Ako posledný zubor narušil dobré susedské vzťahy

Autori: Ján Luterán & divadlo Na peróne
Dramaturgia: Mariana Luteránová
Pohybová spolupráca: Vladimír Michalko
Účinkujú: Peter Kočiš, Zuzana Psotková, Jana Wernerová a Judit Lax
Réžia: Ján Luterán
Slovenská premiéra: 17. novembra 2012, Divadlo Thália, Máraiho štúdio Košice
Koncom leta sa v Brne uskutočnil ojedinelý projekt umeleckého stretnutia štyroch nezávislých divadelných súborov z Poľska, Maďarska, Slovenska a Česka, ktorých zámerom bolo vytvoriť nové autorské predstavenia na tému: pohľad zvonku na susedný národ. Cieľom projektu bolo novými divadelnými inscenáciami a následne diskusiami s publikom podporiť myšlienku európanstva s národným pozadím. Slovenskému divadlu Na peróne boli na stvárnenie pridelení naši južní susedia. Nosnou historickou témou, ktorú si inscenátori zvolili na vytvorenie tohto projektu, bola osoba kráľa Mateja Korvína.
Nezávislé divadlo Na peróne sa pri projekte Causa Bonasus spojilo s manželskou dvojicou Jána a Mariany Luteránovcov, ktorí do poetiky „peronistov“ vniesli čerstvý závan divadelného vzduchu s ironickým autorským nadhľadom a zmyslom pre divadelnú skratku. Autor textu Ján Luterán neobchádza citlivé témy a nehladká slovenskú náturu. Presne a jasne pomenúva to, čo je v slovensko-maďarských vzťahoch, najmä zo strany slovenského obyvateľstva, zakorenené v predsudkoch a stereotypoch v správaní sa voči Maďarom a ich vnímaniu ako národa, ktorý je nám fyzicky blízky, avšak jazykovo natoľko vzdialený, že vybudoval na hraniciach obrovskú priepasť. Ale samozrejme, len tam, kde ju chceme cítiť. Možno až symbolicky si slovenskú premiéru Causy Bonasus naplánovali na Deň boja za slobodu a demokraciu, 17. november.
Úvod sotva päťdesiatminútového predstavenia patrí krátkemu prírodopisnému filmu s dokumentárnym komentárom o zubroch a ich genetickom spojení s americkými bizónmi, ktorý načítala jedna z herečiek, J. Wernerová. Potom predstúpia herci, každý z nich sa predstaví, povie, akú postavu bude hrať a odkryje tú časť zo svojho súkromia a rodinných pomerov, ktorá hovorí o jeho vzťahu (resp. o vzťahu jeho rodiny, či blízkych) k Maďarom. Napokon ako samotné intro predstavenia sa všetci traja herci dištancujú od postáv a ich názorov, ktoré stvárňujú.
Modelová situácia hry Causa Bonasus je zdanlivo jednoduchá: na akademickej pôde sa má odohrať medzinárodné stretnutie, na ktorom sa má dohodnúť slovenská a maďarská strana o vypustení zubrov (Bison bonasus) do voľnej prírody. Zástupcovia slovenskej strany prichádzajú v plnom počte: ochranárka, profesorka biológie a poľovník. Na maďarskú stranu sa musí čakať. Jej meškanie však vyvrcholí zrušením stretnutia, čo rozprúdi na jednej strane vášnivú diskusiu medzi prítomnými na tému nezodpovedných Maďarov, ale na druhej strane, a to je gro celej kauzy, absolútne obnaženie slovenskej mentality so všetkými jej nedostatkami a komplexmi. Netrpezlivosťou, sklamaním z partnerov i seba samých, opovrhovaním „Neslovákmi“, nedostatkom národnej a dejinnej hrdosti. Samozrejme, že hoci vyslovené „fakty“ sú na hrane akceptovateľnosti toho, o čom je vhodné hovoriť verejne na javisku, všetko je v rovine hyperbolizovania a karikatúry, a tak sa vďačne smejeme sami na sebe.
Scénu vytvára podlhovastý stôl postavený naprieč javiskom, zakrytý bielym obrusom slúžiacim aj ako kinoplátno, a 3 stoličky. Pod javiskom sedí za malým stolíkom prekladateľka, ktorá simultánne tlmočí do maďarského jazyka. Herci na takejto minimalistickej scéne nemajú oporu v žiadnych rekvizitách či predmetoch, práve naopak, všetky si musia pomocou zvukov vytváraných konkrétnymi citoslovcami dotvárať sami. Či už ide o mobilný telefón, tašku s papiermi, pero, poháre, loveckú pušku a pod. Znamená to, že sa musia sústrediť nielen na to, čo sami hrajú, na svoje texty a vystúpenia, ale aj na reakcie ostatných postáv, ktoré ozvučujú. Vzniká tým nielen komický efekt, ale aj akási hyperbolizácia reality. Jedinou rekvizitou je skutočná zbraň, ktorá však na scénu „vstupuje“ až v samotnom závere, aby vykonala akt spravodlivosti.
