Sila bábkohercov

Pavel Uher: Valibuk a Laktibrada

Dramaturgia: Ivan Sogel
Scénografia: Eva Farkašová
Hudba: Vincent Jaš
Asistent réžie: Peter Creek Orgován
Réžia: Pavel Uher
Účinkujú:
Herec, Valibuk: Miroslav Kolbašský/Andrej Sisák
Herečka, Kráľovná, Princezná, Laktibrada, Drak, Knochta, mláďa, Had: Erika Orgován Molnárová/Viktória Sedláková
Premiéra: 11. mája 2018, Bábkové divadlo v Košiciach
Rozprávky Pavla Dobšinského nie sú na javiskách bábkových divadiel inscenované v takej miere, ako by asi učiteľky a rodičia chceli. Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre napríklad uviedlo ako horor pre dospelých rozprávky Žena, Pánboh, Čertisko a sedem zakliatych (réžia Jakub Nvota, 2010).  Dobšinský zapisoval príbehy od dospelých, a práve preto je ich dramatizácia pre detského diváka náročná. Často je v texte erotika, krutosť až drastickosť, strašidelné situácie. Treba správne selektovať a prepisovať, upravovať. Popasovať sa s historizmami, zastaranou syntaxou, inverziou, už neexistujúcim vokatívom. Aktualizovať, ale aj ponechať kus slovesného dedičstva. Každý inscenačný tím si pri práci s Dobšinského rozprávkami kladie rovnaké otázky. Košičania zvolili strednú cestu – spojili minulé so súčasným. Ako píšu v bulletine k inscenácii Valibuk a Laktibrada: „Históriou sa inšpirujeme, ale ostávame v čase, ktorý žijeme.“[1] Potreba ľudovej rozprávky u detí je silná. Na klasických archetypoch si potvrdia hodnoty. Detský divák potrebuje vidieť víťazstvo zla nad dobrom, lásky nad klamstvom, zradou, neprávosťou.
Text k inscenácii napísal režisér Pavel Uher. Ten je v košickom bábkovom divadle už ako doma. Uher je absolventom pražskej Akadémie múzických umení, pôsobil v mnohých slovenských a zahraničných divadlách. Vytvoril vyše sto divadelných inscenácií (bábkových, ale aj operných či muzikálových), spolupracoval s televíziou a stále spolupracuje s rozhlasom. Takmer dvadsať rokov pôsobil v zahraničí (Schwarzes Theater Zürich, Schwarzlicht-Theater Augsburg). V Košiciach sa režijne podieľal na trinástich inscenáciách. Poslednou bola v roku 2015 Popoluška (spojila sa opera Štátneho divadla s Bábkovým divadlom Košice a vznikla veľmi zaujímavá inscenácia hraná v priestoroch historickej budovy opery). Pavel Uher vo svojich inscenáciách pracuje s metaforou, filozofickým posolstvom, často cítiť v jeho tvorbe vplyv talianskej commedie dell´arte. Vyberá z nej pohybovú štylizáciu, klaunské čísla, výtvarnosť, herectvo. Jeho predstavenia sú plné akcie a vtipu.
Pavel Uher v Košiciach zachoval príbeh silného a nebojácneho Valibuka s valaškou, ktorý ide zachrániť uväznenú princeznú Nebojsu z podzemia. Cestou stretáva rozprávkové bytosti ako Laktibradu, Draka (Šarkana), Knochtu a i. Príbeh rámcoval dvomi hercami, komediantmi, mužom a ženou, ktorí idú deťom vyrozprávať rozprávku. Zaujímavosťou v textovej zložke inscenácie je, že oproti pôvodnému Dobšinského textu je Laktibrada ženou a nie mužom. „Aj to meno končí na ,a‘, čo je netypické pre mužské mená, takže tam už bol impulz, aby to bola žena. Navyše je známe, že v 19. a možno aj v 20. storočí v cirkuse ukazovali rôzne rarity a jednou z nich bola žena, ktorá mala bradu“,[2] vysvetlil Pavel Uher v rozhovore pre webový portál košicednes.sk.
Inscenácia sa začína príchodom spomínaných hercov, ktorých vzájomná interakcia pôsobí veľmi milo. Sú ako dvaja klauni. Narážajú do seba, snažia sa prejsť príliš malými dverami. Celý ich úvodný obraz je veselý. Táto energia nabudí diváka na sledovanie rozprávky.
