(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaRotem Tashach: Vydláždený život
Premiéra7. septembra 2014
Divadelná sezóna

Text, réžia a choreografia: Rotem Tashach (ISR) v spolupráci s tanečníkmi
Asistent choreografie: Olivia Court Mesa (ISR)
Asistent réžie: Emil Leeger
Svetelný dizajn: Slavomír Šmálik
Kostýmy: Michaela Mokrá
Účinkujú: Company elledanse/Edita Antalová, Jana Šuchová, Dana Okáliová, Michal Heriban a Pavol Kovalčík
Premiéra: 7. september 2014, Divadlo elledanse Bratislava
Inscenácia Vydláždený život, oscilujúca na pomedzí pohybového a činoherného divadla, bola druhou premiérou v poradí siedmej sezóny Divadla elledanse. Text, réžiu a choreografiu zostavil spoločne s účinkujúcimi tanečníkmi izraelský choreograf Rotem Tashach. Päť tanečníkov na javisku hovorí o spôsobe života, aký vedieme na začiatku 21. storočia. Život, determinovaný vlastným telom, fyziognómiou, zmechanizovanou dušou – kráčaj vzpriamene, pracuj, pripaž ruky, ži, ukloň sa autoritám, miluj… Rovnako ako účinkujúci v inscenácii, aj my sa každodenne ocitáme v okovách sociálnych, kultúrnych a etických noriem, zákazov, kontextov, intencií, paradoxov či vopred vydláždených životov.
Pred začiatkom inscenácie nás v divadelnej sále privíta takmer prázdny priestor. Staršia sedacia súprava, stolík a po priestore, akoby náhodou, porozkladané papierové Ikea lampy. Ocitli sme sa v neútulnej obývacej izbe, ktorá môže patriť komukoľvek – aj nám. Na sedačke sedí muž v tmavom obleku a košeli s červenou kravatou. Bez akéhokoľvek ohlásenia, hudobného či svetelného, vstúpia na scénu štyria tanečníci. Okamžite zaplnia priestor svojím pohybom a hlasmi, ktoré sa po prvotnom zvukovom zmätku premenia na zrozumiteľné monológy postáv. Aktéri sú v neustálom pohybe, ktorý nemá tanečný charakter – akoby svojimi telami stelesňovali pouličný ruch a mestský chaos, v ktorom si každý človiečik ide svojou vlastnou cestou a trajektóriou. Bez ohľadu na okolie, bez ohľadu na kohokoľvek a čokoľvek – kráča svojím smerom, zrýchľuje, smeje sa, hovorí, tára, bľaboce. Je slobodný. Je slobodný?
Päť tanečníkov stelesňuje svojím zovňajškom päť archetypov dnešnej zrýchlenej doby – manažér-workoholik v drahom obleku, nevýrazná doktorka-intelektuálka v bielom plášti, naivná blondínka v negližé, športovec-homosexuál a nóbl dáma odetá vo večerných šatách. S postupom času však zisťujeme, že typológia postáv nie je vôbec podstatná. V konečnom dôsledku sa tanečníci do absolútnej miery nestotožňujú s pridelenými archetypmi podľa svojich kostýmov, ktoré iba čiastočne odrážajú ich charakterové črty. Aktéri sú totiž sami sebou, sú tanečníkmi na javisku, ktorí sa obnažujú, odhaľujú svoje problémy, hovoria o svojich skrytých myšlienkach, pudoch, názoroch, strachoch a túžbach pred svetom, pred divákmi, pred nami.
Tanečníci medzi sebou vedú počas celej inscenácie dialógy, ktoré sa postupne menia na monológy, a tie sa postupne menia na slovnú vatu. Slovo ako zvuková kulisa, slovo ako hudba. Na začiatku je pohyb aktérov chaotický, zdanlivo neprepojený a nesúzvučný. V skupine je zakaždým niekto, kto prezentuje svoj názor – zvyšní tanečníci ho spočiatku nasledujú iba čiastočne, aby ho vzápätí prerušili a povedali si svoje – s postupom času sa však zosynchronizujú a aj keď sa názorovo konfrontujú, navzájom sa rešpektujú. Neustálymi slovnými prestrelkami, ktoré pracujú so stereotypom i psychickým automatizmom, predstaví inscenácia divákom široký diapazón tém cez školstvo, politiku, filozofiu, genderovú identitu, módu, sex, minulosť, adopcie detí homosexuálnymi pármi až po nezmyselnosť a bizarnosť konzumného spôsobu života.
Neoddeliteľnou súčasťou života človeka-mravčeka v 21. storočí je, samozrejme, aj práca – fyzická, mentálna, ubíjajúca, milovaná… Koniec koncov, jedna z postáv v závere zmätenej slovnej prestrelky skonštatuje, že „práca tanečníka je spojením práce a pôžitku“. Následne sa široký, takmer neuchopiteľný záber inscenácie zúži na osobu tanečníka/tanečníčky. Aktéri vyzdvihujú výhody a nevýhody tanečníkov oproti „civilom“, ktorí poznajú tanec iba z diskoték alebo z filmu Hriešny tanec. Vyzdvihuje sa telesnosť, ohybnosť, fyziognómia, intimita a blízkosť vzájomných pohybov a dotykov, ktoré môžu pochopiť iba tí, ktorí zasvätili svoj život tancu. Následne dospejú k záveru, že taneční partneri sú si bližší než osobní partneri – pretože iba absolútna sloboda gest a pohybov môže vyústiť do symbiózy tela a duše.
Pohyb tanečníkov v inscenácii je spočiatku veľmi civilný, akoby aktéri kládli väčší dôraz na verbálnu časť inscenácie. Postupne – a veľmi plynule – začnú postavy odhaľovať svoju tanečnú stránku a prirodzene ju spoja s hovoreným slovom. Od začiatku je na účinkujúcich zjavné, že nie sú hercami, hoci nepôsobia rozpačito, ich verbálny prejav pôsobí mierne amatérsky. Ale vo chvíli, keď priznajú svoju rolu tanečníkov, ktorí sa „len“ štylizujú do určitých polôh podľa daných situácií, stáva sa ich prejav uvoľnenejší, prirodzenejší a miestami dokonca nenútene vtipný. Počas inscenácie sú tanečníci v neustálom tempe, či už viac verbálnom alebo fyzickom – pohybujú sa samostatne i v spoločne vytvorených telesách. Navzájom sa dotýkajú, dvíhajú, prepletajú sa jeden cez druhého, ťahajú sa z miesta na miesto, bojujú medzi sebou – to všetko na pozadí neustálych slovných konfrontácií. Koncept, založený na súzvuku fyzického a verbálneho prejavu, pôsobí veľmi prirodzene. Tanečníci sú si telesne blízki – presne tak, ako o tom hovoria a filozofujú ich postavy.
V druhej časti inscenácie sa striedajú intímne, kontaktné a fyzicky náročné choreografie s odľahčenejšími, komicky ladenými pasážami. Tanečníci parodizujú hodinu tanca s profesorkou, z ktorej sa v tomto prípade stáva učiteľka sexu, rôznych sexuálnych polôh a návodov na získanie partnerovej priazne. Prípadne vlastnými telami a detailnými popismi prostredia odhaľujú divákom svoje dokonalé predstavy milostných predohier. Spomínané choreografie síce vyvolali v tvárach divákov úsmevy i smiech, no mohli veľmi ľahko skĺznuť do pozície trápnosti – pri téme sexuality je hranica medzi komikou a nevtipným faux pas veľmi tenká. Z choreografií však bolo cítiť vzájomnú kompatibilitu a symbiózu tanečníkov, vďaka čomu jednotlivé, viac či menej chúlostivé situácie pôsobili nielen úsmevne, ale aj zábavne.
Inscenácia Vydláždený život, balansujúca na pomedzí pohybového a činoherného divadla, prevedie divákov počas jednej hodiny mnohými témami – cez spoločenské normy, dejiny ľudstva, politiku, šport až po sexuálne polohy. Napriek rýchlym zmenám problematík nemá divák pocit myšlienkového chaosu – nekonečné dialógy, monológy a slovné hry sú totiž iba veľkolepou kulisou, ktorá vystihuje 21. storočie – slová, slová, slová! Inscenácia nestráca dynamiku, tanečníci sú autentickí a aj napriek závažnosti tém na javisko v pravidelných intervaloch presiakne vkusný – verbálny i situačný – humor. Príjemné, vtipné, svieže, inteligentné – čo viac od vydláždeného života očakávať?

