Stalo sa niekomu inému. Vďaka Bohu.

Patrick Hamilton: Plynová lampa
Preklad: Eugen Klinger
Dramaturgia a úprava: Denisa Macalová Ďuratná
Scéna a kostýmy: Paulína Halasová
Hudba: Martin Husovský
Réžia: Mikuláš Macala
Účinkujú:
Jack Manningham: Mikuláš Dzurík
Bella Manninghamová: Patrícia Šimková
Nancy, slúžka: Mária Görögová
Alžbeta (Betty), domovníčka a kuchárka: Anna Strnadová, a. h.
Rough: Peter Golian
Premiéra: 23. mája. 2018, Spišské divadlo Spišská Nová Ves
Premiéra sa z technických príčin uskutočnila v Mestskom divadle v Levoči.
Hra Gaslight z roku 1938, najskôr opomínaná, stala sa vďaka filmovému spracovaniu z roku 1944 v USA takou populárnou, že spôsobila zavedenie nového psychologického pojmu „gaslighting“. „Označuje sa tak citové a psychické zneužívanie, manipulácia nepravdivými informáciami alebo ich zveličovaním s cieľom spochybniť vnímanie ako i pamäť a zdravý rozum. Obeť stráca sebadôveru a prestáva byť schopná samostatného úsudku a rozhodnutia. Človek pod neustálym psychickým nátlakom má krehkú a labilnú povahu, ako je plameň petrolejovej lampy.“ [1] Bulletin Spišského divadla ohlasuje inscenáciu Plynová lampa ako slovenskú premiéru divadelnej hry Gaslight anglického dramatika a románopisca Patricka Hamiltona. Nespomenuli však inscenáciu tejto hry na VŠMU z roku 2012 v réžii Andrey Bučkovej, študentky a absolventky réžie.
Na začiatku vidíme neurotickú, vystresovanú Belu, ktorá slepo poslúcha svojho arogantného manžela Jacka Manninghama a prežívame s ňou psychický nátlak, ktorý na ňu vyvíja.  Následky myslenia a konania psychopata Jacka vytušíme už z celkom banálnej situácie: Jack pod formálnou zámienkou privolá slúžku Nancy, a s nadradeným postojom sa ju snaží presvedčiť, že jeho manželka pre ňu vydala zbytočný príkaz. Lenže pravda je ďaleko podivnejšia, než sa na prvý pohľad zdá…    
Vo svojej dobe zoslabenie plameňa plynového osvetlenia signalizovalo, že niekto zapálil v budove ešte iný svetelný zdroj. V nesmrteľnom čiernobielom filme s Ingrid Bergmanovou, napriek výraznému svetlu lampy pred bránou domu, je to nástenný luster v obývacej izbe domu, ktorý intenzitou plameňa signalizuje, či niekto z domu odchádza alebo doň vchádza a zapaľuje svetlo inde v dome. Tento scénický princíp preberá aj Spišské divadlo. Bella Manninghamová má totiž zakázané chodiť po hornom poschodí domu, kde zostal nábytok po bývalej majiteľke. Vždy, keď jej manžel odíde, plameň plynovej lampy na chvíľu zosilnie a potom sa znovu a viditeľne oslabí. A potom počuje pravidelne večerné zvuky a kroky zo zakázaného poschodia…
Keď v súkromí manžel vypočúva manželku, keď jej dokazuje, že nevie, čo robí, vtedy zaťahuje pred zrakom diváka priesvitný biely záves. Štvrtú stenu. Sú to chvíle negatívnej intimity, domáceho väzenia pod rúškom falošného „dobrého“ úmyslu pomôcť „milovanej“ žene. Jack sa prezentuje ako starostlivý a dokonalý, zásadový muž. Svoju manželku však psychicky vydiera. Vyhráža sa jej izoláciou a tým, že ju zavrie na psychiatriu. Bella zápasí s vnútornými komplexmi. Postupne stráca schopnosť rozhodovať sama za seba. Podozrieva mladú slúžku z flirtovania s jej manželom. Nancy je naozaj stvárnená ako sebavedomá a nekomplikovaná žena, vedomá si svojich pôvabov a úspechu u mužov. Ale jej zástoj v hre môže byť celkom iný… To, čo nedokáže vidieť na svojom manželovi k poslušnosti vedená manipulovaná manželka, ona vidí celkom jasne. A s dusivou atmosférou u Manninghamových sa pred druhými vôbec netají. Tak sa o tajomstvách domu, kde bol pred rokmi spáchaný zločin, dozvie detektív Rough, ktorému stále vŕta v hlave nevyriešený prípad vraždy bývalej majiteľky domu a stratených klenotov. Detektív je presvedčený, že vrah sa vrátil na miesto činu. Dôkaz nachádza v zásuvke Jackovho písacieho stola. Je to lacná brošňa, ktorá patrila zavraždenej a pôvodne obsahovala vzácne rubíny, ktoré Jack stále hľadá. Jack považoval brošňu za bezcennú, preto ju venoval manželke. Aby s ňou mohol manipulovať, neskôr jej ju vzal a ukryl. Z otvorov v brošni však rubíny vypadávali a Bella tieto „sklíčka“ už dávno pre istotu schovala inde. Teraz ich odovzdá detektívovi. Pre ňu je to zasa rozhodujúci dôkaz manželovej psychickej manipulácie s ňou. Útočil na ňu práve preto, že brošňu „stratila“, aj keď jej ju vzal on. Teraz je Bella už rozhodnutá postaviť sa na Roughkovu stranu. Vpád detektíva na scénu a sled nasledujúcich udalosti pôsobí ako deus ex machina.
