O láske, sexe, vzťahoch, sláve, umení a iných hodnotách či úskaliach na sklonku života

Garderóba a masky: Monika Olanová
Preklad: Danica Haláková
Dramaturgia: Peter Pavlac a.h.
Scéna a kostýmy: Peter Čanecký
Hudba: Peter Mankovecký
Réžia: Emil Horváth
Osoby a obsadenie:
Cecily Robsonová: Mária Kráľovičová / Eva Krížiková
Reginald Paget: Marián Geišberg
Wilfred Bond: Emil Horváth
Jean Hortonová: Emília Vášáryová / Božidara Turzonovová
Ošetrovateľka Angelika: Mária Breinerová
Ošetrovateľ: Michal Kalafut, posl. VŠMU
Premiéra 21. a 22. 1. 2012, Sála Činohry SND
V Slovenskom národnom divadle sa starší človek opäť stáva hravým „dieťaťom“. Tentoraz však nesníva o tom, čo zažije, ale skôr o tom, čo už zažil. Tvárou v tvár blížiacej sa smrti si tým viac váži prítomný okamih.
Tému dôležitosti príjemných spomienok prinášajú na scénu veľkej Sály činohry SND herci, ktorí rovnako, ako ich postavy, starnú s noblesou, šarmom a humorom. A tak aj tí mladší si v hľadisku môžu uvedomiť, že žiť sa naozaj oplatí čo najradostnejšie.
Veď ani štyria zaslúžilí umelci v Horváthovej inscenácii hry Ronalda Harwooda Kvarteto, bývalé slávne operné hviezdy, žijúce v anglickom domove pre starých hudobníkov, nestrácajú nádej a vieru v život. Všetci sú nakoniec ochotní „zaspievať“ počas slávnostného večera onú vychýrenú áriu z Rigoletta, ktorá ich kedysi preslávila. Hoci ich vychyľujú z rovnováhy faktory starnutia, nevzdajú sa a s entuziazmom ju nakoniec svojsky predvedú.
Inscenácia Emila Horvátha je, podobne ako jej predloha, oslavou života umelcov, režisérov výklad však dáva divákom pocítiť, že výzva „joie de vivre“ platí pre všetkých, umelcov i neumelcov, resp. pre ľudí – „umelcov žitia“. Dokonca režisér E. Horváth priznáva, že prácu na tejto inscenácii, ako aj jej výsledok vnímal ako istú formu „reality show“, aj keď samozrejme Kvarteto považuje za umne a zručne napísanú komédiu, nie dielo vyrátané na efekt s jednoznačnou výpoveďou[1] (dramaturgia P. Pavlac).
Odkryme teda biele plachty z nábytku v scénograficky naznačenom penzióne (scéna Peter Čanecký), inšpirovanom Verdiho domom CASA VERDI, spolu s hravými hercami v béžových pyžamách a županoch s čiernymi lakovkami na nohách v sprievode príjemnej ľahkej barovej hudby (hudba Peter Mankovecký). A začnime sa tešiť zo života. Možno najskôr ironicky, no neskôr už podľahnúc „nanútenej“ bezstarostnosti iba zdanlivo podobnej tej detskej, sa aj srdečne osmelíme zasmiať na vtipných pointách, napr. o chorľavosti a sexe v starobe. Postupne sa otužíme čoraz viac, lebo zistíme, že v tejto inscenácii už nič nie je tabu, skoro všetko je odžité a odtajnené. Netreba sa už na nič hrať… Už aj slávny umelec Giuseppe Verdi, na ktorého počesť starostlivo chystajú oslavy, dostáva tvorivo-ironickú podobu mena v slovenskom ekvivalente ako Jožka Zelený.
Vymyslela to Mária Kráľovičová v úlohe Cecily Robsonovej (veľmi zriedkavo alternovaná Evou Krížikovou), ktorá nestráca zmysel pre humor aj napriek vynechávajúcej pamäti. Jej hravosť vykresľuje M. Kráľovičová pišťaním, mimickými grimasami, pri ktorých neraz vyplazí rozkošne jazyk ako hviezda, ktorá už dávno nemusí strúhať formu. V dome je evidentne medzi mužmi obľúbená a neprekáža ani fakt, že pri jej Cecily sa skloňuje vek nie menší ako 90 rokov. Napriek tomu je stále veselá, čo herečka podčiarkuje neustálym šibalským pohľadom žiarivých očí, veľkými a odvážnymi gestami a výraznými ružovými šatami. Avšak podobne ako opera pracuje s motívom opakovania, či už slov alebo celých tém, tak aj ona často z ničoho nič zaspomína na Indiu, do ktorej sa chce vrátiť, aby si vyriešila traumu z detstva. Toto opakovanie nereálneho cieľa je síce pre všetkých dosť dlho smiešne, avšak nakoniec Kráľovičová prestrihne cez závrat do brilantne zahranej bezmocnosti a zraniteľnosti svojej postavy, až si opäť pripomenieme aj opačnú stránku smutno-smiešnych osudov.
Motív opakovania sa týka všetkých na javisku. Varíruje sa však na niekoľko spôsobov. U Emila Horvátha v úlohe neustále sexuchtivého Wilfreda Bonda opakujúcimi sa erotickými narážkami. Herec rozosmieva aj svojou mimikou, humornými gestami, žmurkaním, klaňaním sa či meniacou sa intonáciou.
