Slovač, národ krkavčí?

Valeria Schulczová, Roman Olekšák: Rodáci
Dramaturgia: Darina Abrahámová, Miriam Kičiňová
Scéna: Risz Karoly
Kostýmy: Katarína Holková
Hudba: Martin Hasák
Réžia: Tilmann Köhler
Účinkujú:
Evča Galbavá: Gabriela Dzuríková
Dominika Siváková: Monika Potokárová
Angelika Cibrínová: Zuzana Fialová
Magda Zubáková: Petra Vajdová/Edita Borsová a. h.
Zora Kováčová: Anna Javorková
Karol Dutko: Branislav Bystriansky
Peter Singer: Richard Stanke
Dorota Fabiánová: Dominika Žiaranová a. h.
Ivan Kováč: Dušan Jamrich
Diana Kováč Lučkajová: Diana Mórová
Sveťo Zubák: František Kovár
Tomáš Zubák: Ľuboš Kostelný
Michal Siman: Jozef Vajda
Yvetta Masárová: Jana Oľhová
Jaroslav Masár: Ján Greššo
Ľudo Kotlár: Tomáš Maštalír
Záchranár: Martin Kochan a. h./Martin Varínsky a. h.
Vojak: Adam Jančina a. h.
Premiéra: 3. a 4. júna 2017, Sála činohry, Nová budova SND
Čo je podstatou slovenského naturelu? Xenofóbia, rasizmus, homofóbia, agresivita, alhokolizmus. To všetko môžeme označiť za negatívne javy, ktoré už dlhodobo formujú podobu našej spoločnosti. Čo sa stane, keď sa tieto sociálne neduhy ocitnú uzavreté v jednej miestnosti a ako sa prejavia vo vzájomnej konfrontácii? Sme my Slováci vôbec schopní ustúpiť od našich tvrdošijne hlásaných presvedčení? A prečo neustále deklamujeme nezmysly o tom, že celý svet chce zničiť práve nás? Inscenácia Rodáci komunikuje tému fundamentálnych čŕt slovenskej spoločnosti. Zobrazuje národ presiaknutý spiatočníctvom, netoleranciou a hnevom. Otvorene prezentuje stále aktuálne spoločensko-politické problémy, ktorých pomenovaniu sa mnohí ľudia vo verejnej či súkromnej sfére vytrvalo vyhýbajú.
Autori textu Valeria Schulczová a Roman Olekšák pridelili každej z postáv charakterové vlastnosti, ktoré symbolizujú otázky rezonujúce v našej spoločnosti. Príbeh situovali do prostredia slovenskej dediny, kde každý obyvateľ o všetkom vie a zároveň má intenzívnu potrebu suverénne sa pliesť do problémov ostatných. V texte tak vystupuje skupina indivíduí, ktoré sa navzájom nedokážu počúvať, kde každý vehementne zastáva len vlastnú pravdu a búrlivo o nej presviedča okolie. Premotivovaná konšpirátorka, dedinský povaľač bez vlastného názoru aj bez ambície viesť plnohodnotný život, bratislavskí aktivisti, skorumpovaná sudkyňa, bývalý člen ŠtB a v súčasnosti vplyvný politik, extrémista, alkoholik, frustrované (ex)manželky či homosexuálny pár. Všetci sa ocitnú spoločne zatvorení v telocvični kvôli nebezpečnému výbuchu. Napätie medzi nimi postupne narastá a pod vplyvom strachu o vlastný život sa na povrch predierajú nielen ich krajne odlišné názory, ale aj negatívne povahové črty či nemorálne činy z minulosti. Autori dôkladne vykresľujú kľúčové vlastnosti, postoje a podoby správania jednotlivých postáv, ktoré tak dokážu reprezentovať základné atribúty slovenskej spoločnosti. Problematickým je však predovšetkým celkový počet rôznorodých postáv a s tým spojené množstvo komunikovaných tém. Postupne dochádza k množeniu motívov, ktoré následne nevyznievajú dostatočne naliehavo. Konšpiračné teórie, kradnúci politici, komunisti, extrémisti, Rómovia, migranti, homosexuáli… Akumulácia prezentovaných problémov spôsobuje ich následnú povrchnosť a heslovitosť. Text v určitých momentoch vyznieva zbytočne úsečne a tézovito, je preplnený prvoplánovými frázami a zreteľným zovšeobecnením jeho základnej problematiky. Postavy nemajú priestor prerásť v prepracovanejšie a zmysluplnejšie charaktery. Predostreté témy tiež dokážu figurovať len ako povrchné konštatovania. Nedochádza k ich vzájomnému prepájaniu, postupnému rozvíjaniu ani k pátraniu po ich príčine a text tak aj napriek prvotnému potenciálu nevytvára priestor pre hodnotnejšiu diskusiu a hlbšiu analýzu stavu spoločnosti či medziľudských vzťahov. Namiesto toho vo výsledku prevláda pocit, že sa naša spoločnosť vie na všetko len bezobsažne sťažovať, ale ku konkrétnym činom sa nikto prinútiť nedokáže.
