Tri prasiatka trochu inak

Réžia: Zoja Zupková
Úprava: Martin Gazdík a Zoja Zupková
Scéna: Zoja Zupková
Kostýmy: Tereza Mojžišová
Pohybová spolupráca: Libuša Bachratá
Hudba: Marián Čekovský
Osoby a obsadenie:
Maško: Juraj Zetyák
Paško: František Balog
Nepostraško: Tomáš Diro
Vlk Úžerník: Peter Cibula
Malá scéna Štátneho divadla Košice, premiéra 14. apríla 2012
V Štátnom divadle v Košiciach nezabudli na deti ani v tejto sezóne. Pripravili pre ne klasickú rozprávku o troch prasiatkach, ale trochu netradične. Košické divadlo siahlo po texte od Ľubomíra Feldeka, ktorý z troch dávnych anglických prasiatok spravil tri súčasné slovenské a z jeho vlka sa vykľul úžerník. Feldekova hra je zbavená niekoľkých rozprávkových klišé, ktoré od tejto notoricky známej rozprávky očakávame. Prasiatka síce putujú lesom, ale len preto, že majú vlastné lesné divadlo. A domčeky si síce postavia, ale po tom, ako ich k tomu donúti vlk Úžerník. Ten im na dlh predá stavebný materiál zo svojej firmy Domčulík, a potom si príde vymáhať dlhy z druhej firmy Šunčička. Nakoniec sa predsa len všetko dobre skončí. Vlk je zničený vlastnou tvrdou hlavou a prasiatka žijú ďalej šťastne spolu v kamennom domčeku. Avšak Feldekov text je miestami až príliš aktualizovaný. Je v ňom mnoho odkazov, ktoré pochopí iba dospelý. Napríklad narážky na bratislavské divadlá alebo príliš veľa slovných hračiek.
Režisérka Zoja Zupková, v spolupráci s Martinom Gazdíkom, text veľmi šikovne upravila. Okresali a odstránili z neho nepotrebné pasáže. Ponechali iba hlavné povahové a dejové aktualizácie. Zmena nastala iba v tom, že prasiatka majú miesto lesného divadla lesnú kapelu. A nie sú to ani tri sestry s mužskými menami ako vo Feldekovom texte, ale traja kamaráti. Každé prasiatko má svoj nástroj, na ktorom hrá. Najstaršie prasiatko Maško (Juraj Zetyák) má ružovú gitaru. Prostredné prasiatko Paško (František Balog) má akordeón. A najmladšie prasiatko Nepostraško (Tomáš Diro) hrá na hrkálke v tvare červeného jabĺčka. Spoločne tak obveseľujú lesné tvory a od jari až do jesene im hrajú svoj „kvik-kvik song“. Nie sú to tučné, vypchaté prasiatka, ale také obyčajné. Najradšej majú pesničku o červenom jabĺčku, ktoré si s láskou darúvajú stále dookola.
Každé prasiatko malo svoje čaro, pretože každý herec mal osobité výrazové prostriedky. Nimi sa navzájom odlišovali a zároveň vhodne dopĺňali. Juraj Zetyák bol spokojné prasiatko, ktoré neustále rýmovalo a nôtilo. František Balog bol prasiatkom, ktoré po staršom kamarátovi všetko opakovalo, neustále trhalo plecami a malo ruky vo vreckách. A Tomáš Diro bol zvedavé prasiatko, ktorému sa stále niečo nepáčilo, a preto neustále krútilo hlavou a „pohupovalo sa“, až mu skákali ušká.
