Nie náhodou halucinogénny, hypnotický a filozofický Woyzeck

Preklad: Ján Rozner
Úprava: Pavol Száz, Eva Pevná
Dramaturgia: Eva Pevná
Scéna: Katarína Sliacka
Kostýmy: Jakub Branický
Výber hudby: Pavol Száz
Produkcia: Michal Jurík, Michaela Červenáková
Obsadenie: Michal Tomasy, Júlia Kováčiková/Marta Maťová, Jozef Jurčišin-Kukľa, Dominik Gajdoš, Cyril Žolnír, Lukáš Pelč, Veronika Strapková, Matúš Kvietik, Tajna Peršić
Premiéra 27. a 28. 2. 2012, Divadlo Lab
Čiernobiela hypnotická špirála na veľkom kolese sa roztočí v temnom prítmí divadla, aby diváka vtiahla do psychedelickej atmosféry príbehu, ktorý má nasledovať. Nie náhodou práve takto začína inscenácia hry Georga Büchnera Woyzeck v réžii študenta Katedry réžie a dramaturgie na VŠMU Pavla Száza. Toto mystické koleso si netreba nevšímať, pretože mnoho napovie o svete, ktorý sa pred divákom otvára. Špirála ako tvar dvojzávitnice DNA aj obrovských galaxií symbolizuje mikrosvet aj makrosvet, je symbolom nekonečna, evolúcie ľudstva a duchovného rozvoja. Na druhej strane, animované postavy v rozprávkach majú v očiach špirály, keď pociťujú závrat. Univerzum, ktoré je predmetom inscenácie, ďaleko presahuje samotný príbeh Franza Woyzecka a závrat z toho má nielen on sám, ale niekedy aj divák.
Koleso ovláda čertovsky krásna asistentka Jarmočného vyvolávača, zvláštneho kúzelníka bez paličky, no v bielych rukavičkách. Postava Vyvolávača, ktorá je u Büchnera epizodickou, sa zrazu stáva spúšťačom dejových zvratov, osudom samotným. Je to ambivalentný moralizujúci pokušiteľ, diabolský filozof, krupiér z kasína menom život. Je všemocný rozprávač, capo di tutti capi, mafiánsky boss, ktorý vie všetko a o ktorom nevedia nič. Tiež to nie je náhoda. Avšak to nie je ani zďaleka jediný zákrok, ktorý pôvodný text (v preklade Jána Roznera) v inscenácii podstúpil. Nejde o žiadne kozmetické úpravy, ale priam o plastické operácie. Nestojí za nimi však šialený Doktor, lež mladý režisér-intelektuál a dramaturgička Eva Pevná. Spoločne nechali zmiznúť polovicu vedľajších postáv, pozmenili koniec aj vyznenie hry, no najmä už aj tak neľahký text navrstvili ďalšími intertextuálnymi vsuvkami (od Shakespearovho Hamleta, cez markíza de Sade, „fatálne“ listy samotného Büchnera, po Bernarda-Marie Koltèsa a V samote bavlníkových polí).
Bol tento výber náhodný? Určite nie. Všetky použité texty pojednávajú o otázke ľudského bytia, o zmysle života, slobodnej vôli, božskej a ľudskej morálke. Nie po prvýkrát Száz naznačil, že existencialistické otázky ho bytostne zaujímajú a hodlá hľadať na ne odpovede práve v divadle. Inscenácia ruskej autorky Niny Sadur Mordačka v divadle Arteatro v Százovej réžii mala nielen podobnú tému, ale do veľkej miery aj atmosféru. Tá je ponurá ako romány Franza Kafku, pripomína epochu filmu noir, alebo skôr neo-noir, je ako vystrihnutá z niektorej nočnej mory Davida Lyncha, Lost highway či Mulholland drive. Nie náhodou je popri špirále jedným z hlavných výtvarných prvkov semafor. Už podtitul inscenácie upozorňuje, že Woyzeck stojí na križovatke.