Nemecký režisér Tilmann Köhler sa pri tvorbe sústredil predovšetkým na jasnú čitateľnosť motivácií konania jednotlivých postáv a na citlivé vybudovanie ich profilových charakterových vlastností, ktoré následne pretransformoval do prejavu hereckých predstaviteľov. Taktiež dokázal funkčne zaangažovať veľký počet hercov do priestoru tak, aby navzájom nepôsobili rušivo, ale aby sa zároveň aktívne podieľali na aktuálne prebiehajúcej akcii. Köhler rovnako detailne pracoval s napätím, ktoré však dokázal v správnej chvíli humorne odľahčiť, a tým obohatiť niektoré ťažkopádne a floskulovité štylizácie o potrebnú pravdivosť. Jeho jednoduchý, ale priamy režijný prístup dodal fragmentárnemu a zbytočne tematicky mnohotvárnemu textu zrozumiteľnosť a možnosť zreteľnejšie tlmočiť kľúčové myšlienky.
Minimalistická scénografia (Risz Karoly) predstavuje telocvičňu, ktorá pozostáva z dlhej drevenej steny a z troch lavičiek. Scéna, ktorá spočiatku pôsobí obrovským a prázdnym dojmom, sa s narastajúcim napätím či strachom pred možným nebezpečenstvom postupne zmenšuje. Postavy sa dostávajú do stále tesnejšej blízkosti, ich názory na seba intenzívnejšie narážajú, až na konci ostávajú stáť v malom preplnenom priestore na proscéniu. Tu sú navzájom vystavené svojim finálne vyhroteným činom. Kostýmy Kataríny Holkovej funkčne naznačujú charakterové črty či spoločenské postavenie jednotlivých postáv. Politik Jaroslav Masár (Ján Greššo) a jeho manželka Yvetta Masárová (Jana Oľhová), ktorí zosobňujú predstaviteľov verejnej moci, sa od ostatných obyvateľov najvýraznejšie líšia práve honosne pôsobiacim kostýmom. Luxusný kožuch, oblek, šatka či okuliare, ktoré si Oľhová skoro po celý čas necháva na očiach, tak účinne zdôrazňujú povýšeneckosť, ktorú postavy voči ostatným ostentatívne prezentujú. Kostým manželky miestneho starostu Diany Kováč Lučkajovej (Diana Mórová), ktorý pozostáva z obtiahnutých šiat s leopardím vzorom a z topánok na vysokom opätku, zas akcentuje urputnú snahu postavy pôsobiť exkluzívne, ktorá je však v protiklade k jej vrodenej vulgárnosti a nevkusu. Postava Karola Dutka (Branislav Bystriansky) zas vďaka rozgajdanej starej mikine a zašpineným maskáčovým nohaviciam trefne reprezentuje prototyp dedinského povaľača.
