Nová nedivadelnosť ako krok k obrode divadelného jazyka
Slovenské národné divadlo sa v rámci uvádzania súčasných textov rozhodlo opäť siahnuť po dráme ruskej proveniencie. Po Pohanoch Anny Jablonskej je inscenácia Vyrypajevových Ilúzií tak už druhým uvedením súčasnej ruskej hry na našej prvej scéne. Ivan Vyrypajev rozhodne nie je radový dramatik, ktorého dielo by malo zapadnúť prachom. Už dnes o ňom môžeme hovoriť ako o reformátorovi divadelného umenia, ktorý anticipoval mnohé experimenty na poli divadelných realít a divadelnej ilúzie, ktorý posúva hranice divadla a života a každou jednou hrou dokáže znova a znova prekvapiť.
Hugov Chrám Matky Božej z nového uhla pohľadu
Uvádzať v súčasnosti dramatizáciu notoricky známeho románu môže mať svoje výhody i nevýhody. Tvorcovia zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre sa však rozhodli pre uvedenie celkom nového pohľadu na dielo Victora Huga – v popredí už nestoja len známe postavy Quasimodo, cigánka Esmeralda, Arcidiakon Frollo či básnik Pierre Gringoire a kapitán Phoebus. V centre nitrianskej inscenácie sú dve metaforické postavy – Paríž a Chrám. „Dva princípy, dva živly“ (ako sa uvádza v bulletine), ktoré sú ako parížska hmla neustále prítomné na javisku, dozerajú na osudy všetkých postáv, mierumilovne i zákerne komentujú ich vnútorné rozpoloženia či prebiehajúce udalosti. Stoja na javisku ako dva symboly zosobňujúce vášne, pudy a slabosti všetkých postáv.
Minimalizmom k sugestívnemu zážitku
Film Larsa von Triera Dogville (z roku 2003) je kontroverzný témou i formou – príbeh o absencii dobra v človeku je zinscenovaný vo filmovom štúdiu takmer bez akýchkoľvek kulís (domy obyvateľov predstavujú iba biele čiary na zemi s minimom nábytku vo vnútri ohraničenia, rovnako s minimom rekvizít v pomyselnom exteriéri). Trier účelovo vytvoril štylizovaný svet mestečka Dogville, v ktorom nechal pomaličky bublať ľudské zlo až do samej krajnosti. O niečo podobné sa pokúsili aj tvorcovia zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, ktorí sa už dlhší čas programovo zameriavajú na tému rôznych foriem zla, na skryté ľudské stránky či na tenkú hranicu medzi tým, čo považujeme za normálne a tým, čo odsudzujeme.
Tradičná rozprávka s originálnou príchuťou
Inscenovať všeobecne známe rozprávky so sebou vždy prináša určité výhody i nevýhody. Na jednej strane, deti tieto rozprávky dobre poznajú, a preto si tvorcovia ľahšie získajú ich pozornosť, no na druhej strane môžu práve vďaka tomu po chvíli ich záujem stratiť. Aj preto sa väčšinou divadlá snažia prinášať rôzne nadstavby, aktualizácie, či radikálnejšie prepisy – i to však môže byť na škodu. Tvorcom zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre sa väčšinou darí odhadnúť tú pravú mieru ozvláštnenia – obsah násilne neupravujú, v texte skôr zvýraznia konkrétny motív, ktorý je doplnený o originálnu formálnu a výtvarnú stránku. To bol aj prípad inscenácie pre deti od troch rokov – Janko a Marienka, v réžii súčasného riaditeľa divadla Ondreja Spišáka.
Súčasná ruská realita pohľadom čerstvých absolventov
Mladý tím inscenátorov pod vedením režiséra Michaela Vyskočániho si zvolil pre svoju najnovšiu inscenáciu v divadle LUDUS text súčasného ruského autora Jurija Klavdijeva. Tento dramatik sa zapísal do ruského divadelníctva ako enfant terrible, nebojí sa provokovať a otvárať aj tie najtabuizovanejšie témy súčasnej mládeže. Sám si prešiel veľmi pestrou minulosťou, zahrával sa s drogami, vandalizmom a násilím ako člen skupiny skinhedov. Jeho vlastný život je teda ukážkou sociálne-patologických javov a jeho tvorba je silne autobiografická.
Keď dieťa nechce jesť hrach, vezmite ho do divadla
Z. Kollárová spája motívy klasickej ľudovej rozprávky o malom chlapčekovi s príbehom H. CH. Andersena. Notoricky známe fabuly doplnila o nové postavy (kráľ Krkovička, kráľ Palacinkár IV. a i.), situácie (Janko Hraško vymýšľa zábudlivej rybe meno). Do textu vložila kuchynský slang i pomenovania (princezná Duritka, ty si taký pripečený, nerozpaľuj sa, ty si moja šálka čaju atď.). Táto zmena často vyplynie zo situácie, z hry súrodencov.
