Poetická miniatúra o inakosti

Libreto: Ivan Martinka a Jana Šturdíková
Scéna a kostýmy: Eva Farkašová
Dramaturgia: Jana Šturdíková
Bábky: Martina Fintorová
Spolupráca na tvorbe bábok: Ivan Martinka
Hudba: Andrej Kalinka
Réžia: Ivan Martinka
Hrajú: Lucia Korená, Katarína Petrusová, Rudo Kratochvíl, Marián Andrísek, Ivan Martinka a.h.,
Premiéra 7. mája 2009, Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre
Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre vytvorilo priestor na réžiu slovenskému bábkarskému majstrovi Ivanovi Martinkovi. Jeden z prvých absolventov bratislavskej Katedry bábkarskej tvorby je dnes širšej verejnosti viac známy z jeho hereckých postáv vo filme (napr. Slnečný štát – réžia Martin Šulík), a v televízii (okrem úloh v hraných seriáloch pre dospelých je známy z programov pre deti, najmä ako moderátor detskej encyklopédie Gombík), avšak jeho dominantou zostávajú bábky – nielen ich navrhuje, vyrába, hrá s nimi, animuje ich, robí s nimi vo filme ako animátor a režisér, ale je aj významným talentovaným divadelným bábkohercom a režisérom. Vo svojich inscenáciách vykonáva väčšinou všetky profesie sám, ako napríklad na jednej z jeho najvýznamnejších bábkových inscenácií „Šalom alejchem – pokoj s vami!“, s ktorou zožal úspechy na domácich i zahraničných festivaloch.
Je výnimočné a pre rast súboru užitočné, že nitrianske vedenie divadla pozvalo tohto umelca k réžii známej Andersenovej rozprávky, ktorá sa aj po vyše stopäťdesiatich rokoch (kedy bola publikovaná) teší záujmu tvorcov z celého sveta na filmárskom poli, na knižných trhoch, ale aj v divadlách.
Martinka priniesol do divadla inú poetiku, než na akú je súbor zvyknutý. Dominantnou sa na chvíľu stala bábka a jej animácia. Bábka v jeho inscenácii znova získala status divadelnej postavy, čo už v dnešnom slovenskom bábkovom divadle platí len zriedkakedy. Bábky majú čoraz častejšie len vedľajšiu, ilustratívnu funkciu v množstve používaných výrazových prostriedkov – väčšinou však činoherných so záplavou slova, a len málokto využíva ich potenciál a výtvarnosť bábkového divadla ako špecifického divadelného druhu v mnohých jeho podobách.
Ivan Martinka postavil koncepciu inscenácie na nonverbálnosti a priniesol tak do dnešnej urozprávanej doby, keď médiá každodenne devastujú slovo a v divadlách možno spokojne zatvoriť oči a nič divákovi neujde, vizuálny divadelný kus, postavený na „vizuálnom rozprávaní“ príbehu malej dievčinky Palculienky. Takéto vizuálne rozprávanie spočívalo v živej animácii, hudbe a choreografii. Táto cesta je, pravdaže, oveľa zložitejšia než bežné dnešné postupy, a aj o to viac, že Palculienkin príbeh nie je silným príbehom. Je malým krehkým fantazírovaním.
Autori divadelného príbehu Ivan Martinka a Jana Šturdíková (tiež dramaturgička inscenácie a spoluautorka libreta spolu s Ivanom Martinkom) to necítili ako prekážku, rozvinuli v divadelnom priestore poetickú, nežnú putovačku Palculienky za prvým poznávaním sveta.
Scénická výtvarníčka Eva Farkašová navrhla tvorcom malú, funkčnú a estetickú scénu, nezachádzajúc do realistických prvkov. Na scéne funguje v princípe jeden objekt – podobný guľatému stolíku na kolieskách, ktorý sa dá v strede rozkladať – s centrálnym kruhom, v ktorom sa z pomyselného semienka v kvázi obradnej scéne „narodí“ Palculienka. Obraz zrodu je veľmi pôsobivý. Neskôr sa z malého ohraničeného priestoru „letokruhov“, ktoré sa na konci inscenácie symbolicky aj skutočne na scéne uzatvárajú, dostávame do voľného veľkého priestoru javiska, na ktorom sa za viditeľnej animácie v presnej choreografii pohybujú animátori v čiernych odevoch. Sú nielen animátormi, ale aj živou súčasťou scény. Scéna je teda koncipovaná ako voľný priestor i ako ohraničený konkrétny priestor v menšom objekte stromu – „letokruhu“. Herci bez slov, animátori a tvorcovia zvukov mali v takejto koncepcii náročnú úlohu. Striedanie hry v miniatúrnom prostredí a na veľkej scéne, kde sa presúvalo dianie jednotlivých obrazov, pôsobilo trochu disproporčne, i keď sa dá ľahko prísť na to, že šlo o zámer tvorcov poukázať na inakosť, na protiklad malinkých rozmerov Palculienky a veľkého sveta. Hoci sa na inscenácii podieľali dve bábkarské scénografky (Farkašová, Fintorová) a aj Ivan Martinka je skúseným scénografom, nevyvážená proporcionalita trochu inscenáciu rozbíjala. Palculienka bola primalá a okolitý svet priveľký, možno stačilo Palculienku jemne zväčšiť, aby sa neporušila základná koncepcia, ktorú režisér vymyslel.
