| Divadelná sezóna | 2012/2013 |
|---|
Dramaturgia: Lea Vitkovská
Hudba: Milan Spodniak
Scéna a kostýmy: Katarína Žgančíková
Svetelný dizajn: Boris Adamčík
Réžia: Zuzana Liptáková
Obsadenie: S. Bučkuliaková, L. Čierniková, M. Karasová, M. Zemancová, A. Kuruc, R. Pakan, M. Spodniak
Premiéra: 23. jún 2013, Štúdio 12, Bratislava
V slovenskom divadelnom priestore fungujú iba dve divadlá, ktoré sa výlučne a výsostne zaoberajú témou rodu (čo je oproti svetovému trendu stále žalostne málo). Jedným z nich je Štúdio T.W.I.G.A., ktoré je skôr gynokritické, teda podáva kritický ženský pohľad a zobrazuje témy zo ženského zorného uhla. Jeho patrónkou, autorkou dramatických textov, režisérkou je Iveta Škripková. Ide o feminínne laboratórium, ktoré funguje v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici, v mestskom divadle. Tvoria ho profesionálky – ženy, ktoré získali diplom na umeleckej vysokej škole a divadlo je ich profesiou, zdrojom financií na živobytie. Napriek tomu, že fungujú v divadle pod záštitou Banskobystrického kraja a tvoria inscenácie na vysokej umeleckej a sociálnej úrovni, stále sú vnímané skôr ako marginálna skupina.
Druhou skupinou tvorcov je divadlo Nomantinels, ktoré ako jediné v slovenskom kontexte môžeme označiť (vo svete známym pojmom) queer. Rovnako ako T.W.I.G.A. pracujú v modeli autorského divadla (autormi dramatických textov sú režiséri, herci), prezentujú však predovšetkým problematiku homosexuality a všeobecne témy rodu, transrodu, bisexuality v konvenčnej, tradičnej spoločnosti. Podobne ako množstvo kvalitných divadiel (napríklad SkRAT, Debris Company, S.T.O.K.A., …), ale rovnako aj ako veľa ochotníckych divadiel s nízkou, až podpriemernou kvalitou inscenácií, fungujú na slovenskej divadelnej mape ako nezávislé divadlo. Dalo by sa povedať, že domovskou scénou Nomantinels je Štúdio 12, ktoré dáva priestor tvoriť marginalizovaným skupinám. Napriek tomu, že Nomantinels je so svojimi inscenáciami súčasťou množstva festivalov a podujatí (spomeniem Filmový festival inakosti, Futbal proti rasizmu, workshopy), – v roku 2013 organizovali aj vlastný nultý ročník festivalu Queer Drama – , hovoríme stále o amatérskom divadle, ktoré spolupracuje s niekoľkými divadelnými profesionálmi (Lea Vitkovská, Zuzana Liptáková, Milan Spodniak). Nomantinels v krátkom čase svojho pôsobenia prežíva svoj vzostup. Pravidelne hosťuje v rôznych mestách, kultúrnych centrách, každoročne má jednu (aj dve) premiéry, inštaluje výstavy, ponúka workshopy, vydáva publikácie. Témy, ktoré do divadla členovia tohto súboru prinášajú, sú nielen ich osobnou skúsenosťou, ale aj výsledkom spolupráce s odborníkmi v oblasti psychológie a sociológie. Pre živosť a živelnosť divadla sú nové pohľady, ktoré Nomantinels vnášajú do umeleckej diskusie, prínosom. Vzhľadom na etablovanosť skupiny, zatiaľ bez divadelného posunu vpred, je však potrebné, aby tvorcovia začali viac uvažovať o divadelnej podobe búrania mantinelov.
V inscenácii Interná smernica, podobne ako napríklad v produkcii Na doraz, je bazálny problém v dramatickom texte. Autor a herec Andrej Kuruc chce v jednoduchom príbehu alebo skôr situácii predostrieť na javisku čo najviac problémov, ktoré súvisia s rodom, s porušovaním ľudských práv, s diskrimináciou. Bohužiaľ však ostáva pri banálnom všeobecnom ilustrovaní, komentovaní a v konečnom dôsledku sa žiaden z problémov diváka hlbšie nedotkne. Iba ho v spleti odkazov letmo pošteklí.
Interná smernica sa dominantne venuje diskriminácii a osobným problémom zamestnancov. Odohráva sa na úrade, ktorého pracovníci vymýšľajú smernice všemožného obsahu a mali by sa nimi riadiť. Na základe prežitej autorovej skúsenosti sa nikto žiadnymi prikázaniami a príkazmi v práci neriadi a úplne ich ignoruje. Postavy pôsobia na postoch, ktoré sú v konečnom dôsledku pre spoločnosť zbytočné a sú len možnosťou zárobku. Diváci sa zoznamujú s postavičkami: so slečnou, ktorá je so svojou anorexiou sexuálnym objektom šéfa; so sliedičom s potlačenou sexualitou a Elektriným komplexom; so ženou, ktorá kvôli tehotenstvu môže ľahko prísť o zamestnanie; s dravou pracovníčkou, ktorá kvôli nenaplneniu lesbickej lásky všetok čas obetuje zamestnaniu, a s nadriadeným, ktorý je alfa samcom, „pánom nedotknuteľným“. O jednotlivých charakteroch sa diváci dozvedajú v situácii po úmrtí člena pracovnej skupiny a počas hľadania nového adepta na jeho funkciu. Bohužiaľ, nejde o postavy, ktoré majú prepracovaný charakter. Sú to skôr figúrky, ploché postavy bez prekvapenia, ktoré len ďalšími a ďalšími slovami tvoria nános podstaty ich charakteru. Autor koncipoval svoje plastiky do grotesky a opätovne (ako napríklad pri texte Na doraz) vsadil miestami až na primitívne „vtipné“ repliky. Hrdinom je postava Rojka, ktorý nič o svojej novej pozícii nevie, je náhodne zvolený do funkcie a s hrdosťou ju odmieta. Popritom sa divák navyše dozvedá, že smrť kolegu nebola náhodná, a je svedkom vraždy šéfa.
