Osobné a odosobnené denníkové zápisky

Milan Lasica, Marek Ormandík

Dizajn a sadzba: Pergamen, s r. o.

Skeny: Vladimír Kordoš

Zodpovedná redaktorka: Marta Štefánková

Editorka: Zita Ročkárová

Tlač: FINIDR, s r. o. , Český Těšín

407 s.

ISBN 978-80-556-5447-8

„Keď sa blíži čas smrti, čas odchodu, človek si želá len jedno, aby to nebolelo.“[1]

Podarilo sa. Milan Lasica zomrel náhle na javisku svojho divadla po dospievaní piesne Ja som optimista. Necelých šesť mesiacov po odchode na druhý breh rieky Acherón vyšla jeho (zatiaľ) posledná kniha V krátkosti. Názov denníkových zápiskov z rokov 2009 – 2015 neodzrkadľuje bohatosť tém, ku ktorým sa slovenský humorista, herec, režisér, dramatik, textár, moderátor a spevák vyjadruje. Spočiatku zapisoval pravidelne, neskôr menej a napokon sporadicky bez udania dátumu. Ako píše, bol to jeho tretí pokus o denník (prvý raz v osemnástich rokoch, druhý v osemdesiatom šiestom). V texte sa prelína súčasnosť osobného a spoločenského života so spomienkami na mladosť a na ďalšie roky, neraz len s krátkymi komentármi. Odtiaľ pramení asi tá „krátkosť“. V porovnaní s knihou prozaika a diplomata Ladislava Balleka Pisárov dlhý zápis 2000 – 2008,[2] v ktorej nachádzame brilantné prestupovanie denníkových záznamov veľvyslanca Slovenskej republiky v spriatelenej Českej republike s vnímaním krásy pražských uličiek a stretnutí s ľuďmi, vyvolávajúcimi spomienky na mnohé udalosti (aj) politického charakteru pred rokom 1989 tak, že jeho rozprávaniu porozumie čitateľ bez hlbšieho kultúrneho zázemia, v Lasicovom poňatí spomienok treba niekedy dopĺňať akoby zámerne pomyselnú krížovku. Väčšinu mien uvádza iniciálami, mnohé z nich sa dajú bez problémov priradiť k známym i menej známym osobnostiam, iné vedia dekódovať len ľudia z jeho prostredia: bývalí spolužiaci zo strednej školy, osobní priatelia mimo umenia, stáli spoluhráči golfu.

Pri zbežnom čítaní sa zdá, že Milan Lasica (ďalej aj ako M. L.) sa v tejto knihe venuje divadlu len sporadicky. Pri podrobnejšom zahĺbení sa do textu si čitateľ uvedomí, že to tak nie je. Hoci autor explicitne nespomína významné inscenácie spoločensko-politického vyznenia zo sedemdesiatych až deväťdesiatych rokov (napríklad spolupráce s Vladimírom Strniskom, Jurajom Nvotom či Jarom Filipom), nevenuje sa ani vlastnej súčasnej tvorbe (až na jej divácke prijatie a osobný pocit z dobrého publika v rôznych mestách Slovenska, kde by to vôbec nečakal, napríklad na Gemeri), mnohé informácie sú súčasťou malých dejín slovenskej spoločnosti a divadla. M. L. zaznamenával súčasnosť s viacerými presahmi do minulosti. Ladislava Balleka sme nespomenuli náhodou, bol naším veľvyslancom v ČR, zatiaľ čo Milan Lasica s Júliusom Satinským (ďalej aj ako J. S.) a neskôr s Milanom Kňažkom a inými boli (veľ)vyslancami slovenskej kultúry v Čechách a na Morave.

Denníkové záznamy sa dotýkajú niekoľkých okruhov. Prvým sú čriepky z genealogického výskumu predkov (starý otec si ešte v roku 1903 pravdepodobne z dôvodu získania pracovného miesta v štátnej službe zmenil meno na Lipcsei, tak sa volal Milan Lasica ešte po narodení, otec sa vrátil k pôvodnému menu až potom), umelec rozkrýva aj vzťahy v rodine (mamina nevera, rozvod, vzťah s otcom, jeho partnerkou, s mamou a jej novým manželom, prvé manželstvo so Zorou Kolínskou a i.). Aj keď si možno navonok nepripúšťal rozvod rodičov a ich nefunkčný vzťah k dieťaťu (preto malú časť života prežil u starých rodičov v Pliešovciach, kde chodil aj do školy), vrylo sa mu to hlboko do podvedomia, preto sa k tejto téme v zápiskoch vracia. Rovnako k ujovi Erovi – Ernest Šmálik[3] (viackrát spomína jeho väznenie v nacistickom tábore i v komunistickom väzení), ľutujúc, že nenapísal memoáre.

