Aida ako stávka na istotu v neistých časoch
Po piatich rokoch sa na javisko Opery SND vrátilo jedno z divácky najobľúbenejších operných diel, Aida Giuseppe Verdiho. Po Donovi Carlosovi vznikla v tvorbe talianskeho skladateľa štvorročná prestávka. Vzhľadom na veľký rozmach a vplyv diel Richarda Wagnera Verdi zásadne zvažoval, či sa má aj ďalej venovať opernej tvorbe, aby nebol označený za wagnerovského napodobňovateľa. Odolával mnohým prehováraniam, no zásadným argumentom pre pokračovanie v tvorbe bolo práve stretnutie s námetom Aidy. Skladateľova fantázia sa opäť rozhorela a vznikla obdivuhodná „príležitostná“ opera, určená na otvorenie Suezského prieplavu.
Štvrtá verzus piata dimenzia
Ako sa patrí na steampunkovú rozprávku, stroj času kraľuje javisku. Skladá sa zo šliapacieho mechanizmu na spôsob bicykla, starej skrine a spájajúcej steny s ističmi, generátormi a inou mechanikou znázornenou starožitnými kľukami a hákmi mosadznej farby. Mohutný, záhadný a priam starožitný. Po uvedení do chodu sa trasie a vypúšťa paru. Zdá sa, že je živý, aspoň tak, ako sa zdali kedysi ľuďom živé prvé parné lokomotívy, či prvé autá.
Timrava na urbánkovský spôsob
Inovatívny scénický pohľad na Timravinu novelu Ťapákovci sa rozhodlo priniesť aj prešovské Divadlo Jonáša Záborského. No nevyužilo na to už niekoľkými javiskovými uvedeniami preverenú dramatizáciu Ondreja Šulaja, ale pre novú verziu oslovilo Silvestra Lavríka. Hoci sa jeho text v základných obrysoch drží sujetu pôvodného diela, nepristupuje k nemu s nadbytočnou pietou. Originálny príbeh mu slúži ako odrazový mostík na výstavbu krátkych komediálno-sentimentálnych obrazov zo života nielen niekdajšieho slovenského ľudu.
Pasáž spomienok
Choroba, staroba, smrť. Slová, ktoré v mladom veku nechceme počuť. Netýkajú sa nás, ešte nie sú našou súčasťou. Alebo sú? A my ich len odsúvame niekam ďalej, viac do útrob, aby sme nemuseli rozmýšľať nad budúcnosťou. Nad tým, aké to je zostarnúť, byť starý, umrieť. Nechceme byť ako naši rodičia, ktorých považujeme za starých. A nielen to! Niekedy sú pre nás naši rodičia či starí rodičia aj nemoderní, zaostalí alebo dôverčiví. V istom veku s nimi nedokážeme komunikovať, nevieme pochopiť, prečo konajú a hovoria to, čo hovoria. Nevieme sa s nimi stotožniť. Delí nás čas, poznatky a skúsenosti.
S priateľmi nik nie je sám
Centrum pre umenie Viola pravidelne vytvára kreatívny priestor pre experiment a detskému publiku ponúka multižánrové projekty, v ktorých sa predstavujú známi aj menej známi herci vedení režisérmi s tvorivým potenciálom a osobitou poetikou (napríklad Kamil Žiška, Júlia Rázusová). V súčasnosti sa k nim radí aj Jiří Jelínek, ktorý pre Violu zinscenoval divadelný príbeh motivovaný rozprávkou o Aladinovi a jeho zázračnej lampe.
Nie každý zámer sa musí vydariť
Je istým spôsobom symbolické, že režisérom historicky prvého naštudovania veselohry Jozefa Hollého Kubo v Činohre SND je práve umelecký vedúci Slovenského komorného divadla Martin – Lukáš Brutovský. Práve s martinským divadlom je totiž primárne spojená inscenačná tradícia tohto textu na našich profesionálnych javiskách. Inscenácie z rokov 1949 (réžia Ivan Geguš) a 1981 (réžia Ľubomír Vajdička), ale aj uvedenie autorského textu Doda Gombára Kubo (remake) z roku 2011 môžu ilustrovať vývin a vývoj vzťahu našich profesionálnych divadiel k dedinským veselohrám domácich klasikov.
