(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaPeter Groll – Šárka Ondrišová: VODA NA VODE
Premiéra8. februára 2012
Divadelná sezóna

Tanečné fragmenty v jednej časti
Hudba Peter Groll
Dramaturgia Lucia Holinová
Texty Veronika Pavelková
Kostýmová výprava a rekvizity Michaela Mokrá
Svetelný dizajn Róbert Polák
Réžia a choreografia Šárka Ondrišová
Tancujú: Magdaléna Čaprdová, Soňa Ferienčíková, Nikoleta Rafaelisová, Martin Melo, Boris Nahálka a Radoslav Piovarči
II. svetová premiéra 8. februára 2012, elledanse Bratislava
Šárka Ondrišová a Peter Groll patria v súčasnosti k umelcom tvoriacim medzidruhové inscenácie, vyznačujúce sa neilustrujúcimi výrazovými prostriedkami. Charakteristickou črtou tejto „introvertnej“ umeleckej dvojice sú filozofujúce hudobno-obrazové polia tancujúcich tiel, hľadajúcich rôznorodé interpretácie svojho krátkodobého pobytu na Zemi. Ondrišová s Grollom povýšili obyčajné ľudské šťastie na tému, cez ktorú vyjadrujú svoj intímny vzťah k problémom trápiacim ich každodennosť. Vyrovnávanie sa s vlastnou umeleckou odlišnosťou v spoločnosti, snaha neubližovať milovaným, silná emocionalita, sexualita, starnutie, neúnavné hľadanie „človečej identity“ a tolerantnosti sú témy, ktoré sa prelínajú momentálnou choreografickou tvorbou Šárky Ondrišovej.
Zatiaľ posledná premiéra Voda na vode autorskej dvojice Groll – Ondrišová mapuje prostredníctvom fyzických hudobno-obrazových fragmentov neobsiahnuteľné a tajomné ľudské podvedomie. Fragmentárnu asociačnú imagináciu rôznorodých javiskových obrazov autori riešili nesúrodými výtvarnými materiálnymi znakmi vrátane kostýmovej výpravy Michaely Mokrej v kontraste s charakteristickými „neznejúcimi“ hudobnými krajinami Petra Grolla. Jasné určenie vzťahu režisér-scénograf-dramaturg by pomohlo väčšej čitateľnosti tancujúcej „vody“ životom predierajúcich sa tiel.
Grollova hudobná partitúra sa stíšila na samotný okraj počuteľnosti a súčasne nenápadne dominovala. Tvorila iba akúsi zvukovú emocionálnu atmosféru krajiny vnútorného „ticha“ s pohybujúcimi sa postavami. Vnímateľnosť inscenácie sa tak „prirodzene“ preniesla na rôznorodé choreografické plochy. Ondrišová diferencovala jednotlivé tancujúce charaktery s jej vlastnou emocionalitou hlavne pri ženských javiskových postavách. Nepravidelným striedaním rôznorodých výrazových prostriedkov súčasného tanca vytvorila choreografka štruktúrovaný dynamický pohybový materiál – vršku, nôh, skoku a špirálovej rotácie – ozvláštnený aj o láskavú iróniu sexuálnej nedočkavosti. Tá sa prejavila hlavne v obraze o „nadržanom“ mužskom play-zajačikovi, dupkajúcom pri troch sexuálne a náruživo vábiacich ženách. Charakteristickým výrazovým prostriedkom sa pre choreografku stali tanečné telá, ktoré v komornom priestore pôsobili kompaktným a dynamickým psychofyzickým dojmom.
Aj napriek vnútorným obsahom „naplneným“ hudobno-choreografickým plochám, niektoré výtvarno-režijné fragmenty boli významovo ťažko čitateľné.  Išlo predovšetkým o interpretačné prechody medzi hereckými akciami s rekvizitou a tanečnými „napájačkami“ medzi jednotlivými medzidruhovými / medzižánrovými obrazmi. Javiskové výrazové prostriedky sa spojili až v sugestívnom javiskovom obraze „nekonečnej“ vane plnej plávajúcich tiel. Biela vaňa sa stala pre inscenátorov jednotiacim prvkom. Ona sprostredkovávala rôznorodé psychofyzické stavy jednotlivých javiskových postáv. Divák už nepotreboval ďalšie množstvo „iných“ nesúrodých pomocných inscenačných pomôcok na to, aby sa zorientoval v spleti autorkiných tanečných asociácií. Grollova (ne)hudobná hudba sa stala pre Ondrišovú choreografickou textúrou, kde artikulácia pohybov, duševných stavov a tanečných prvkov sa priamo „fyzicky“ prenášala do hľadiska. Choreografia prebrala funkciu „jasne artikulovaných dialógov“ tak, ako v činohernom divadle.