Veronika Čillagová vyštudovala odbor divadelná veda na VŠMU v Bratislave (2013). Jej diplomová práca bola venovaná téme tanečného divadla na Slovensku. Pracovala ako produkčná na Bratislavskom knižnom festivale. Od roku 2018 má na starosti kultúrno-komunitné centrum Foajé a od roku 2019 pracuje ako PR Novej Cvernovky. Takisto je členkou realizačného tímu festivalu Medzihmla v Lučenci.

Uverejnené: 18. januára 2015Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Veronika Čillagová

Veronika Čillagová vyštudovala odbor divadelná veda na VŠMU v Bratislave (2013). Jej diplomová práca bola venovaná téme tanečného divadla na Slovensku. Pracovala ako produkčná na Bratislavskom knižnom festivale. Od roku 2018 má na starosti kultúrno-komunitné centrum Foajé a od roku 2019 pracuje ako PR Novej Cvernovky. Takisto je členkou realizačného tímu festivalu Medzihmla v Lučenci.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Veronika Čillagová vyštudovala odbor divadelná veda na VŠMU v Bratislave (2013). Jej diplomová práca bola venovaná téme tanečného divadla na Slovensku. Pracovala ako produkčná na Bratislavskom knižnom festivale. Od roku 2018 má na starosti kultúrno-komunitné centrum Foajé a od roku 2019 pracuje ako PR Novej Cvernovky. Takisto je členkou realizačného tímu festivalu Medzihmla v Lučenci.

Go to Top