Javiskový sujet zachováva jednotu času a priestoru. Aj to je známka, že Patrick Hammilton napísal hru primárne ako psychothriller.
Inscenácia Plynová lampa je prvou profesionálnou réžiou Mikuláša Macalu. Režisér má za sebou skúsenosti z dvoch réžii ochotníkov a študentov umeleckej školy a tiež mnoho hereckých skúseností. Do postavy Jacka Manninghama obsadil fyzicky sebavedomo pôsobiaceho Mikuláša Dzuríka. Strojený vysoký muž úsporne a nekomicky hrá skrytú túžbu čnieť neustále nad ostatnými. Nezaujatá, racionálna komunikácia, rafinované stupňovanie nátlaku v scénach vypočúvania a maska otcovskej starostlivosti. Inak nedáva najavo žiadne emócie. S každým komunikuje vždy zvrchu. Herec veľmi dobre využíva naliehavo nepríjemné až chorobne uprené pohľady pichľavých modrých očí. Naproti nemu, Peter Golian ako detektív Rough so živými, priateľskými očami a šarmom sebadôvery prináša na javisko jasný plán a v opatrnom rozhovore si postupne získava Bellinu i divákovu dôveru. Bellu Manninghamovú stvárnila Patrícia Šimková. Mladá herečka je vo svojej prvej psychologicky motivovanej postave celkom vierohodná, i keď nenačrela dostatočne do jej duševnej hĺbky. Dramatický oblúk nemodeluje gradáciou napätia. Dôraz kladie na zobrazenie dôsledkov citovej a psychickej manipulácie. Pritom má dosť priestoru na plastické herecké podčiarknutie počiatočnej nedôvery voči detektívovi i strachu z odhalenia dohovoru na dolapenie Jacka. Ale uprednostňuje neutrálnu podobu pasívnej ženy, ktorá schováva emócie hlboko v sebe, aj keď tak naďalej provokuje citový a psychický teror manžela. V závere vygraduje emócie do podoby dôsledkov z prežitého šoku, ale zároveň možno už aj do podoby citového prebudenia sa oslobodenej ženy.
Kuchárka a domovníčka Alžbeta (Anna Strnadová) je staršia žena s rokmi vštiepenou vernosťou voči lepšej rodine mladej pani Belly. Na Jacka sa v skrytosti pozerá ako na votrelca. Majetok, za ktorý bolo možné kúpiť poschodový londýnsky dom, totiž zdedila po rodičoch pani Manninghamová, nie jej manžel. Dobre ukrývané zmeny nálad a postojov voči  panej a pánovi mení skúsená herečka so strhujúcou vnútornou silou, otočená k Jackovi bokom až chrbtom. A v situácii chystaného sprisahania sa výborne orientuje. Máriu Görögovú ako slúžku Nancy neuvidíme ani v pozícii indiskrétnej jazyčnice, ani ako konšpirátorku. Vidíme ju len zvádzať Manninghama ženskou vitalitou, ktorá nikdy neskĺzne do lacnej živočíšnosti. Táto žena sa s detektívom na javisku paradoxne vôbec nestretáva. Obe postavy slúžok ale možno vedia viac, ako ukážu, čo je zámienkou pre dvojzmyselný anglický humor.
Herecké kostýmy dotvárajú postavy verne podľa dobovej módy. Belline červenočierne šaty prezrádzajú jej potlačovanú energiu, ktorá sa po mnohých sebazapreniach derie na povrch pozvoľne, s tempom anglického pokoja. S čiernobielou eleganciou detektíva kontrastujú menej vkusné doplnky Manninghamovej vizáže: červená viazanka k obleku a domáci tmavomodrý župan so zapínaním v štýle historickej vojenskej uniformy. Oblečenie slúžok zvýrazňuje pôvab mladej Nancy a materinskosť staršej Alžbety.
Režisér sa rozhodol netlačiť na psychické napätie diváka. Z detektívnej hry, ba priam thrilleru, bolo v tomto prípade možné vytvoriť javiskovú anekdotu na jeden a štvrť hodiny. A tvorcovia sa azda nechtiac inšpirovali televíziou, kde stále ponúkajú jedno a to isté: inscenácia pripomína seriál Hercule Poirot. Aj tu už samotná hra ponúka vzácne vyvážené, len jemne dávkované napätie v podtextoch dopĺňané rafinovane ukrytým anglickým humorom. Záverečné ospravedlnenie detektíva Belle Maninghamovej za azda najhroznejšiu noc v jej živote, keď ju vystavil nebezpečnej situácii, aby zistil pravdu, to len podčiarkuje. Zároveň tým Rough potvrdzuje, že mu nešlo o záchranu ženy, ale o vyriešenie prípadu. Rough využil Bellu ako informačný zdroj, ale nepriamo jej však pomohol zbaviť sa obáv o vlastný rozum.
Okrem výstupov s Nancy divák takmer stále cíti z javiska autentickú dusivú atmosféru. Ale, ako keď sa dívate na film, aj tu prevláda rovnaký „dobrý“ pocit, že to, čo sa tam deje, deje sa niekomu inému.

---

[1] Parafráza textu z bulletinu k inscenácii, napísaného podľa zdroja: http://andelskydenik.blogspot.sk/2017/06/gaslight-manipulace-se-zdravym.html