Strapaté čudá sú najlepší rozprávači dobrodružných rozprávok

Preklad: Mária Števková
Hudba: Peter Kravec
Choreografia: Zuzana Burianová
Scénografia: Annamária Kósa
Scenár a réžia: Peter Palik
Obsadenie: Anna Čitbajová, Michal Németh, Barbora Paliková
Premiéra 2. októbra 2009, Bábkové divadlo Žilina
Čo alebo kto je POM POM? Je to zvuk odrážajúcej sa loptičky? Je to nová „puberťácka“ skratka skratky „Pome!“, teda apelatívne „Pom pom!“? Je to hlasová rozcvička barytónov v speváckom zbore učiteľov? Je to klaun, ktorý vie hovoriť len po pompomovsky? Nie! Alebo aj áno. Pom pom je strapaté ryšavé džudo, teda čudo…
Otváracou premiérou sezóny 2009/2010 bola inscenácia POM POM na motívy textu Istvána Csukása, autora populárnych rozprávok, ktoré našli svoju podobu aj vo filmovom spracovaní. POM POM je stvorenie, ktoré má oči, veľa strapatých vlasov, veľké oči, amorfnú hlavu a… čo len chcete, môžete si ho pretvoriť na „dlážkoumývača“ teda MOP /obrátený POM/, šikovnú čiapku aj orientálny prútený osviežovač. POM POM rozpráva rozprávky kamarátke Babuľke, ktorú sprevádza na ceste do školy. Počas /jedného/ predstavenia je to príbeh o tučnom Arturovi Buchtovi a jeho putovaní do ďalekých teplých krajín. POM POM teda ustupuje aj pri inscenovaní do úzadia a hlavným hrdinom sa po chvíli expozície stáva vták Artur. Autorom scenára, na základe prekladu Márie Števkovej, je režisér Peter Palik, ktorý má bohatú skúsenosť s úpravou a dramatizáciou prozaických príbehov pre deti /pre rozhlas i divadlo/, ako aj autorskú literárnu skúsenosť. Tú využil aj v tomto prípade, scenár pripravil na jasné a zrozumiteľné inscenovanie so zreteľom konkrétnej cieľovej skupiny – najmladších divákov. Tradične však nezabúda na rodičov a panie učiteľky, ktoré sú súčasťou publika. Text obohacuje o aktuálne narážky na svetovú krízu či obávaných teroristov, avšak s nadhľadom a ľahkosťou /Pavúk: „Keby dačo, mejlujte, denne som na sieti“/. Vlastným spôsobom transformuje frazémy, napr. /tučibomba na chudibomba/ čím dosahuje pri expresívnej hereckej interpretácii komický efekt. Spolu s hercami rozkladá slová /nohy-hi hi hi/, kde sa slabiky menia na citoslovcia a jednoduchým spôsobom prepájajú dve situácie. Text pôsobí sviežo až radostne, akoby zachytával jedno skoré letné ráno a cestu veselého dievčatka do školy, ktoré sa zastaví na každom rohu, aby si vymýšľalo príbehy vo vlastnom svete.
V inscenácii účinkujú najmladší členovia umeleckého súboru. Michal Németh, Anna Čitbajová a Barbora Paliková. Chvíľu traja „malí kamaráti“, chvíľu profesionálni bábkoherci animujúci bábky, potom postavičky zo slovenských ulíc a napokon Babuľka s POM POMom. K dôveryhodnosti detských postáv a hrdinov všetkým hercom napomáha i mladistvá fyziognómia, a tak sa zdá, akoby len nedávno chodili so svojimi Pompomami do školy. Menia hlasovú polohu detí na „akože dospelákov“, teda dospelých cez detskú optiku či snahu na dospelých sa zahrať. Oceniť treba najmä neinfantilnosť a neprvoplánovosť v spôsobe zobrazenia detí a hľadania pohybových i hlasových výrazových prostriedkov. Herci hrajú v plnom energ/et/ickom nasadení, akoby s pozitívnou vnútornou tenziou. Vo výraze sú presní, štylizovane až zhodne reagujú na niektoré podnety, zdôrazňujú emóciu, nápad, obavy, únavu. Preháňajú a so zápalom sa vkladajú do každej očakávanej i nepredvídanej situácie. Toto odhodlanie a nasadenie je pozitívnym signálom pre detského diváka. Napriek tomu herci ani režisér nevnímajú detský svet sploštene, je v ňom i