Ring sveta a javiska

Réžia a úprava: Jozef Dolinský
Preklad: Dana Gálová
Dramaturgia: Petra Kapustová
Hudobný dizajn: Boris Chovančuk
Hrajú:
Kráľ: Rastislav Zelina
Kráľovná: Soňa Košťáliková
Vojvoda: Peter Butkovský
Dievča: Vladimíra Valentová
Otec: Martin Šajgalík
Matka: Daniela Švolíková
Gorky: Mário Zeumer
Šéf: Peter Olah
Nemý chlapec: Matej Struhár
Jamie: Ján Bavala
Premiéra: 16. decembra 2009 v Divadelnom štúdiu FDU AU v Banskej Bystrici
Banskobystrickí tvorcovia uviedli absolventskú inscenáciu hry Williama Saroyana „Jaskyňa“ (˝The Cave Dwellers˝) v novozrekonštruovanej budove Fakulty dramatických umení AU v Banskej Bystrici s variabilnou, polyfunkčnou scénou. Išlo vôbec o prvú inscenáciu poslucháčov tejto fakulty v týchto priestoroch. Inscenátori ambiciózne stvárnili viacvrstvový text Saroyanovej hry do neľahkej inscenačnej podoby s prekvapivými úpravami (text hry bol doplnený viacerými citáciami veršovaných replík zo Shakespearových hier: Hamlet, Kráľ Lear, Romeo a Júlia, Macbeth).
W. Saroyan v hre „Jaskyňa“ opísal situačný životný kontext hercov v opustenom divadle vo východnej časti New Yorku v štvrti Lower East Side. Tvorcovia sa predovšetkým zamerali na hraničnú životnú situáciu osamotených, schudobnených hercov v divadle na periférii, kde samotné javisko dodávalo tomuto životnému situačnému rámcu ľudských osudov až akúsi metafyzickú hĺbku. Na relatívne prázdnom javisku, s fragmentmi náznakových zvyškov scénografie ako kompaktnej výpravy, sa ocitli jednotlivé herecké postavy v stave skľúčenia, čakania, osudového ustrnutia. V časopriestore univerzálnych dosiek prežívali ničotu, ticho existenčne kričiacej samoty a clivoty. Odsunuté postavy divadelníkov sa premávali scénou viac skormútene ako snové odlesky ľudských indivíduí, tieňov v zmysle platónskej kópie kópii.
Už samotný názov hry W. Saroyana zvádzal k filozofickejším výkladom. Inscenátori si zvolili obdobný inscenačný kľúč. Ich inscenácia bola predovšetkým reflexívna a preto evidentne málo akčná. Reflexia jednoznačne dominovala nad akciou, filozofia nad drámou. Slovo, jeho konotatívna tendencia, trónilo nad dejovým motivovaním, akciou, konaním. Režisér Jozef Dolinský zdôrazňoval v celej inscenácii myšlienkovú hutnosť, ktorú letmo nasadzoval do motivácií konania hereckým postavám. Do popredia preto vsadil intelektuálno-recepčný účinok na úkor dramatickej gradácie, kontrastnej dynamiky či celkovej akčnosti. Podarilo sa mu do inscenácie vniesť kontemplujúci, meditatívny akcent, ktorý sa podpísal pod celkovú monotónnejšiu temporytmickú stránku. Na základe toho sa v javiskovej štruktúre objavovali niekde miesta s eruptívne apelačnými výkrikmi existenčne vyústených výstupov, inde sa rozplývali v lyrickejších častiach.
Režisér J. Dolinský zvýrazňoval poväčšine vážnu hĺbku slova. Mimoriadne hutný text nezredukoval, ale ponechával doznievať v replikách hercov v siahodlhých diskusiách či skôr v zdĺhavejších rozhovoroch. Tvorcovia integrovali do ohraničeného teritória javiska (páskou rozdeleného do ringu) reflexiu divadla ako sveta. Tvorcovia tak motivicky i tematicky prelínali poetiku sna, materstva, lásky, divadla. Opustený priestor javiska divadla ako boxerského ringu sprvoti asocioval boj. Zúfalé, osamotené postavy divadelníkov: Vojvodu, Kráľa, Kráľovnej však nezvádzali zápas, ale len rezignované rozhovory, úvahy, reflexie.
K rozvláčnemu tempu inscenácie sa pridružila i herecká zložka. Niektorí herci nedokázali vyťažiť na relatívne prázdnej ploche javiska maximum. Ich nedostatočná výraznosť bola doslova pohltená priestorom. Iba Rastislav Zelina v úlohe Kráľa sa do tohto ringu vrhol s presvedčivou vervou. Dokázal suverénnejšie ovládnuť javiskový priestor a zaplniť ho svojím pohybovo-excentrickým výkonom (najmä chôdzou, dynamikou, gestikuláciou), aj keď s niektorými nedostatkami v javiskovej reči. Škoda, že práve polarita medzi textom Saroyana a rytmom citácií Shakespeara (z monológov i dialógov) sa kontrastnejšie neprejavila. Ostatným postavám zreteľne neprospela kombinácia filozofickejšieho textu s civilnejším aktuálnym prejavom v inscenačnej koncepcii. Pomerne zosúčasnené reálie mali pripomínať súdobú realitu zanikajúceho, chátrajúceho sveta.
Petrovi Butkovskému by v postave Vojvodu zreteľne prospela väčšia dávka hereckej spontaneity, a to napr. v boxerských polohách hereckého výrazu. Slabšie zvládnutou javiskovou rečou celkovo prekryl závažnosť svojej postavy. Problémy s javiskovou rečou sa vyskytli, žiaľ, u väčšiny účinkujúcich. Rovnako aj Kráľovná (Soňa Košťáliková) by zjavne mohla farbistejšie prejaviť autoritu svojej postavy ako skúsenej herečky. Jej temer mĺkvy, introvertnejší prejav zreteľne zanikal, resp. nedokázal byť patrične dominujúcim na prázdnej ploche javiska. Postava Dievčaťa v podaní Vladimíry Valentovej prezentovala iba skromnú, lyrickejšiu polohu zaľúbenia. Vedľajšie postavy, prichádzajúce i odchádzajúce, prekračovaním natiahnutej pásky cez ohraničené hracie pásmo, opätovne efemérne zanikali či prekvapujúco vynikali. Fádna, jednostranne pustá emocionálna atmosféra vyslovene podporovala v hereckých výkonoch snovú letargiu. Náročnejšie poryvy textu, resp. citácií zo Shakespearových tragických diel, si celkovo žiadali osobité ozvláštnenie, pretože v riave slovného hereckého vyjadrovania nie vždy účinne zarezonovali.
Škoda, že hudobný dizajnér Boris Chovančuk citeľnejšie neakcentoval paralelu k inscenovanému textu. Použil pritom viaceré hudobné citácie kapely „System of a Down“ len ako intermezzá jednotvárne javiacim sa scénickým výstupom. Scéna Zuzany Janíčkovej však decentne priliehala k súdobému šatu novodobej metafory sveta ako života v jaskyni. Tvorcovia aktívnejšie zapojili do výrazovosti javiskovej štruktúry tiež svetelnú zložku. Skôr intuitívnym, chudobným osvetlením bez špeciálneho preexponovania (napr. aj pomocou bateriek) tlmili atmosféru a účinne vyjavovali perifériu divadelno-javiskového zanikania.
Režisér J. Dolinský v inscenácii „Jaskyňa“ predstavil intelektuálne nabitý, reflexiou presiaknutý a filozoficky navrstvený inscenačný tvar s pozoruhodnou vehemenciou slova – verbálnej zložky. Skomprimovať intenciu dramatika do limitujúcej ohraničenosti javiskového priestoru je vždy kompromisnou skratkou v najinteligentnejších rozmeroch. Zreteľne premýšľaví tvorcovia spoznávali širokú viacdimenzionálnu plochu rozkošateného textu W. Saroyana, ktorú podrobne transformovali na javiskovú plochu. Viacerými šťastnejšími zámermi v režijno-dramaturgickej, výtvarnej i hereckej zložke nedospeli k pútavejšej koherencii farbistého jazyka dramatického textu s viacrozmernou platformou javiska. V konečnom dôsledku však docielili koncentrovanejší účinok vo viacnásobnejších metaforických, recepčno-intelektuálnejších vplyvoch.