V malom sa odohrala aj nasledujúca scéna so žabou, s ktorou sa Palculienka stretáva na začiatku svojho scénického putovania. Stretnutie je prirýchle, tvorcovia akoby diváka nepripravili na možné nebezpečenstvo – naviac scéna pôsobí chvíľami komicky, chvíľami strašidelne, atmosféra a „žánrové“ zaradenie tejto scény nie je jasné, akoby sa vymykalo celkovej poetickej, nežnej, ale v princípe skôr vážnej atmosfére inscenácie. Tejto scéne chýbala vyváženosť jednotlivých fáz samotnej scény, ktorá má začiatok, stred a koniec. Pri takto postavenej epickej – „putovačkovej“ koncepcii, v ktorej sú jednotlivé scény akýmsi samostatným uzatvoreným celkom, ktorý ďalej nerozvíja celý dej, je takáto mikrostavba viacerých drobných príbehov nevyhnutná. Scéna pôsobila chaoticky a tým, že nebola vyvážená, aj zdĺhavo.
Ďalšie scény na otvorenom javisku, na ktorom herci vytvárajú svet prírody, pôsobili veľmi esteticky, boli pohladením pre oko aj pre dušu. Pôsobivé stretnutia malinkého dievčatka Palculienky s rastlinkami, s listami a vetvičkami, náznakové premeny na iné zvieratá, ktoré umocňovala hudba Andreja Kalinku, boli veľkým zážitkom.
Tvorcov možno pochváliť za to, že poetické, dejovo nevýrazné scény sa striedali s na akciu bohatšími scénami – napríklad scéna s hmyzom, ktorá mala v princípe len v náznaku chvíľkovo veselý charakter. Tvorcovia akoby mali zábrany porušiť kánon serióznosti či dramatickosti a niektoré scény odľahčiť „vybočením“ do jemne komických polôh tam, kde by to bolo bývalo vhodné. V takomto duchu sa niesla aj scéna s komármi – na jednej strane chceli tvorcovia poukázať na nepoznané nebezpečenstvá malej hlavnej hrdinky, na druhej strane pôsobili komáre komicky. Scéna pôsobí napriek mnohým pekným momentom ako celok zdĺhavo, divák sa ťažšie orientuje kedy je Palculienka v nebezpečenstve a kedy už nie je – opäť vidím nevyváženosť vo vybudovaní jednotlivých sekvencií tejto bohatej a náročnej scény. V tomto kontexte zostala dlžná inscenačnému zámeru hudba, ktorá mohla pomôcť k jednoznačnejšej identifikácii a vyjadreniu meniacej sa atmosféry v jednotlivých sekvenciách tejto scény.
Inscenácia má však veľmi pekné atmosféry a v tom je jej silná stránka. Meniace sa atmosféry ročných období sú jednoducho vynikajúce. Tu svoje zohrávajú pekné výtvarné obrazy i hudba.
Boj o prežitie prichádza v scéne so zvieratkami v nore. Zobrazenie sily priateľstva a dobrej vôle pomôcť tomu, kto je v núdzi, keď sa pomocníkom stáva Palculienka možno obdivovať vo vydarenej scéne s lastovičkou. Scéna je nielen výtvarne pôsobivá, ale aj dojímavá, najmä na konci, keď vzkriesená lastovička nechá Palculienku vznášať sa na jej krídlach. Hra je presunutá opäť do veľkého priestoru, kde jednotlivé scény skutočne i obrazne „dostávajú“ krídla.
Palculienka po svojich skúsenostiach dospieva, pribudol ďalší letokruh – oblúkom sa vraciame akoby na začiatok po špirále letokruhu, bohatší o poznanie – k pomyselným imaginárnym semienkam, ktoré prinášajú novú bytosť „v rukách hercov“ a s ňou nové poznanie, ktoré obohatí náš život.
Režisér Ivan Martinka obsadil do inscenácie zväčša mladých bábkohercov, ktorí prešli vysokou školou náročnosti na poli animácie a pohybového divadla – Luciu Korenú, Katarínu Petrusovú a Mariána Andriska. V inscenácii účinkuje v alternácii aj samotný režisér. Skúsený bábkoherec strednej generácie Rudo Kratochvíl sa zhostil kreatívnej interpretácie zvukov, dotvárajúcich emocionálny svet javiskových postáv.
Ako sme spomenuli na začiatku, inscenácia priniesla do nitrianskeho tvorivého tímu novú poetiku, otvorila nové možnosti a priniesla i ďalšie úspechy, dokonca aj na medzinárodnom poli. Inscenácia oprávnene získala v tomto roku tri ceny na medzinárodnom bábkarskom festivale v Poľskej republike, v Toruni.
Ďalšia silná režisérska a umelecká osobnosť – Ivan Martinka – vedľa Ondreja Spišáka, Jakuba Kroftu a Kamila Žišku obohatila nielen repertoárovú ponuku Starého divadla, preverila a rozšírila schopnosti nitrianskeho bábkohereckého tvorivého tímu, podstatne zdvihla latku bábkarskej tvorby a vniesla do slovenskej profesionálnej bábkarskej tvorby kus pravého, nefalšovaného bábkarského umenia.

Ida Hledíková

Ida Hledíková je divadelná kritička a teatrologička. Venuje sa výskumu bábkového divadla, prekladá odbornú divadelnú literatúru najmä z poľského jazyka, zúčastňuje sa na divadelných, televíznych a filmových festivaloch ako členka poroty, v súčasnosti pôsobí na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.