje na predošlý výstup. Zrazu tu máme smútiacu vdovu usadenú pod obrázkom zosnulého manžela. Avšak smutná vdova je skôr rozhorčená a zaťatá. Jelena Ivanovna Popovová Márie Brozmanovej sa totižto rozhodla po smrti záletného manžela ostať mu až za hrob verná. Odrazu tu máme kontrast – muž tvrdil, že ho týra, utláča jeho slobodu, a žena tvrdí, že ju podvádzal, kade chodil. Nejako nám to spolu neladí, ale vypovedá to čosi o vzťahoch medzi mužom a ženou. Brozmanová hrá Jelenu s nádychom vzdoru a hnevu. A keď vyjadruje emóciu akéhokoľvek druhu, kričí, až jej navierajú žily a nestíha s dychom. Nie je však jediná, ktorá krikom vyjadruje svoj postoj a emóciu. Režisér sa asi rozhodol, že sa všetko ponesie v násilnom, ukričanom duchu. Akoby sme sa k láske, či k žiadostivosti vedeli dopracovať iba krikom, buchotom a priam až agresívnym správaním.
Podobne ako postava Jeleny reaguje aj postava Grigorija Stepanoviča Smirnova Mikuláša Macalu. Macalov generál je rázny v pohyboch a i v reči. Avšak občas je taký rýchly v prehovore, že mu unikajú slabiky a nie je mu rozumieť. Jeho Smirnov je ako veľký chlapec v malom priestore. Macalov prejav by bol ešte výraznejší a pravdivejší, hlavne jeho zlom z „nasrdeného“ veriteľa na zamilovaného muža, keby aj jeho oči vyjadrovali tú emóciu, o ktorej práve hovorí. Macalov Smirnov má ale v očiach neustále smiech a akúsi potláčanú radosť. Preto je v mnohých momentoch veľmi nepresvedčivý, aj keď sa snaží búchať po stole a stále hovoriť o tom, aký je „nasrdený“. Je veľká škoda, že režisér dostatočne nevyužil výškový rozdiel medzi hlavnými predstaviteľmi.
Žiaľ, práve títo dvaja na seba počas celej scénky len kričia, búchajú po stole, zúrivo sa prechádzajú, alebo si hrozia pištoľami. Potom zaniká ich prerod z nenávisti k láske, ani si ho veľmi nevšimneme, keby nám o ňom sami nepovedali. Práve scéna s pištoľou má byť rozhodujúca a zlomová. Avšak ak čakáme nejaké zjemnenie, tak sa veľmi mýlime. Ešte aj tu sa pritvrdzuje. Všetok hluk vrcholí v záverečnej scéne, keď sa Jelena rozhoduje, či má generál ostať, alebo odísť. Vtedy Brozmanová príliš prehráva – trasie sa ako v extáze, až kým sa úplne neupokojí a nezaklincuje svoje rozhodnutie rozkazom, aby kôň zosnulého muža nedostal ovsa. Tým sa vyrieši situácia a láske už nič nebráni v ceste. Celá fraškovitosť scénok sa uzavrie a začne sa tretia časť, ktorú duch manžela otvorí tým, že zvesí zo steny svoj obraz a už sa ďalej nezjaví.
Herecky zaujímavou postavou v Medveďovi bol aj sluha Luka Jozefa Novysedláka. Novysedlákova postava priniesla do deja štipku ozajstného humoru a odľahčenia od ukričaných hlavných predstaviteľov. Jeho prirodzenosť a nenápadnosť sa zúročila vo viacerých výstupoch. Na začiatku však mohol byť viac drzý, ako je to aj v texte, aby potom vynikla jeho schopnosť prispôsobiť sa podľa príslovia „kam vietor, tam plášť“.
Tretia jednoaktovka Pytačky je v zmysle nadväznosti deja od predchádzajúcich akoby odstrihnutá. Tu už sa režisérovi nepodarilo urobiť žiadny spojovací prvok, ktorý by náležite prepojil predošlé obrázky zo života. Avšak aj v tejto jednoaktovke sa pokračuje v ukričanom a prepiatom duchu. Napriek tomu majú postavy svoje drobné pohyby, ktoré z nich aj navzdory nervovému vypätiu a kriku robia príjemné figúrky. Celá posledná časť je akýmsi vyvrcholením a excentrickým záverom všetkých troch textov. Jednoaktovka sa dostáva do strhujúceho tempa, až sa všetko končí šialeným bozkom, neutíchajúcou hádkou a sarkastickým konštatovaním, že sa začína šťastný rodinný život.
