Vydláždený život
Inscenácia Vydláždený život, oscilujúca na pomedzí pohybového a činoherného divadla, bola druhou premiérou v poradí siedmej sezóny Divadla elledanse. Text, réžiu a choreografiu zostavil spoločne s účinkujúcimi tanečníkmi izraelský choreograf Rotem Tashach. Päť tanečníkov na javisku hovorí o spôsobe života, aký vedieme na začiatku 21. storočia. Život, determinovaný vlastným telom, fyziognómiou, zmechanizovanou dušou – kráčaj vzpriamene, pracuj, pripaž ruky, ži, ukloň sa autoritám, miluj... Rovnako ako účinkujúci v inscenácii, aj my sa každodenne ocitáme v okovách sociálnych, kultúrnych a etických noriem, zákazov, kontextov, intencií, paradoxov či vopred vydláždených životov.
Láskavý obraz neláskavej doby
Inscenácia Pozor, dobrý pes vznikla na základe románu pre mládež Keď sa pes smeje Juraja Šebestu. Tento román je jednou z mála pôvodných slovenských kníh pre mládež a získal hneď niekoľko ocenení: Objav roka, Cenu Stana Radiča na festivale Kremnické gagy 2009 či cenu Najlepšia kniha pre mládež. Juraj Šebesta pôsobí ako prekladateľ, pedagóg, publicista i ako spisovateľ. V románe Keď sa pes smeje ukazuje príbeh bratislavskej rodiny – takej, akých je v každom paneláku neúrekom.
S úsmevom na perách, no bez ujmy
Kolektívna metóda tvorby Blaha Uhlára nie je žiadnou novinkou, no novým i preňho samého bola rýchlosť, akou text inscenácie Expand vznikol. V rozhovore uverejnenom v bulletine k inscenácii spomína, že základný text sa rysoval už počas prvých štyroch skúšok a od začiatku v ňom boli zjavné ucelené motivické línie. Herci-spolutvorcovia ani režisér zrejme teda nemuseli dlho premýšľať nad tým, ktoré akútne spoločné/spoločenské otázky chcú načať.
Trocha unavené soirée
Hovorí sa, že to, ako človek starne, vidí najviac na tom, ako rastú jeho deti. Teatrológ má poruke navyše ešte jedno meradlo: to, ako starne, si bolestne uvedomuje aj ako svedok starnutia svojich divadelných lások. Ba ako keby toto zrkadlo času bolo oveľa nemilosrdnejšie, krutejšie – s rastúcimi deťmi prichádza aj radosť z ich osamostatňovania, rozvoja a životných úspechov, no akú radosť môže mať divák pri sledovaní ubúdania síl svojho javiskového idolu? (Preto už som roky, ba desaťročia nebola v Suchého Semafore, preto tie rastúce obavy pri návštevách milovanej Ypsilonky, či na Slovensku projektov Blaha Uhlára...)
Slovensko má queer divadlo, chýba mu však profesionalita
V slovenskom divadelnom priestore fungujú iba dve divadlá, ktoré sa výlučne a výsostne zaoberajú témou rodu (čo je oproti svetovému trendu stále žalostne málo). Jedným z nich je Štúdio T.W.I.G.A., ktoré je skôr gynokritické, teda podáva kritický ženský pohľad a zobrazuje témy zo ženského zorného uhla. Jeho patrónkou, autorkou dramatických textov, režisérkou je Iveta Škripková. Ide o feminínne laboratórium, ktoré funguje v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici, v mestskom divadle. Tvoria ho profesionálky – ženy, ktoré získali diplom na umeleckej vysokej škole a divadlo je ich profesiou, zdrojom financií na živobytie. Napriek tomu, že fungujú v divadle pod záštitou Banskobystrického kraja a tvoria inscenácie na vysokej umeleckej a sociálnej úrovni, stále sú vnímané skôr ako marginálna skupina.
Čo zostalo z Molièra v novej ére?
V dejinách slovesného umenia sa objavilo viacero postáv, ktorých konkrétne mená zľudoveli ako pomenovanie istého ľudského (arche)typu s analogickými charakterovými vlastnosťami. Rovnako, ako dodnes existujú donkichoti bojujúci s veternými mlynmi, Romeovia ako romantickí milovníci, či naopak prelietaví donchuani, jestvuje aj čosi, čo by sme podľa hlavnej postavy Molièrovej hry Meštiak šľachticom, pána Jourdaina [žurdéna], mohli nazvať „jourdainstvom“. Napriek viac než trom stovkám rokov, ktoré delia Molièrov svet od toho nášho, „žurdénsky“ syndróm človeka, ktorý síce nadobudol isté spoločenské postavenie, ale nemá ani zamak chochmesu a snaží sa silou-mocou stať niečím, čím nie je, neuvedomujúc si, aký je pritom smiešny, je dnes čoraz rozšírenejší. Po príklad netreba ísť ďaleko, najmä televízia je farmou na rýchlokvasené „celebrity“, ľudí zo všemožných šou, ktorí sa zrazu ocitli na výslní, v „lepšej“ spoločnosti. Je ich u nás ako maku, vynímajú sa na obálkach bulvárnych časopisov, ako nepatrične ale pôsobia v okázalých róbach na galavečeroch a plesoch v Opere. Priam udiera do očí, že ani najhonosnejší norkový kožuch nezakryje pravdu, ktorá sa odhalí po prvých vyslovených vetách...