Je to križovatka, na ktorej sa musí rozhodnúť medzi tým, či bude konať slobodne, alebo sa podvolí hrám osudu (či skôr manipulácii ostatných), musí si zvoliť medzi morálkou a zvieracími inštinktmi. Stelesnením pudovosti je v inscenácii Margaréta, pôvodne suseda Woyzecka a jeho ženy Márie, tu fungujúca aj ako živočíšny, ženský a zároveň nízky protipól Vyvolávačovi. Treťou postavou, ktorá pozoruje všetko z odstupu, je Blázon (Száz a Pevná ním nahradili postavu prostoduchého Karla). Ten, v súlade so svojím archetypom, vidí nemorálnosť, nečistú, hriešnu podstatu človeka, škvrnu na jeho duši, ktorá sa nedá zmyť. Bráni Woyzeckovi a Márii nechať sa zvábiť Vyvolávačom, no napriek jeho varovaniu si Mária odhryzne z ponúkaného jablka (ako kedysi Eva) a obaja vstupujú do skazeného sveta, ktorý má kruté pravidlá.
Je to svet, v ktorom Woyzeck už nie je vojakom zo súdneho procesu v 19. storočí, ale poskokom v hierarchii mafiánskych gangstrov, pokusným králikom v rukách veľkých rýb. Diskotéky, kam postavy po večeroch chodia, sú dúpäťom nerestí a obchodu s drogami. Százov Woyzeck nie je pomätený, duševne chorý, skôr naopak. Jeho preludy sú dôsledkom drogového omámenia a pokusov s hrachom, ktoré na ňom robí Doktor. Woyzeck s Máriou sa tu obaja zaplietajú do kolobehu zvráteností, ktorý ich napokon oboch vedie k záhube. Zabudnú na vzájomné city, nechajú si vyňať dušu a stávajú sa automatmi, figúrkami v cudzích rukách. Ich osudy odrážajú slová Blázna v jeho treťom monológu, kde sa opäť zjaví motív špirály ako motív nekonečnej, vopred determinovanej cesty. Obaja podľahnú spoločenskému tlaku a pudom, inštinktívnemu, zvieraciemu, amorálnemu freudovskému Id. Podľa slov Vyvolávača ich k tomu vedie vrodený ľudský sklon ku krutosti.
Istou mierou krutosti a násilnosti disponujú všetky postavy v inscenácii, vari okrem Blázna. Woyzeck (Michal Tomasy) je spočiatku úplne normálnym, obyčajným človekom, ktorý má rád svoju ženu a nemá rád kšefty s drogami. Všetko, čo robí, robí pre ňu. Táto postava je popri ostatných pre herca spočiatku nevďačná práve pre jej everymanovskú nevýraznosť, no to, že Tomasy hrá realisticky a prirodzene, je kladom inscenácie. Woyzeckovu charakterovú slabosť a submisívnosť cítiť v Tomasyho pohybe a gestách, ľahostajných, zriedka pevných, skôr spustených, mäkkých. Aj polohy, v ktorých Woyzeck začína halucinovať, vykresľuje herec s mierou a s o to väčšou presnosťou, bez zbytočnej preexponovanosti. Zaujímavé je režijné riešenie jeho halucinačných stavov. V momentoch, kedy k nim dochádza, svetlo ozelenie a postavy, s ktorými vedie dialóg, chvíľu vysoko štylizovane a v zrýchlenom tempe hovoria a pohybujú sa, kým neprecitne a oni nezopakujú svoje repliky normálnym tónom. Tieto stavy uňho prichádzajú, až keď sa dozvie, že ho Mária podvádza. Jeho žiarlivosť má niekoľko podôb: zúfalstvo, ktoré sa prejavuje pri stretnutí s priateľom Ondrejom, iracionálna ľahostajnosť a rezignovanosť, keď vidí Máriu s Tamborom, až po záverečný krutý moment šialenstva, keď ju v amoku zabije, no neuvedomuje si to a tvrdí, že ju iba morálne očistil. Jedným zo silných momentov Tomasyho výkonu je výstup s Vyvolávačom, od ktorého si vystrašený, váhavý, neustále sa obzerajúci Woyzeck kupuje nôž. Aj zo zadných radov divadla cítiť, ako Tomasymu čelo priam kropí pot pre čin, ktorý sa chystá spáchať.
