Zvieratá bez aury

Réžia: Peter Chmela
Dramaturgia: Petra Babulícová a kolektív tvorcov inscenácie
Dramaturgická spolupráca: Petra Zichová
Pohybová spolupráca: Magdaléna Čaprdová
Hudba: Zdeněk Dočekal
Scéna, kostýmy, masky a bábky: Zuzu Hudek
Asistentka scénografky: Tereza A. Hudáková
Obsadenie:
Radovan Hudec, Michal Kalafut, Lukáš Púchovský, Rudo Kratochvíl alebo Juraj Haviar a. h., Jana Labajová, Martina Slobodová, Oľga Schrameková alebo Danica Hudáková, Henrieta Kolláriková, Roman Valkovič, Miroslav Bakura, Michaela Liptáková a. h., Radoslav Konečný a. h., Jozef Horvát
Inšpícia a rekvizity: Mariana Cibulková
Text sleduje: Eva Špačková
Premiéra: 13. 10. 2017, Staré divadlo Karola Spišáka Nitra
V čase, keď George Orwell napísal a vydal svoje azda najznámejšie dielo Zvieracia farma, stál svet na prahu novej éry. Vojnou zdevastovaná Európa sa práve mala vydať na dvojitú cestu: nového budovania demokracie a nastoľovania totalitných režimov – novej polarizácie západného sveta, ktorá nadlho určila fungovanie štátov a ľudské osudy a ktorej dôsledky cítime dodnes. Zvieracia farma pritom iba šikovne využíva formu ezopovskej bájky na alegorizáciu vývoja spoločnosti v stalinskom Rusku a varovne poukazuje na nebezpečenstvo takéhoto vývoja. Orwellova metafora však presahuje kritiku konkrétneho režimu – Orwell z vlastnej skúsenosti poznal imperialistickú nadradenosť a napätie medzi spoločenskými triedami vo Veľkej Británii, pozorne sledoval vývoj v iných krajinách Európy a bol si dobre vedomý nástrah budovania „nových“ spoločností.
To všetko je stále relevantné a lekcia, ktorú nám takého podobenstvo môže dať, je určite dôležitá. Remediácia známeho príbehu divadelnou formou, navyše s využitím moderných technológií, je pre mladého diváka iste zaujímavá a navyše ponúka možnosť apelovať na spoločenské povedomie o aktuálnej situácii. Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre sa zhostilo tejto úlohy s profesionálnou istotou a umeleckou tvorivosťou, ktorá dobre funguje, pritom však nijako nepresahuje základný štandard klasických produkcií slovenských divadiel – akoby ani tvorcovia nechceli vystúpiť z radu bežnosti a mladému publiku pripraviť nielen zábavu a zamyslenie, ale trochu aj rozvíriť vody a zaútočiť na súčasnú apatiu a frustráciu zo spoločenského diania.
Nitrianska Farma zvierat a jej režisér Peter Chmela k téme pristúpili zodpovedne – inscenácia sleduje príbehovú líniu Mastersonovej dramatizácie Orwellovej novely, dialógy i monológy fungujú a divák sa v relatívne lineárnom príbehu určite nestratí. Scéna je strohá a výtvarne jednoducho artikulovaná; takmer ako tá „farma“ z televízie aj s príslovečnou slamou a drevenými obydliami. Kostýmy a mejkap sú prispôsobené charakterom jednotlivých postáv-zvierat, pričom hlavne barly či palice namiesto predných nôh pôsobia zaujímavo a herectvu dodávajú nový rozmer – zvieratá síce stále chodia po štyroch, no akoby sa učili „chodiť“ ako ľudia, neohrabane, no so stále väčšou istotou. Charaktery jednotlivých zvierat sú podobenstvom ľudí, rovnako ako v bájkovom svete originálu, a herci si pri ich stvárňovaní pomáhajú nielen charakteristickým pohybom, ale aj zvukmi (hoci ku koncu je toho už trochu veľa) a typickým, možno až stereotypným správaním. Zaujmú najmä hosťujúca Michaela Liptáková ako Krava a Lukáš Púchovský v úlohe svine Kvičiaka – obaja svojím stvárnením prekračujú základný rozmer svojich postáv.
Charaktery sú remeselne dobre zvládnuté, hoci niekedy môže mať divák pocit, že ide iba o verné napodobenie zvieracieho správania bez presahu do ľudskej psychológie, ktorú pôvodne Orwell alegorizuje. Výsledkom je, celkom pochopiteľne, mnoho komických momentov, ktorých je možno až priveľa a väčšina funguje prvoplánovo. Toto je síce pochopiteľné v hre určenej pre mladého diváka, no z celého poňatia Orwellovej bájky cítiť až priveľký odstup, mentálny aj emocionálny. Na povrchu pláva akési pochopenie celého problému vzťahu ľudskej psychológie a totality, no problémom je „retro“ prístup v štýle „súdruhovania“, až nereálne tupej poslušnosti a zosmiešňujúceho, takmer karhavého pohľadu na zmanipulované zvieratá. Orwellova desivá alegória na vznik totalitných režimov sa tak v očiach dnešného mladého diváka môže ľahko zmeniť na predstavu akéhosi „mauzólea“, či slapsticku, jednoducho spoločnosti, ktorá je nám veľmi vzdialená – rovnako ako jej centrálna metafora prostredníctvom farmy (možno podobnej tej televíznej, skutočnej, každodennej, alebo tej alegorickej orwellovskej).