Vlk (Peter Cibula) bol uhladený Úžerník s aktovkou, v ktorej mal zmluvy na stavebné materiály. K prasiatkam bol veľmi milý, pozoroval ich, a potom sa medzi nich s bravúrou votrel. Prehováral rafinovane na stavbu domu len to prasiatko, ktoré bolo v tej chvíli najviac unavené a už nevládalo ďalej chodiť. Ponúkal svoje služby a zároveň sľuboval hory-doly, všetko, čo len prasiatku na očiach videl. Sľuboval, že všetko bude tak, ako dané prasiatko chce. Avšak vlk si vždy len zašušle názov svojej druhej firmy, a preto prasiatka počujú namiesto Šunčička Ružička. A tak sa veľmi netrápia tým, ako svoj dlh vlkovi splatia. (Ak by počuli to prvé slovo, určite by sa im to nepáčilo, veď ani jedno prasiatko nechce skončiť ako šunčička.) Jediný, kto sa na to stále pýta, je Nepostraško, ale toho vlk vždy odbije – s ním zmluvu nepodpísal.
Peter Cibula ako vlk zažiari svojím oduševnením a uhladenosťou. Od prvého momentu je jeho postave prefíkaná. Naoko sa tvári ako nezúčastnený pozorovateľ, ktorý chce všetkým len dobre. Najväčšiu pozornosť venuje divákom a všetko hrá na nich. Im ukazuje od začiatku svoju pravú tvár.
Režijne bola rozprávka ukážkou toho, ako urobiť veľa vecí na malej ploche. Ponúkala množstvo nápadov ako sa vyhrať so situáciami, ktoré môžu nastať, keď vás navštívi Vlk Úžerník. Jadrom celej inscenácie sa stali pohyb, hudba a spev. Herci sa neustále svižne pohybovali z jednej strany javiska na druhú.  Každý mal svoj priestor, ktorý naplno využíval. Prasiatka mali svoj pozdrav, ktorým sa zabávali a ktorý používali, keď sa im niečo podarilo a boli z toho šťastné. Tleskli si, v nadskoku sa otočili, a tým si aj vymenili miesta. Takto hravo sa striedali, podobne ako si hravo podávali jabĺčko. Hneď v úvode sa hrali s jabĺčkom, ktoré symbolizovalo ich priateľstvo a lásku. Podávali ho jeden druhému v určenom poradí a stále pri tom žartovali. Bolo pre nich veľmi vzácne, preto naň dávali veľký pozor, a práve preto ho mali neustále na očiach. Taktiež mali talent všetko rýchlo zveršovať a hneď si to aj zhudobnili.
Vlk bol kabaretným zabávačom, ktorý určite „netúži“ po prasiatkach, pretože je dostatočne sýty. Bol vysoký a mohutný, dokonca prevyšoval prasiatka. Tie potom vyzerali naozaj veľmi krehko. Bol žoviálny, rýchly a hlavne neústupný. Pohybovo obsiahol celú dĺžku javiska. Ak on urobil krok, prasiatka museli dva. Vlk Úžerník je prefíkaný obchodník dnešnej doby, ktorý sa v lese určite len tak ľahko nestratí. Mal len smolu, že chcel dať do mäsovej konzervy práve tieto prasiatka. Ale jeho argumenty pre stavbu domu, ktorými si prvé dve prasiatka získal, boli veľmi nápadité nielen v slovách, ale aj v konaní a v pohybe.
Najkrajšie scény z celej inscenácie boli tie, v ktorých herci strhli detského diváka tak, že ani nedýchal a zároveň tlieskal do určeného rytmu. Stávalo sa to hlavne pri tom, keď vlk rafinovane nahováral prasiatko na stavbu domčeka. Rovnako vtedy, keď sa domček už staval a tiež keď vlkovi prasiatka prášili kožuch. Napríklad Maška prehovoril na stavbu slameného domu až po tom, čo mu zaručil, že lietajúci dom je úžasný a môže plávať aj v mori. Paška zase prehovoril na stavbu prúteného domu pomocou tanga. Iba Nepostraško si najväčší domček z pevných skál postavil sám.