Miroslav Ballay

Miroslav Ballay je absolventom odboru psychológia a estetika na Pedagogickej fakulte UKF v Nitre. V rokoch 2001 - 2004 bol interným doktorandom v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty UKF, odbor estetika a dejiny estetiky. Od roku 2004 pôsobí na Katedre kulturológie Filozofickej fakulty UKF. Momentálne zastáva post vedúceho katedry. Prednáša a vedie semináre z disciplín Dejiny slovenskej divadelnej kultúry, Dejiny umeleckej kultúry - divadlo, Divadelná tvorba a recepcia, Tvorivý seminár (divadelná kritika), Divadelná dielňa a iné. Publikuje vedecké štúdie a kritiky vo viacerých časopisoch a magazínoch Culturologica Slovaca, Slovenské divadlo, kød - konkrétne o divadle, VLNA, Javisko, Salto, Tanec, denník Pravda a iné. Hlavným centrom jeho záujmu je interpretácia divadelného diela, nezávislá divadelná kultúra, nové alternatívne formy divadla. Vydal monografie Ticho v divadelnom diele (2006), Farma v jeskyni (2012), Kontinuita Študentského divadla VYDI (2012). Je zostavovateľom a editorom viacerých zborníkov a kolektívnych monografií: Minority v subsystéme kultúry (2013), Kumšt (k) smrti (2015), 3xS – zborník prednášok o divadle (2015), (De)tabuizácia smrti v diskurzoch súčasného umenia (2016) ai. Je zapojený do projektu Monitoring divadiel na Slovensku. Je členom Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov A.I.C.T./I.A.T.C.