Mikuláš Macala hrá v tretej časti inscenácie otca Stepana Stepanoviča Čubukova. Jeho Čubukov je zrazu oproti predchádzajúcej postave veľmi pokojný, až priam éterický. Zrazu hrá akéhosi starého „hipisáka“, latentného homosexuála a veľmi mierumilovného človeka, ktorý chce mať za každú cenu pokoj v dome. Používa vágne, veľké gestá a pomalý pohyb. Neustále má v očiach smiech, ako pri predošlej postave. Tu sa to ale hodí, dodáva to jeho postave takmer šialený výzor. Odrazu je však v jeho postave aj čosi homosexuálne, jeho gestá a výraz tváre naznačujú, že by si Lomova sám vzal za muža, keby mohol. Neustále ho bozkáva na líca, hladká ho, vrhá na neho zmyselné pohľady a hovorí mu upokojujúce slová.
Natália Stepanovna Márie Brozmanovej je dievča, ktoré je zvyknuté mať vždy pravdu. Pravdepodobne aj preto sa jej chce otec zbaviť. Jediné, čo na nej prekáža, je jej mužské správanie. Cítiť ho v postoji, v spôsobe, ako si sadá, či ako odpovedá na otázky. Miestami skôr pripomína dievku od dobytka. Ukričanú, rozkazovačnú a násilnícku. Dokonca to podporujú aj trochu neforemné šaty, ktoré Brozmanovú príliš rozširujú a vytvárajú dojem nesúmernej postavy. Kvôli kriku a naháňaniu ani tu nie je veľmi postrehnuteľné, kedy si k susedovi Lomovi nájde vzťah. Odrazí sa to iba na zistení, že si ju chce vziať. Potom jej konanie smeruje živočíšna túžba, ktorá ju núti súriť ho a burcovať k hádke. Všetko vyvrcholí tým, že sa vrhne na bezbranného a strateného Lomova.
Ivan Vasilievič Lomov Jozefa Novysedláka má veľmi šikovne vybudovaný tik. Všetko, čoho sa on alebo niekto iný dotkne, neustále utiera. Najviac utiera seba, keď ho na privítanie bozkávajú, alebo mu podávajú ruku. Akoby jeho postava trpela obsedantnou predstavou, že všetko je špinavé, a preto to treba utrieť. Zároveň využíva na ovplyvňovanie okolia svoje slabé srdce. Neustále sa chytá za hruď a hovorí, ako mu klope. Nakoniec pre upokojenie robí dýchacie cviky, ktoré udržiavajú ostatné postavy v dostatočnej vzdialenosti. Nevie sa vyjadriť, takže je nútený mať v klobúku napísané, čo sa vlastne prišiel opýtať. Je to komický prvok, keďže Lomov by mal byť už takmer 40-ročný zrelý muž.
Celovečerná inscenácia bola nasýtená energiou zo všetkých troch rozličných textov. Bohužiaľ, režijný zámer nevypointoval nuansy týchto textov. Sekicki sa akoby spoľahol iba na razantnosť a krik. Jemnejšie polohy sa neukázali skoro vôbec. Úsilie zobraziť vzťahy akéhokoľvek druhu len cez vzdorovito zaťatú bradu, napnuté žily, rýchle pohyby a ukričaný hlas neprinieslo želaný výsledok. Ani evidentná snaha hercov vykričať zo seba všetko nebola úspešná. Celá inscenácia tak ostala iba na polceste za príjemným zamyslením a pobavením.
Zuzana Šnircová

Zuzana Poliščák Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Ako kritička sa zúčastňuje kritických seminárov a divadelných festivalov. Príležitostne prispieva recenziami do projektu Monitoring divadiel. Zároveň je súčasťou redakcie internetového časopisu MLOKi. Pracuje pre Divadelný ústav v oddelení vonkajších vzťahov ako manažérka výstavníckej činnosti.