pozorovaný hnev /dospelákov/ a výsmech, aj tak trošku „srandovné“ šibalstvá. Najvýraznejšie sa presadzuje Barbora Paliková ako Babuľka, odvážne až prostoreké dievča, ktoré predpoludnie v škole rado vymení za cestu do Afriky, hlasovo Babuľku interpretuje vo vyššej polohe, ale bez akejkoľvek deformácie reči. /Vzorná artikulácia a prízvuk je príkladná u všetkých troch hercov, čo je vo vzťahu k detskému divákovi kvalitatívnym plus/. Michal Németh najčastejšie prináša rovinu „tých veľkých“, zlých ujov, nepokojných šoférov s výrazným mimickým prejavom. Anna Čitbajová reprezentuje svet zvieracích postavičiek, oživených textilných bábok a „čokoládonenásytného“ Artura.
Herci /i režisér/ premyslene pracujú s koncepciou scény. Variabilné časti paravanov v tvare domčekov ukrývajú množstvo dopravných prostriedkov /auto, vlak i loď/, ktoré praktickým oddelením z pevného priečelia vťahujú do „deja“. Scénu tvorí stena v tlmených farbách /oranžová, ružová, fialkovošedá/ ohraničujúca hĺbku javiska, šikmina s kvádrovou fortifikačnou hradbou, bočná lavička s vyrytými údajmi o detských láskach. V ľavej časti javiska je úzky vysoký drevený domček, ktorý sa stáva predajným miestom aj zvieracím väzením. Kontrastne k scéne sú výrazné krikľavé farby kostýmov a jasné svietenie. Babuľku a Pom poma spája oranžová, ďalších protagonistov modrá a zelená, rovnako expresívne je aj líčenie, náznakom až cirkusové, teda také, ako aj šibalstvá malých hrdinov.
Autorská hudba Petra Kravca vhodne dopĺňa režisérov koncept. Dynamické opakujúce sa motívy sprítomňujú cestu do ďalekých krajín, umocňujú moment detskej tvorivosti a hravosti a zvuky či tóny trefne umiestnené po vybraných replikách asociujú energiu, s akou sa do hry vkladajú deti. Hudba má v sebe i akýsi nádych nostalgie z obdobia pred 20 – 30 rokmi (v paralele k hudbe krátkych animovaných rozprávok či večerníčkov /akým bol svojho času podľa zdroja IMDb spracovaný i POM POM- animovaný seriál 1980/.
Choreografie Zuzany Burianovej dotvárajú charakter inscenácie pre najmladších divákov. Sú súčasťou spievaných častí, kde sa predstavuje postavička POM POMa, alebo sa postavy presúvajú na ďalšie miesto. Dôraz je kladený viac na výraz než zložitosť krokov.
Režisér a dramaturg v jednej osobe – Peter Palik – si vždy pred seba kladie jasný cieľ. Pre obdobie 2009/2010 je to sezóna titulov na P /POM POM, Perinbaba, Popolvár/ s jasným určením. Pri POM POMovi vystupuje do popredia ako pozitívna hodnota fantázia, dobrodružstvo a hravosť bez agresie. Vzrušujúce chvíle, na ktoré budú protagonisti aj diváci dlho spomínať, sa dejú bez násilných scén, preukazovania sily či moci, ale za pomoci vlastných predstáv. A keď už treba niekoho zachrániť či vyslobodiť, je tu um a bystrá lesť.
Obrazy komponuje ako vzťah bábky a živého protagonistu. Využíva prácu s predmetom, variácie jeho použitia, aktívnu premenu scény pred očami diváka. Najvtipnejšia i najzaujímavejšia je pasáž cesty do Afriky a cestovanie na rôznych dopravných prostriedkoch, ale i obraz neúspešného pokusu /vy/kúpiť Artura od majetníckeho predavača. Žilinský POM POM má jasne určenú cieľovú skupinu, je to veselé putovanie pre najmenších. Možno ho však odporúčať i ako relaxačnú „hodinku“ pre väčších, veľkých, najväčších.

Adriana Totiková

Adriana Totiková vyštudovala divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Postgraduálne štúdium absolvovala na Katedre estetiky Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa divadelnej réžii a hereckému coachingu.