Mária (Júlia Kováčiková/Marta Maťová) je v inscenácii vykreslená ako žena, ktorá možno Franza mala kedysi rada, ale teraz jej viac než na ňom záleží na tom, že jej nosí peniaze. Nie je jednoznačná, niekedy ju predsa len pochytí ľútosť a výčitky svedomia za to, že podľahla Tamborovi, vzápätí si však pomyslí, že aj tak je všetko márne a zbytočné. Jej krutosť voči Woyzeckovi nie je fyzická, ale psychická. Každá z herečiek zvládla lepšie vykresliť inú Máriinu črtu. Chladná, trochu strojená Kováčiková pôsobila vypočítavejšie a odťažitejšie v úvodných výstupoch, ale aj kajúcnejšie počas výstupu v kostole, keď sa Máriin príbeh pripodobňuje k biblickej Márii Magdaléne. Naopak Maťovej Mária je pôsobivejšia v emotívnych a vášnivých výstupoch, pri nej divák skôr dokáže veriť Tamborovým a Margarétiným slovám o jej spaľujúcom pohľade a diablovi v jej tele.
Spomedzi ostatných postáv je najvydarenejším zrejme Doktor Cyrila Žolníra. Groteskné (alebo, ako by povedal Woyzeckov šéf, groteksné), vysoko štylizované Žolnírovo herectvo, posilnené najmä silným nemeckým prízvukom a špecifickou fistulovou intonáciou, je vtipným spôsobom, ako vytvoriť postavu zvráteného choromyseľného Doktora mengeleovského typu (akých poznáme mnoho najmä zo sci-fi filmov). Žolnír hrá Doktora celým telom, posadnuto pozoruje symptómy a priebeh choroby svojich pacientov, ktorým bez známky cynizmu, skôr s vedeckým nadšením oznamuje ich diagnózy a predpovedá zhoršenie stavu. Jedným z jeho pacientov je aj Woyzeckov Šéf (Jozef Jurčišin-Kukľa), mafiánsky boss, zosobňujúci muža, ktorý z pozície moci ovláda všetkých a jeho konanie podlieha jedine jeho svojvôli. Nedbá na city, hoci neustále hovorí, že je dobrý človek. Má vždy čo povedať, no jeho reči sú prázdnym filozofovaním. Kukľa, podobne ako Tomasy, svoju postavu uchopil skôr realisticky, vzpriameným držaním tela dáva najavo Šéfovo povýšenectvo, pohŕdanie obyčajným človekom Woyzeckom, ktorému práve on prezradí, že ho žena podvádza.
Tambor (Dominik Gajdoš), ktorý je v Büchnerovej hre vojenským hodnostárom, je v inscenácii Šéfovou gorilou. Obsadenie Gajdoša do tejto postavy vychádza najmä z jeho fyzických predispozícií. Režisér zámerne vytvára kontrast medzi útlym Tomasym a statným Gajdošom. Taktiež rázne, agresívne Gajdošove gestá z Tambora robia muža radikálne odlišného od Woyzecka, ktorý na Máriu pôsobí práve svojou mužnosťou a drsným, zverským správaním. Nie náhodou ho Mária prirovnáva k býkovi. Srší z neho divokosť, zato intelektom nevyniká, a aj preto toho veľa nenahovorí. Rovnako typovou postavou je aj Woyzeckov priateľ Ondrej (Lukáš Pelč). Ondrej je Franzovým dôverníkom, ale jeho problémy berie na ľahkú váhu. V inscenácii je extravagantným chlapíkom, na rozdiel od Woyzecka rodeným kšeftárom, ktorý si morálkou príliš nezaťažuje hlavu. Pelč tiež do veľkej miery hrá v protiklade s Tomasym, jeho rázne gestá a optimizmus v hlase naznačujú odvahu šikovného chlapíka, ktorý sa vie pretĺkať životom.