Marián Geišberg ako Reginald Paget, zdanlivo najmladší, píšuci pamäti, je najmenej spokojný s pobytom v netradičnom sanatóriu. Teraz už ho pokladá skôr za „väzenie“, pre ktoré si po celý život odtŕhal od úst. Zo všetkých je najvážnejší a jeho mrzutosť, vyjadrenú hlasovo i postojmi, ešte podporí príchod najväčšej hviezdy, jeho bývalej manželky Jean Hortonovej v alternácii herečiek Emílie Vášáryovej a Božidary Turzonovovej.
Z oboch výkonov je zjavné, že na scénu prichádza operná diva, ktorá zlomila nejedno mužské i divácke srdce. V elegantných čiernych minišatách; Vášáryová s čiernou šatkou na hlave a čiernobielou štólou a Turzonovová s červeným plédom cez plecia a veľkým elegantným čiernym klobúkom. Obe vstupujú na scénu pomaly, smutne ťahajúc kufor za sebou, avšak nestrácajúc svoju hrdosť. Hoci krívajú pre bolesť bedrového kĺbu, lodičiek sa nevzdávajú a elegantnej chôdze tiež nie. Kým Turzonovovej Jean si vzbudzuje úctu elegantnou melanchóliou a láskavo hranou teatralitou v hlase, gestách i postojoch vznešenej dámy, Vášáryovej Jean prináša prosbu o pochopenie aj cez ohnivé až ironické iskričky vtipných výbuchov tvorených meniacou sa intonáciou hlasových výšok a dychom. Obe poľahky a s gráciou získavajú priestor a preberajú moc nad teritóriom, nedbajúc na to, komu predtým patril. Avšak aj ich smutný, s námahou vyslovovaný monológ o psychickom bloku, ktorý sa Jean vytvoril po pôrode, preruší príchod ošetrovateľov (Mária Breinerová, Michal Kalafut), ktorí prinášajú lieky či zvolávajú na obed a vytrhávajú tým všetkých z ponorenia do vlastných pocitov.
Hoci si všetci priznávajú starobu, pomáhajú si vo svojich trápeniach a traumách, a tak povestný britský ostrovtip vystrieda nejedno zamyslenie sa nad problémami nostalgickej jesene života. Vtipnosť situačného humoru podčiarkujú aj zašlé krikľavo pestré farebné operné kostýmy (Peter Čanecký) z Rigoletta. Inscenácia je viac-menej konverzačkou, kde mizanscénu tvoria najmä scény hovoriaceho, ktorý stojí nad tromi sediacimi; napríklad počas skúšok, ktoré zanietene režíruje Reginald (M. Geišberg), vyzývajúci svoju spoločnosť žiť v prítomnosti, lebo ešte sú stále tu. Vzhľadom na pertraktovanú tému je „sedavosť“ inscenácie akceptovateľná a nenarúša ľahkosť a brisknosť hereckých výkonov, čo zjavne oceňujú aj pobavení a spokojní diváci.
Dôležitosť rozhovoru zdôrazňuje svetlo, ktoré nasvecuje práve hovoriacich. Na záver inscenácie sa spúšťajú aj javiskové mechanizmy, keď bývalé spievajúce hviezdy otvárajúce ústa do hranej árie, po ktorej sa klaňajú divákom podľa svojich šarmantných pováh, sa postupne začnú prepadávať do prepadliska. Za nimi sa otočí točňa tak, aby na scéne ostali len tiene, prázdne stoličky, stojan na noty, noty a horiace sviečky. Krehká pominuteľnosť bytia…
Ronald Harwood vo svojej komédii Kvarteto hovorí, že: „Umenie stráca zmysel, ak nevzbudzuje cit.“ A táto hra i inscenácia vtipne, láskavo, priamo, s ľahkosťou i vkusom poodhaľujúca spomienky na traumy, traumičky, zlyhania, partnerstvá či manželstvá na sklonku života s nemalou a neustálou túžbou po ňom, to potvrdzuje.
Stanislava Matejovičová
 

Stanislava Matejovičová

Stanislava Matejovičová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave (2002–2005) a slovenský jazyk a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (1998–2003). V roku 2008 získala na VŠMU titul PhD. v odbore dejiny a teória divadelného umenia – moderné slovenské herectvo (Anna Javorková, výrazná herecká osobnosť „generácie 70. rokov“). Do roku 2016 pôsobila interne na Katedre divadelných štúdií DF VŠMU, kde vydala vysokoškolské učebnice (Herecká generácia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia, 2013 a Základné pojmy teórie drámy a divadla v dialógoch, 2014). Na FiF UK dokončila monografiu Hľadisko a javisko. Potenciál (divadelného) umenia (ŠPÚ, 2018). Je redaktorkou Rádia Devín, pričom naďalej tvorí a publikuje.