Pod výtvarnú zložku je podpísaná geniálna výtvarníčka Eva Farkašová (tiež absolventka AMU v Prahe), ktorá je autorkou štyristo výprav na Slovensku a v zahraničí (Nemecko, Rakúsko, Francúzsko, Švajčiarsko, Poľsko, Taiwan, Argentína a i.). V roku 2016 získala ocenenie Divadelné dosky za scénografiu k inscenácii Zvedavý sloník (Bábkové divadlo Žilina). Je nositeľkou mnohých ďalších ocenení. Má jednoznačný, svojský rukopis. V Bábkovom divadle Košice vytvorila variabilnú scénu, ktorá sa dá otvárať, preklápať, má okienka, ktoré slúžia na hru s bábkou a zároveň sú krytom pre vodiča, bábkoherca. Celej výprave dominujú tri farby – biela, čierna, červená a geometrický tvar štvorca. Ten sa nachádza na scéne a niektoré bábky sú tvorené zo štvorcových škatúľ. Na začiatku je scéna zložená ako paraván, postupne ju herci rozkladajú do priestoru. Pôvodne mala mať aj boky, aby predstavovala škatuľu, no upustilo sa od toho. Škoda. Celá rozprávka by sa tak odohrávala v jednej veľkej škatuli. Jednotlivé prostredia spoznáva divák tak, že sa k základnej stene pridávajú obrázky. Tie pripomínajú staré dobové rytiny. Otvorením ďalšej časti scény sa dostávame do lesa k Laktibrade. Variabilita scény je úžasná. Už máte pocit, že herci celú stene pootvárali a oni zrazu otvoria alebo vysunú ešte ďalšiu jej časť.
Bábky hlavných postáv – Valibuka a princeznej – sú drevené marionety. Autorka, Eva Farkašová, ich výtvarne poňala folklórne, no vo veľmi štylizovanej podobe. Valibuk má červenú valašku. Táto postava má aj variant marionety, bábky, ktorej ruky sú ruky herca. Ďalšou pozoruhodnou bábkou je postava Draka. Je to veľká škatuľa s tromi teleskopickými hlavami. Na dosiahnutie efektu strachu sa v obraze s drakom zapína parostroj. Veľmi vtipne poňala scénografka Laktibradu. Vytvorila textilné zmenšené telo, ktoré si herečka pripína ku krku. Vznikne tak veľmi smiešny trpaslík. Laktibrada má, samozrejme, dlhú bradu, ktorá sa dá predlžovať.
Herci (mala som možnosť vidieť alternáciu Miroslav Kolbašský a Erika Orgován Molnárová) sú oblečení v kostýme „elegantných klaunov“. Čierno biele kostýmy tvoria oblekové nohavice, vesta, klobúčiky, veľká tylová sukňa, pásikavé tričko, tenisky. Červené sú detaily – motýliky, rukavice.
Hudobne veľmi dobre dotvára herecké akcie hudba Vincenta Jaša, absolventa košického konzervatória, odbor kontrabas a gitara. Pracuje ako pedagóg na základných umeleckých školách. Spolupracuje s viacerými divadlami. Od roku 2012 si ho prizýva na spoluprácu režisér Pavel Uher. S bábkovým divadlom v Košiciach spolupracoval prvýkrát a podarilo sa to.
Herectvo košických bábkohercov v inscenácií Valibuk a Laktibrada je plné energie. Pracujú výborne s hlasovou štylizáciou. Je ale na veľkú škodu celej inscenácie a jej najväčším problémom, že všetky prestavby a technické presuny robia bábkoherci sami. Bábkoherečka tak v jednom momente mení scénu, presúva škatuľovú bábku Draka, animuje ju, hlasovo interpretuje, ale zároveň hrá aj postavu princeznej a ešte k tomu všetkému musí zapnúť parostroj. Energia, s ktorou herci otvárajú predstavenie, sa pre aktivity im neprislúchajúce nenávratne stráca. Predstavenie tak stráca švih a po štyridsiatich piatich minútach ťažkej fyzickej práce sa herci klaňajú úplne vyšťavení a spotení. My, diváci, im potleskom ďakujeme, že to všetko zvládli. Bábkoherci sa nemohli sústrediť na svoje postavy. Dvaja herci zvládli zahrať, odnanimovať a hlasovo interpretovať desať postáv, spievať, mnohokrát rozložiť a zložiť ťažkú scénu, zapnúť parostroj a komunikovať s divákom. Klobúk dole.
Útrapy hercov musel prežívať aj samotný režisér. Postaviť situáciu, keď dvaja bábkoherci musia zvládnuť absolútne všetko na javisku. A pritom by stačil jeden technik. Režisér chcel, aby bola inscenácia svižná, veselá. Chcel vniesť radosť, smiech do často pochmúrnych klasických rozprávok Pavla Dobšinského. V úvode sa to aj darilo, no záplava postáv, hereckých akcií a prestavieb zničila jeho zámer.

---

[1] Bulletin k inscenácii, zostavili Eva Farkašová, Ivan Sogel, Pavel Uher.[2] https://kosicednes.sk/kultura/valibuk-laktibrada-prichadza-do-kosickeho-babkoveho-divadla/