Podobne ako v prípade Tambora, aj postava Margaréty (Veronika Strapková) je obsadená na základe vzhľadu. Uhrančivá tmavovláska hrá vyzývavú prostitútku, ktorej žiadna telesnosť ani vulgárnosť nie je cudzia. Hneď v úvode dopĺňa Vyvolávačove repliky piesňou, ktorej slovami sú vzdychy. Inak herečka nemá veľa priestoru ukázať svoj potenciál, a ani tam, kde by mohla, to celkom nevyužíva. Jej pohyby a gestá pôsobia mechanicky, nedokončene, akoby sa herečka svojej postave vzpierala. Erotický náboj jej postavy ostáva na povrchu, sex ňou nepreniká, nevyžaruje zvnútra, preto je Margaréta ako postava málo plnokrvná. Naopak, z Vyvolávača (Matúš Kvietik) srší zlo, ale nie zlo agresívne, naopak, Kvietik ho servíruje s uhladenosťou profesionálneho biznismena. Herec využíva najmä svoje hlasové danosti a napriek filozofickému textu, ktorý mu režisér vložil do úst, je schopný myšlienky podávať zrozumiteľne, pričom vie odhadnúť, kedy je vhodné zdôrazniť tú-ktorú repliku (to je niekedy problém napríklad u Kukľu, ktorého Šéf možno občas povie aj niečo hodnotné, ale zaniká to v balaste ostatných slov). Aj jeho gestá sú premyslené a presné, je schopný nimi podporiť svoju reč. Kvietik nenecháva veľa priestoru mimovoľným a bezvýznamným prejavom tela ani ducha.
Najmenej čitateľnou je v inscenácii postava Blázna (Tajna Peršić/Soňa Hatalová). Jeho repliky sú poetické a rovnako ako u Vyvolávača vysoko filozofické, ale omnoho menej uchopiteľné.
V podaní Peršić bol Blázon viac racionálny, ale aj smutný, ako starý pán, ktorý všetko vie a všetkému rozumie, ale nik ho nechce naozaj počúvať. Kvôli študijnému pobytu Peršić došlo k preobsadeniu Hatalovou, ktorá postavu uchopila ako skutočne vyšinutú a hysterickú (to je poloha, v ktorej sa Hatalovej postavy ocitajú veľmi často), posunula ju do extrémnej podoby a ponechala jej pritom atribút ženstva. Je to možný prístup, ale repliky, ktoré hovorí v zjavnom delíriu, napriek ich vážnosti ťažko brať vážne. Navyše Hatalová problematicky vyslovuje niektoré hlásky (najmä r a mäkké l) a jej reč je tým neraz negatívne poznačená.