Veľmi zaujímavo vyriešili stavanie domov aj ich neskoršie búranie. Všetky domčeky sú vytvorené farebnými dekami, ktoré sa len zavesia na stenu scény. Jedna časť domčeka má trojuholníkový tvar strechy a druhá časť obdĺžnikový ako perina. Zároveň sa ich veľkosti stupňujú, aby sa v nich postupne mohli pred vlkom skryť všetky tri prasiatka. Taktiež sú farebne rozlíšené – slamený dom je žltý, prútený je hnedý a domček zo skál je bielo-červený. Ich následné búranie, keď si vlk ide vymáhať dlh, je riešené veľmi vtipne. Keďže všetky prasiatka ostávajú na scéne po stavbe domu, je veľmi ľahké uhrať jeho následné zbúranie, útek aj skrytie sa u iného prasiatka. Väčšinou to inscenátori riešili tak, že vlk si po počiatočnom nezdare vždy udrel hlavu o domček, ktorý na neho celý spadol. Iba pri treťom pokuse spolu prasiatka a vlk dlhšie bojujú. Akoby sa hrali na toreadorov – najväčšou červenou dekou lákajú a dráždia vlka, ktorý sa im vždy rozbehne oproti, až ho nakoniec do nej obalia a zakvačia ho do domu. A tam mu naložia päť a dvadsať na zadok. Vlk sa po tejto pohane potichučky vytráca preč. Prasiatka ho však ešte stihnú vysmiať za jeho zlé úmysly. Nakoniec si celé šťastné zaspievajú pesničku, pretože ich vzájomné priateľstvo ich zachránilo.
Hudbu k Feldekovým textom zložil Marián Čekovský, ktorý vytvoril veľmi chytľavé melódie. Hádam najchytľavejšia bola predstavovacia pieseň vlka.
Režisérka sa vyhrala aj so scénou, ktorú sama navrhla. Tvoria ju tri veľké panely, ktoré znázorňujú les a kopce. Sú pomaľované zelenou a modrou farbou, na javisku je natiahnutý zelený koberec. Všetko hýri sýtymi farbami. Celé javisko je akoby vysunuté dopredu a všetko sa odohráva na proscéniu, aby inscenácia bola viac včlenená medzi divákov.
Kostýmy vytvorila Tereza Mojžišová, ktorá prasiatka obliekla do ružových, červených a oranžových farieb. Konečne niekto zbytočne neprirobil prasiatkam umelé bruchá a vypchávky, ktoré sú v mnohom obmedzujúce. Boli oblečené do kockovaných košieľ a do nohavíc na traky s veľkými vreckami. Na hlavách mali ružové čiapky s uškami a rypáčikmi. Pôsobilo to veľmi nenútene a zaujímavo. Akoby to boli prasiatka komedianti či artisti. Vlk bol celý v sivej, čiernej a bielej. Prevyšoval všetky prasiatka, a preto pôsobil hrozivo. Mal na sebe kostým, ktorý vytváral dojem odstávajúcej srsti. Preto pôsobil, akoby bol stále v strehu. Mal oblečené dierované tričko a na ňom sako s vypchávkami. Sako si mohol zapnúť a rozopnúť podľa situácie. Na hlave mal klobúk s ušami a na zadku pripevnený dlhý chvost.
Scéna aj kostýmy sa veľmi vyvážene dopĺňali. A hlavne bolo celé javisko jasné a prehľadné, takže sa nestratili žiadne gagy, ani naaranžované tajné pozorovanie prasiatok vlkom Úžerníkom.
Zoji Zupkovej sa podarilo vyťažiť z hereckého obsadenia aj z textu maximum. Práve preto bola jej inscenácia veľmi príjemná, hravá, plná napätia i smiechu. Miestami síce niektoré veci asi nevyšli tak, ako boli plánované, ale nič to neubralo z rozprávkového čara. Jediné, čo by sa dalo réžii a inscenácii vyčítať, je to, že nevyužila ponúkané možnosti scénografie. Možno by sa tým otvoril pohľad na nové riešenia niektorých kľúčových scén.
Zuzana Šnircová
publikované 8.8.2012

Zuzana Poliščák Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Ako kritička sa zúčastňuje kritických seminárov a divadelných festivalov. Príležitostne prispieva recenziami do projektu Monitoring divadiel. Zároveň je súčasťou redakcie internetového časopisu MLOKi. Pracuje pre Divadelný ústav v oddelení vonkajších vzťahov ako manažérka výstavníckej činnosti.