V konečnom dôsledku je pri akýchkoľvek tanečných inscenáciách najdôležitejším javiskovým segmentom živý interpret. Tanečné interpretačné „súčasné“ umenie v poslednom období zaznamenalo v našom domácom „nezávislom“ prostredí niekoľko významných posunov. Profesionáli rôznych tanečných štýlov sa predstavili v rôznych inscenáciách súčasných choreografov. Takéto vzájomné obohatenie prinieslo množstvo inšpirujúcich impulzov odzrkadľujúcich sa v samotnom vzťahu choreograf – tanečník. Choreografické nároky sa tak mohli bez zásadnejších profesionálnych problémov špecializovať iba na fyzicky konkrétny artistný interpretačný materiál.
Psychofyzické roviny javiskových postáv Ondrišová kreslila plasticky, s maximálnym ohľadom na herecký detail a intenzívnym sústredením na spoločný vnútorný javiskový pocit. Martin Melo a Boris Nahálka predviedli suverénne herecko-tanečné interpretácie. Tie boli založené predovšetkým na dynamickej spoločnej „partnerine“ medzi mužmi a ženami a efektnom tanečnom vyjadrení mužskej sexuálnej žiadostivosti.
Magdaléna Čaprdová na chrbte a zemi, vo vysokých opätkových červených topánkach  „odkráčala“ svoj javiskový fyzický monológ s jej vlastnou tanečnou zručnosťou. Jej interpretačný naturel typologicky vhodne dokreslil dámske trio plné vášnivej dynamiky, ženskej noblesy a introvertnej nehy.
Ondrišová prostredníctvom javiskových postáv odhalila vo svojej „vodnej“ snovej asociácii protichodné svety mužov a žien. Mladá Soňa Ferienčíková spolu s Nikoletou Rafaelisovou artikulovali svoje „ženské“ choreografické psychofyzické tanečné vrstvy razantne, s veľkým zmyslom pre javiskový detail. „Ohnivá“ a netrpezlivá Ferienčíková akcentovala telo „otvorene“, bez zbytočných hereckých prehrávaní.
Nehu, emočnú plasticitu a tanečne jasne štruktúrovanú noblesu ponúkla profesionálne zrelá Nikoleta Rafaelisová. Kultivovaný rozprávajúci vršok artikulujúcich rúk, jasne vyjadrujúci jednotlivé vzťahy medzi javiskovými postavami, interpretačno-introvertná inteligencia s vnútorným tajomstvom, sú Rafaelisovej profesionálne prednosti, na ktoré nie sme bohužiaľ zvyknutí v našom domácom ženskom tanečnom umení. Spoľahlivým „kontrujúcim“ mužským partnerom sa tancujúcim dámam stal dynamický a pohybovo plastický Radoslav Piovarči. Jeho chlapčenská charizma v inscenácii žiarila ako ľudská pochodeň pre blúdiace a trpiace javiskové postavy.