Herectvo v inscenácii neostáva bez podpory ostatných prvkov Százovej režijnej koncepcie. Scénografia (Katarína Sliacka), kostýmy (Jakub Branický), svetlo a hudba neobvykle premyslene spolupôsobia na zmysly diváka. Priestor je rozdelený na viaceré celky (pričom sa pracuje aj s druhým a tretím podlažím divadla), ktoré sú vymedzené svetlom. Svetlo nikdy nie je silné, aj postavy sa často odvolávajú na tmu, ktorá ich obklopuje. Celý vizuálny koncept je postavený na farebnej kombinácii už spomínaného semaforu (červená-žltá-zelená) a čiernej a bielej, ako na špirále. Červená symbolizuje hriešnosť, zhýralosť, peklo. Načerveno je nasvietená diskotéka, červené čižmy nosí k vyzývavým čiernym šatám Margaréta, Tambor má červený opasok, Doktor ponožky, Vyvolávač kravatu. Mária má na začiatku biele šaty pod kolená, ale ako sa jej postava mení z nežnej manželky a matky na milenku, aj sukňa sa skracuje, čím ďalej tým viac odhaľuje červené pančuchy. Zelená je farbou Woyzeckových vidín a halucinácií, farbou hrachu, ktorým ho kŕmi Doktor, farbou Doktorovho plášťa, farbou, ktorá spája človeka s prírodou, ale nie nevyhnutne v dobrom zmysle slova. Popri farebnosti aj iné detaily jednotlivých kostýmov a maskovania podčiarkujú osobnosť postavy, napríklad Margarétine mačacie uši a vysoké biele rukavice v úvode, Vyvolávačova biela tvár, Tamborova košeľa s odstrihnutými rukávmi (aby vynikla jeho muskulatúra), žlto-čierny károvaný Doktorov sveter, Ondrejov nedbalo prehodený šál a punkový účes. Popri vizuálnom dojme je hudba rovnako intenzívne atmosférotvorná – temný ambient, niekedy dunivé a inokedy len monotónne zvuky predeľujú výstupy, alebo tlmene, no o to nástojčivejšie sa predierajú do podvedomia hororové tóny.
Százovi skutočne nemožno uprieť premyslenú, do detailov prepracovanú ideu. Jeho psychedelický Woyzeck určite nepatrí do kategórie nemastných-neslaných inscenácií bez jasného zámeru. Tu všetko do seba zapadá, niet tu nezmyslov ani náhod. Naopak, divák si ani na moment nemôže oddýchnuť v snahe odhaliť a dekódovať všetky symboly, ktoré tvorcovia ako indície o vedomostnej súťaži ukryli divákom v inscenácii, v snahe porozumieť všetkým intertextuálnym presahom a filozofickým myšlienkam, ktoré Száz s Pevnou do textu zakomponovali. Práve to však môže byť kameňom úrazu tejto inscenácie. Zvládnuť to všetko na prvé pozretie je takmer nemožné, poskladať si zmysluplnú skladačku zo všetkých dielikov, ktoré intelektuálne mimoriadne zrelý režisér rozsypal na javisko je nadľudský výkon aj po druhom zhliadnutí. Je človek ovládaný prírodou, ako Woyzeck, keď močí na múr, alebo má vôľu, ako mu tvrdí Doktor? Je krutosť najvyššia potreba človeka a božská morálka škodlivá zbytočnosť? Je možné na tieto otázky nájsť odpoveď v drogovom opojení? Je možné sa nepodriadiť osudu, je možné sa vyhnúť nevyhnutnosti? Je to tou hypnotickou špirálou, alebo sa človeku krížia oči z toľkých otázok?
Martina Mašlárová
publikované online 31. 12. 2012

Martina Mašlárová

Martina Mašlárová absolvovala v roku 2014 odbor teória a kritika divadelného umenia na VŠMU. Témou jej diplomovej práce, za ktorú dostala cenu rektora, bola situácia divadelnej kritiky po r. 1989. Počas štúdia svoje kritické myslenie trénovala v školskom časopise Reflektor, zúčastnila sa aj niekoľkých seminárov pre mladých divadelných kritikov. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave ako redaktorka divadelného mesačníka kød. Je spoluzakladateľkou OZ Mloki, ktoré sa venuje reflexii divadla a kultúry na webovej stránke www.mloki.sk. Ako členka slovenskej sekcie AICT (Medzinárodná asociácia divadelných kritikov) spolupracuje s projektom Monitoring divadiel, svoje recenzie okrem toho publikuje v kultúrnych periodikách kød, Javisko a vo festivalových denníkoch v rámci slovenských a českých festivalov. Od roku 2010 sa venuje aj neprofesionálnemu divadlu ako porotkyňa postupových prehliadok. Príležitostne prekladá z francúzštiny a v roku 2012 realizovala v Štúdiu 12 inscenáciu Mr. Iones&co. v rámci projektu Mliečne zuby.