Herci sú sporo odetí a rovnako i v líčení simulujú indiánske bojové zvyky. Tak ako v Amerike odkazuje bizón k Indiánom, tak zubor na Slovensku odkazuje k historickej fikcii, v ktorej sa hovorí o tom, že kráľ Matej Korvín, alias Mátyás Hunyadi, zastrelil posledného zubra žijúceho vo voľnej prírode na Slovensku. A tak sú aj postavy hry, rovnako ako americkí Indiáni, odhodlané bojovať za práva slovenského zubra, ktorého zastrelil uhorský (rozumej maďarský) kráľ, nielen slovom, ale aj výzorom-bojovým sfarbením. Zeleno-modrý pás cez oči Z. Psotkovej symbolizuje odhodlanie bojovať, červeno-biela tvár J. Wernerovej, ako aj čierno-biele pomaľovanie tváre P. Kočiša a jeho „číro“ sú prvoplánovými znakmi indiánskych bojovníkov. Možno preto na záver hry ani neprekvapí, ale skôr pobaví tvrdenie, že aj my, Slováci, sme vlastne Indiáni. K slovenským indiánskym koreňom odkazujú aj ďalšie narážky inscenácie, napríklad bizoní tanec, teda karička.
Nejde však len o to, čo postavy hovoria, ale aj o to, ako to hovoria, keď je reč o všetkých krivdách, ktoré Slovákom „Maďari“ v hlbokej minulosti, ale aj v najaktuálnejšej prítomnosti spôsobili. Všetci traja herci, J. Wernerová, Z. Psotková i P. Kočiš, dôsledne plnia režijný koncept inscenácie s hyperbolou, a zároveň ľudsky nežne sa hrajú s vyhrotenými emóciami a situáciami, ktoré privádzajú publikum k salvám smiechu. J. Wernerová ako profesorka biológie pani Petrusová sa sprvu snaží byť stmeľujúcim a upokojujúcim prvkom vo vášňami nabitej atmosfére, avšak i ona podľahne davu a strhne ju zápal boja. Z. Psotková ako lesoochranárka Pani Vlk zas predstavuje typickú bojovníčku za práva zvierat (ale nielen za tie), jej správanie je zmesou nervozity a naučených fráz, ktoré myslí smrteľne vážne a je odhodlaná za ne i vraždiť. P. Kočiš ako poľovník Németh je zas vtipnou postavičkou, ktorá je v danej situácii iba omylom, on iba zastupuje kolegu, ktorý nemohol prísť a v princípe je mu všetko jedno. Napokon však patrí práve medzi tých, ktorí najviac horlia a broja i napriek tomu (či práve preto), že ich rodokmeň nie je čistý.
Na záver hry sa postavy v snahe byť čo najslovenskejšie začnú vzájomne napádať a poľovníka s maďarskými koreňmi kolektívne zastrelia. Tu by snáď mohla byť pomyselná bodka, avšak satira ide ďalej, keď postavy akoby vystupujú z divadelného predstavenia a invektívami napadnú publikum, ktoré sa, prirodzene, smeje, a tak nečudo, že za obeť vražednej hystérie padne aj posledný skutočne maďarský moment inscenácie, tlmočníčka… Tlmočníčka je zastrelená a padne mŕtva…
Tlmočníčka, ktorú hrá J. Lax, je integrálnou súčasťou predstavenia. Spod javiska – s citom pre divadelnú mizanscénu – paralelne s replikami postáv presne prekladá ich texty pre maďarského diváka. Hoci si nemyslím, že práve v Košiciach je takéto tlmočenie potrebné, charakteru inscenácie to dodáva pridanú hodnotu.
Predstavenie Causa Bonasus alebo dovtedy budeš mať chlpatú riť, kým toho zubra neskolíš je skutočne bohatým intelektuálnym divadlom s poriadnou dávkou sebakritiky, sebairónie, humoru, satiry, sarkazmu až cynizmu, ale na druhej strane i radosti z hrania. Cez naše vnímanie iných hovorí o nás samých a my, diváci, sa vďačne na sebe zasmejeme.
Hana Rodová
publikované 31. 12. 2012

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.