Peter Maťo
publikované 14. 6. 2012

Herec, režisér a divadelný kritik. Študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Prahe a potom divadelnú vedu a kritiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rokoch 1982 – 1990 bol hercom v súbore Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kde stvárnil desiatky dramatických postáv. Okrem toho účinkoval aj vo viacerých filmoch, napr. Citová výchova jednej Dáše (1980), Jeden krok od raja (televízna inscenácia 1981), Tisícročná včela (1983) a iné. Pracoval aj ako asistent choreografa v divadle Laterna magika v Prahe a ako režisér pôsobil v Mestskom divadle Ústí nad Labem. V rokoch 2003–2007 bol tajomníkom Správy baletu v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Ako režisér sa podpísal pod viaceré operné inscenácie, napr. Iľja Zeljenka – Bátoryčka v Štátnej opere Banská Bystrica (prvé uvedenie 1996); v Ústí nad Labem režíroval tri opery Giuseppe Verdiho: Maškarný bál (spoločná réžia s Ondrejom Šothom 1996), Rigoletto (1997), La traviata (1998); v Štátnom divadle v Košiciach režíroval Eugena Onegina od P. I. Čajkovského (2000). Po úspešných premiérach v SĽUK-u Chorea slovaca (2010) a Krížom-krážom (2012) nadviazal na libretistickú, dramaturgickú a režijnú prácu. Ako režisér na voľnej nohe sa venuje činohre, pohybovému a hudobnému divadlu aj performanciám tanečného typu. Z posledných realizovaných projektov treba spomenúť prvé uvedenie jednoaktovky Terézie Vansovej V salóne speváčky (2014), takisto prvé uvedenie hry Emancipácia Jozefa Hollého (2015) a inscenáciu Sonety 2016 podľa rovnomennej básnickej zbierky Williama Shakespeara (2017) na pôvodnú hudbu Viliama Gräffingera, s ktorým spolupracoval aj pri inscenácii PamiatKAR, ktorá je prvým uvedením pôvodnej slovenskej hry Petra Lomnického v divadle SĽUK (2018). Je dramaturgom Liptovského divadla tanca (LDT). Predstavuje v ňom autorské projekty slovenských choreografov, hudobných skladateľov, výtvarníkov, študentov tanečných konzervatórií atď. Poslednou inscenáciou LDT, bolo prvé uvedenie tanečnej inscenácie Gräffinger – Dedinský – Piovarči Rozprávky... (2018), podľa klasického baletu Oskara Nedbala Z pohádky do pohádky. V septembri 2015 vyšiel narodeninový mini portrét baletnej majsterky a choreografky Marileny Halászovej. Vyvrcholením úspešnej spolupráce so skladateľom Viliamom Gräffingerom bolo uvedenie pôvodnej slovenskej opery ANTI-GONÉ vo forme hudobnej inštalácie pre hlas a orchester v Novej synagóge v Žiline v marci 2019.
V súčasnosti spolupracuje s kolektívom autorov na pripravovanej encyklopédii Dejiny slovenského divadla II. a režijne pripravuje uvedenie pôvodnej hry Eugena Gindla Prípad B.

Uverejnené: 14. júna 2012Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Peter Maťo

Herec, režisér a divadelný kritik. Študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Prahe a potom divadelnú vedu a kritiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rokoch 1982 – 1990 bol hercom v súbore Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kde stvárnil desiatky dramatických postáv. Okrem toho účinkoval aj vo viacerých filmoch, napr. Citová výchova jednej Dáše (1980), Jeden krok od raja (televízna inscenácia 1981), Tisícročná včela (1983) a iné. Pracoval aj ako asistent choreografa v divadle Laterna magika v Prahe a ako režisér pôsobil v Mestskom divadle Ústí nad Labem. V rokoch 2003–2007 bol tajomníkom Správy baletu v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Ako režisér sa podpísal pod viaceré operné inscenácie, napr. Iľja Zeljenka – Bátoryčka v Štátnej opere Banská Bystrica (prvé uvedenie 1996); v Ústí nad Labem režíroval tri opery Giuseppe Verdiho: Maškarný bál (spoločná réžia s Ondrejom Šothom 1996), Rigoletto (1997), La traviata (1998); v Štátnom divadle v Košiciach režíroval Eugena Onegina od P. I. Čajkovského (2000). Po úspešných premiérach v SĽUK-u Chorea slovaca (2010) a Krížom-krážom (2012) nadviazal na libretistickú, dramaturgickú a režijnú prácu. Ako režisér na voľnej nohe sa venuje činohre, pohybovému a hudobnému