Aj napriek úsiliu režiséra aranžovať hercov na javisku tak, aby bol každý súčasťou diania, intenzita ich pôsobenia nie je rozložená rovnomerne. Inscenácii dominujú predovšetkým herci, ktorých postavy buď zastávajú radikálny spoločensko-politický postoj (Angelika Cibrínová, Ľudo Kotlár), alebo sú nositeľmi markantne špecifickej charakterovej črty (Diana Kováč Lučkajová, Zora Kováčová). Väčšina postáv však miestami pôsobí, akoby sa v inscenácii nachádzala len kvôli urputnej potrebe autorov vykresliť mnohotvárnu sociálnu mozaiku (Yvetta Masárová, Jaroslav Masár, Sveťo Zubák). V inscenácii výrazne pôsobí predovšetkým predstaviteľka Angeliky Zuzana Fialová, ktorá zobrazuje zástankyňu „alternatívnych“ internetových stránok a konšpiračných teórií. Za všetkým vidí podvody farmaceutických korporácií či prekyslený organizmus a zápalisto presviedča ostatných, že dôvodom ich osobných problémov sú upchaté čakry. Herečka prechádza z polohy, v ktorej jej postava nadobúda prevažne komický charakter, do vypätejších situácií, keď sa obáva nielen o vlastnú existenciu, ale najmä o život svojho syna a manžela. Jej Angelika je najskôr naivne premotivovaná a nadbytočne aktívna. Svoj svetonázor energicky prezentuje divákom, na ktorých sa viackrát aj priamo obracia. Herečka postavu kreuje prostredníctvom detsky prostoduchého prejavu, ktorý umocňujú aj jej dva vysoko zapnuté vrkoče. Postupne sa však stáva agresívnejšou, výbušne do každého dobiedza a jej prvotne smiešne insitný prejav sa mení na útočnú zadubenosť. Dominantná je aj postava Zory Kováčovej (Anna Javorková), bývalej manželky miestneho starostu. Javorková zobrazuje Zoru ako osobu, ktorá má u obyvateľov vybudovaný rešpekt. Je hrdá a priama, vo svojich emóciách je poväčšine striedma a práve preto dominuje v jej prejave racionálnosť a pragmatickosť. Jej priamym protikladom je predstaviteľka súčasnej starostovej manželky Diana Mórová, ktorá sa v inscenácii opätovne vrátila k vlastným zaužívaným výrazovým prostriedkom. Jej postava je síce vulgárna a hlúpa žena, no Mórová svoj prejav ženie do zbytočných extrémov, v ktorých ju zobrazuje najmä prostredníctvom prehnaného afektu a priam neznesiteľne hysterického kriku. Extrémista Ľudo Kotlár (Tomáš Maštalír), ktorý zápalisto obhajuje činy Jozefa Tisa, sa zo začiatku ostatným postavám prihovára z navŕšenej kopy žineniek, čo zdôrazňuje jeho nadradené vystupovanie. Maštalír prezentuje postoje svojej postavy s chladným a stoickým pokojom, ktorý intenzívne umocňuje ich hrozivosť. Práve potlačením emócií tak herec dokladuje absolútne presvedčenie Kotlára o vlastnej pravde. Jeho prejav pomaly naberá na agresivite a hoci sa mu občas podarí skĺznuť do typického bezúčelného kriku, dokáže ho účinne korigovať v prospech zreteľnosti problematiky, ktorú symbolizuje.
Inscenácia Rodáci prináša na javisko Slovenského národného divadla stále aktuálnu tému hodnotovo vyprázdneného stavu našej spoločnosti. So zriedkavou otvorenosťou manifestuje skutočnosť, že sa náš národ nemá čím pýšiť. Jej hlavným problémom je však ambícia autorov predstaviť priveľmi rozmanité spektrum spoločensko-politických problémov z rôznych perspektív. Potenciálna apelatívnosť sa tak postupne stráca v množstve prezentovaných motívov, postáv či situácií, ktoré spôsobili, že inscenácia v konečnom dôsledku naliehavé otázky iba povrchne načrtáva. Výsledok tak pôsobí len ako konštatovanie o smutnej a nelichotivej podobe nášho národného naturelu.

Lucia Šmatláková

Lucia Šmatláková je študentkou Katedry divadelných štúdii na Vysokej škole múzických umení, kde momentálne dokončuje posledný ročník. Príležitostne publikuje pre školský časopis Reflektor a internetový portál www.mloki.sk. Participovala na tvorbe festivalového denníka počas dvoch ročníkov študenského festivalu Istropolitana Projekt. Bola členkou študentskej poroty na festivale Nová dráma (2016) a študentskej kritickej platformy na Bábkarskej Bystrici (2013). Zúčastnila sa semestrálneho pobytu na Katedre
divadelnej réžie a dramaturgie PWST v Krakove.