V inscenácii sa režisérka, Zuzana Liptáková, textu podriadila. Mizanscény rozohráva v troch pomyselných priestoroch autorky scénografie Kataríny Žgančíkovej: vo výťahu, v pracovni, ktorá je od šéfa oddelená paravánmi, a pri chladničke. Liptáková už zveličený text dala spolu s hercami do ešte zhyperbolizovanejšej podoby. Napríklad nadriadený – alfa samec v podaní autora textu, Andreja Kuruca – v niektorých výstupoch počas radikálnych svetelných, farebných zmien hral s maskou gorily.
Napriek tomu, že niektoré mizanscény fungujú, produkcia obsahuje nadmerné množstvo vaty a repetitívnosti, pri ktorej sa zlomové okamihy charakterov hercov vytrácajú. Nevyznievajú, a strácajú tak svoju vážnosť a výpoveď. Napríklad znásilnenie sekretárky nadriadeným; potrat opäť tehotnej pracovníčky a jej nefungujúce manželstvo; prehovor sliediča o jeho vzťahu s matkou, ktorý mu bráni osamostatniť sa a vytvárať si v živote iné partnerstvá; či sklamanie lesbičky z jej stroskotaného vzťahu. Pod nánosmi mnohokrát až zbytočných slov sa v texte dajú nájsť zaujímavé motívy a témy – napríklad vyhorenosť vzťahov – ktoré môžu fungovať v divadelnom priestore a zaujať publikum.
Liptáková textu podľahla natoľko, že si pri jeho inscenovaní neuvedomovala, ktoré časti pôsobia monotónne a uberajú tempo produkcie. Jeden z výstupov, ktorý žiadne nové informácie o postavách nepriniesol, iba pôsobil výlučne ako skúška prepojenia médií v divadle, bol poskladaný z nahrávania video vizitiek pracovníkov stojacich pri chladničke, ktoré potom museli odovzdať šéfovi. Priestor pri chladničke bol miestom, najvzdialenejším od pracovne šéfa, a tak sa podriadení odvážili byť úprimní. Herecky a režijne najlepšie vybudovaný rozhovor medzi anorektičkou a Rojkom (Martinou Karasovou a Milanom Spodniakom) sa odohráva pri ich spoločnej cigaretke v prísne nefajčiarskom priestore. Medzi javiskovými postavami vzniká vzťah, predovšetkým porozumenia, v momente, kedy si uvedomia, že dym nebude nikto cítiť, ak ho budú vydychovať do chladu. S ním zo seba vypúšťajú aj slová, ktorými sa vzájomne zbližujú. Je to moment, v ktorom nechýba atmosféra, v ktorom nič nasilu neparodujú. Okrem neho sú v inscenácii silnými okamihmi monológy Zemancovej (gravídna) a Pakana (sliedič), v ktorých s minimálnou hereckou akciou a štylizáciou prezrádzajú svoj osobný pohľad na ich vlastný život. Inak v celej inscenácii dominuje štylizované, prehnane parodované herectvo a nadužívanie gest.
Rok 2013 ukončí divadlo Nomantinels výstupom projektu Ženské úteky na tému emigrácie a imigrácie pod názvom (Ne)vítaní cudzinci/(Ne)vítané cudzinky, na ktorom spolupracovali so štúdiom T.W.I.G.A. Napriek tomu, že bratislavské rodové laboratórium prináša do divadla osvetu v rámci genderových tém, absentuje v ňom profesionalita. Ostáva dúfať, že napríklad spolupráca s absolventkami a absolventmi umeleckých odborov ako je Zuzana Liptáková, Lýdia Petrušová, Milan Spodniak či Lea Vitkovská, im výraznejšie odkryje senzory na divadelné vnímanie, a po rokoch posunie ich ďalšie inscenácie vpred.
Sandra Polovková je absolventkou teórie a kritiky divadelného umenia na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení. Popri štúdiu na strednej škole (Prvé slovenské literárne gymnázium, Revúca) absolvovala dvojmesačnú redakčnú prax v Podtatranských novinách, publikovala články v regionálnych novinách, odborných periodikách a portáloch. Ako produkčná spolupracovala so Slávou Daubnerovou (2012-2013), s Divadlom Pôtoň (2013-2015). Režijne spracovala inscenácie: Psychóza 4.48 (VŠMU, 2012), Fabula Rasa (Divadlo Pôtoň, 2013), Lab.oratórium sexuality (Divadlo NoMantinels / A4 - priestor pre súčasnú kultúru, 2014). Pracovala v Národnom osvetovom centre (2015-2017), kde pôsobila ako projektová manažérka festivalu Scénická žatva, koordinovala a lektorovala literárne aktivity. Aktuálne spolupracuje s Divadlom SkRAT, A4 - priestorom súčasnej kultúry a od roku 2016 riadi organizáciu Post bellum SK.