divadlu aj performanciám tanečného typu. Z posledných realizovaných projektov treba spomenúť prvé uvedenie jednoaktovky Terézie Vansovej V salóne speváčky (2014), takisto prvé uvedenie hry Emancipácia Jozefa Hollého (2015) a inscenáciu Sonety 2016 podľa rovnomennej básnickej zbierky Williama Shakespeara (2017) na pôvodnú hudbu Viliama Gräffingera, s ktorým spolupracoval aj pri inscenácii PamiatKAR, ktorá je prvým uvedením pôvodnej slovenskej hry Petra Lomnického v divadle SĽUK (2018). Je dramaturgom Liptovského divadla tanca (LDT). Predstavuje v ňom autorské projekty slovenských choreografov, hudobných skladateľov, výtvarníkov, študentov tanečných konzervatórií atď. Poslednou inscenáciou LDT, bolo prvé uvedenie tanečnej inscenácie Gräffinger – Dedinský – Piovarči Rozprávky... (2018), podľa klasického baletu Oskara Nedbala Z pohádky do pohádky. V septembri 2015 vyšiel narodeninový mini portrét baletnej majsterky a choreografky Marileny Halászovej. Vyvrcholením úspešnej spolupráce so skladateľom Viliamom Gräffingerom bolo uvedenie pôvodnej slovenskej opery ANTI-GONÉ vo forme hudobnej inštalácie pre hlas a orchester v Novej synagóge v Žiline v marci 2019. V súčasnosti spolupracuje s kolektívom autorov na pripravovanej encyklopédii Dejiny slovenského divadla II. a režijne pripravuje uvedenie pôvodnej hry Eugena Gindla Prípad B.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Herec, režisér a divadelný kritik. Študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Prahe a potom divadelnú vedu a kritiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rokoch 1982 – 1990 bol hercom v súbore Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kde stvárnil desiatky dramatických postáv. Okrem toho účinkoval aj vo viacerých filmoch, napr. Citová výchova jednej Dáše (1980), Jeden krok od raja (televízna inscenácia 1981), Tisícročná včela (1983) a iné. Pracoval aj ako asistent choreografa v divadle Laterna magika v Prahe a ako režisér pôsobil v Mestskom divadle Ústí nad Labem. V rokoch 2003–2007 bol tajomníkom Správy baletu v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Ako režisér sa podpísal pod viaceré operné inscenácie, napr. Iľja Zeljenka – Bátoryčka v Štátnej opere Banská Bystrica (prvé uvedenie 1996); v Ústí nad Labem režíroval tri opery Giuseppe Verdiho: Maškarný bál (spoločná réžia s Ondrejom Šothom 1996), Rigoletto (1997), La traviata (1998); v Štátnom divadle v Košiciach režíroval Eugena Onegina od P. I. Čajkovského (2000). Po úspešných premiérach v SĽUK-u Chorea slovaca (2010) a Krížom-krážom (2012) nadviazal na libretistickú, dramaturgickú a režijnú prácu. Ako režisér na voľnej nohe sa venuje činohre, pohybovému a hudobnému divadlu aj performanciám tanečného typu. Z posledných realizovaných projektov treba spomenúť prvé uvedenie jednoaktovky Terézie Vansovej V salóne speváčky (2014), takisto prvé uvedenie hry Emancipácia Jozefa Hollého (2015) a inscenáciu Sonety 2016 podľa rovnomennej básnickej zbierky Williama Shakespeara (2017) na pôvodnú hudbu Viliama Gräffingera, s ktorým spolupracoval aj pri inscenácii PamiatKAR, ktorá je prvým uvedením pôvodnej slovenskej hry Petra Lomnického v divadle SĽUK (2018). Je dramaturgom Liptovského divadla tanca (LDT). Predstavuje v ňom autorské projekty slovenských choreografov, hudobných skladateľov, výtvarníkov, študentov tanečných konzervatórií atď. Poslednou inscenáciou LDT, bolo prvé uvedenie tanečnej inscenácie Gräffinger – Dedinský – Piovarči Rozprávky... (2018), podľa klasického baletu Oskara Nedbala Z pohádky do pohádky. V septembri 2015 vyšiel narodeninový mini portrét baletnej majsterky a choreografky Marileny Halászovej. Vyvrcholením úspešnej spolupráce so skladateľom Viliamom Gräffingerom bolo uvedenie pôvodnej slovenskej opery ANTI-GONÉ vo forme hudobnej inštalácie pre hlas a orchester v Novej synagóge v Žiline v marci 2019.
V súčasnosti spolupracuje s kolektívom autorov na pripravovanej encyklopédii Dejiny slovenského divadla II. a režijne pripravuje uvedenie pôvodnej hry Eugena Gindla Prípad B.

Go to Top