Inscenácia totiž neprekračuje hranice detskej imaginácie, v ktorej humor, pohyb, príbeh a motivácia postáv zotrvávajú na úrovni doslovnosti a falošného pocitu istoty, že to, čo sa odohráva na javisku, sa nás vlastne ani netýka. Ak je bájková štylizácia u Orwellovho podobenstva katalyzátorom ďalších otázok o príčinách a následkoch ekvivalentného konania, vo Farme zvierat ide o neustále odkazovanie na okolnosti našej vlastnej skúsenosti s totalitným režimom – o to menej je jasné, ako sa k takýmto odkazom postavia mladí ľudia, pre ktorých je predstavenie určené a ktorí priamu historickú skúsenosť nemajú. Preto je problém, že zobrazenie ideologizácie pokusu o vytvorenie novej spoločnosti je iba ironizované a necítiť žiadnu potenciálnu hrozbu súvisiacu napríklad s dnešnou skúsenosťou. Divák by sa pri tejto téme – a je naozaj chvályhodné, že nitrianske divadlo sa rozhodlo v týchto časoch inscenovať práve takúto hru – mal smiať až dovtedy, kým mu nedôjde, že vlastne to smiešne nie je. Je iróniou, že sa tu natískajú slová práve Karla Marxa, ktorý tvrdil, že história sa opakuje najprv ako tragédia a potom ako fraška.
Modernizácia javiskového prejavu v tejto produkcii prináša kameru prenášajúcu obraz z rôznych priestorov – zo zákulisia v akomsi pokuse o autentickosť v štýle Projektu Blair Witch, či v prenose a zväčšení miniatúr postáv príbehu, ale aj ako mediálny nástroj, ktorým sa Mačka a Havran prihovárajú iným postavám a dokonca aj divákom. Otázka, či diváci vedia, čo je to totalita, pripomína fraškoidné programy typu Aj múdry schybí a cítiť z nej trochu ťažkopádnu iróniu. Kamera ale lepšie funguje ako všadeprítomný svedok a špión, keď sa Sliepka preriekne a do éteru pustí informáciu, ktorá mala ostať utajená. Škoda, že sa tvorcovia viac nevyhrali s touto rovinou, pretože dnes, keď je možné do (internetového) éteru pustiť čokoľvek, je akákoľvek cenzúra skôr šokujúca, hlavne pre mládež. Inak je kamera zaujímavým doplnkom javiskovej expresivity, ale nič viac – nie je prvkom, ktorý by posunul stvárnenie témy a estetiku predstavenia niekam ďalej.
Keď Walter Benjamin v roku 1936 napísal esej Umelecké dielo vo veku technickej reprodukovateľnosti, povzdychol si nad tým, ako technologický progres odoberá umeniu jeho „auru“ – to príslovečné „tu a teraz“, ktoré Mona Lisa v Louvri bezpochyby má, no jej kópia v našej obývačke už nie. Fotografia a film už z definície svojho žánru tento problém nemajú a nemalo by ho mať ani divadlo, ktoré vždy existuje v prebiehajúcom čase. Z inscenačného pohľadu Farma zvierat existuje priebežne počas predstavenia, no mimo neho funguje vo viacerých rovinách: v čase, keď Orwell písal pôvodný text; v období, keď totalitný režim ovládol aj našu krajinu; a teraz, keď sa usiluje osloviť mládež s tematikou totality a zneužívania ideológií. Tieto tri roviny sa však akosi nedarí spojiť – inscenácia je remeselne kvalitná, režijne, scénograficky aj herecky, možno sa aj pokúša o posun vo vyjadrení estetiky, ale produkcia ide až príliš na istotu a chýba jej schopnosť kreatívne „vyletieť“ niekam za horizont. Napríklad pohrať sa s myšlienkou, čo je súčasnou paralelou Orwellovej poľnohospodárskej metafory – korporátny svet? Politika oligarchov? Stret kultúr? Farma zvierat ašpiruje na súčasnú a spoločensky relevantnú produkciu, ale trochu jej chýba to benjaminovské „tu a teraz“, tá magická a oslobodzujúca „aura“.

Ivan Lacko

Ivan Lacko je absolventom Filozofickej fakulty UK v Bratislave v odbore anglický a nemecký jazyk a kultúra, špecializácia prekladateľstvo a tlmočníctvo. Pôsobí na katedre anglistiky a amerikanistiky FiF UK, kde vyučuje americkú literatúru a kultúru. V roku 2012 absolvoval výskumný pobyt v rámci Fulbrightovho programu pre vedeckých pracovníkov na University of Minnesota v Minneapolise, USA, kde robil výskum komunitného a politicky zameraného divadla a performancie. Zaujíma sa o presahy divadla, filmu a literatúry do spoločenských a politických tém, a pravidelne publikuje hlavne o americkom divadle.