Pritom priznáva: „Keď muž píše pamäti, je presný, ak ide o dejinné udalosti, a falošný, ak ide oňho.“[4] Tým nemyslel na strýka Era, ktorý mal iné dejinné skúsenosti ako M. L. a jeho rovesníci. Zamýšľanie o pamätiach končí: „Ozaj, prečo ženy nepíšu pamäti? Pretože píšu rovno romány.“[5] Písanie o minulosti je spojené s históriou, lenže ako pripomína M. L., „často máme do činenia s interpretmi, ktorí sa na históriu dívajú podľa hesla ,Čo sa nehodí, škrtni!ʻ“.[6] Mnohé spomienky na minulosť majú sebakritický tón. Keď ich s Julom Satinským vyhodili z Divadelného štúdia (M. L. píše, že „z Divadla na korze“, pravdepodobne mal na mysli priestor, kde hrávali), nespravodlivo si mysleli, že ich „to postihlo prvých“, nikto neprotestoval, ani činoherný súbor, ktorý napokon zrušili o rok neskôr. Lenže pár mesiacov predtým odvolali riaditeľa Kornela Földváriho a oni s Julom boli rovnako ticho ako pri zrušení Tatra revue, čo si v podstate ani nevšimli. Podľa M. L. mali vtedy voči takýmto krokom „protestovať z profesionálnej solidarity. Mali sme vedieť, že keď ich likvidujú, tak likvidujú slobodu, teda aj nás. Tento rozmer rozmýšľania nám chýbal. A chýba dodnes.“[7]

To sa už dotýkame divadla, svedomia tvorcov, ktorí sa vedome či nevedome prispôsobovali dobe. Lasica sa nevyhol ani podpisu pod vyhlásením umeleckých zväzov Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru ako znel oficiálny názov tzv. Anticharty (1977). Priznáva, že to „podpisovali v nádeji, že po rokoch sa zase budeme môcť vrátiť“,[8] zároveň si však kladie otázku do čoho? Pripomeňme, že v tom čase boli M. L. a J. S. sólistami spevohry Novej scény (aký to paradox!, spolu s takými spevákmi ako Gizela Veclová, Jozef Kuchár, Jaroslav Rozsíval a i.), a tak podpis pod tento dokument sa im „zdal ako kolektívne výkupné, ako masová akcia, boli v tom skoro všetci a tým to strácalo na cene“.[9] Nepomohlo to, lebo v televízii nemohli vystupovať, pretože M. L. odmietol spolupracovať na zlom scenári, kde sa kritizoval „znôškami brýzgania“ americký prezident a Izrael.[10] Sedemdesiate a osemdesiate roky boli naozaj ponižujúce, najmä tie sedemdesiate, ktoré sa „vyznačovali zvláštnym prepojením statočnosti a zbabelosti, solidarity a udávania“,[11] čo Lasica so Satinským zažili. M. L. spomína na jednu príhodu súvisiacu so zájazdom spevohry s inscenáciou Husári, pre ktorý ho umelecký šéf Bedřich Kramosil ustanovil za vedúceho zájazdu (spravidla sa išlo na obrátku – pozn. D. P.), a keď tenorista P. O. (M. L. uvádza celé meno) namietal, že by to nemal byť človek s takým kádrovým profilom, Kramosil sa našťastie zachoval čestne a s menovaným sa porátal po svojom.[12]

Dnes si málokto vie predstaviť obdobnú situáciu s argumentom zlého kádrového profilu. Hoci nikto nevydal nijaký písomný zákaz, niektorí ľudia sa báli s M. L. a J. S. stretnúť. Na radu Husákovho syna napísať otcovi „úctivý, ale nie servilný, vecný, ale nie drzý“ list tak učinili, ale o niekoľko mesiacov neskôr v kancelárii ÚV KSS pochopili, že slúžili „ako príklad ostražitosti“.[13] Z opisu tejto udalosti nie je jasné, či na zákaze vystupovať mimo materského divadla trvali v Prahe alebo bdelé slovenské ideologické oddelenie nechcelo byť liberálne. (Pre mladších čitateľov poznamenajme, že veľkú mieru na tomto postoji mohol mať ideologický tajomník Východoslovenského krajského výboru KSS, ktorý okrem iného nepripustil, aby Nová scéna hosťovala na celoštátnom festivale v Košiciach s inscenáciou, v ktorej by hrali M. L. a J. S.). Škoda, že Lasica nedatuje túto udalosť.

Spomína, že viacerí umelci im chceli pomôcť, napríklad Martin Ťapák, ktorý chcel túto komickú dvojicu obsadiť do filmu Pacho, hybský zbojník (1975), čo mu však nepovolili, tak im ponúkol aspoň spoluprácu na scenári, no napokon nesmeli byť ani v titulkoch.[14] Napriek Ťapákovej snahe nemohli účinkovať ani v seriáli Sváko Ragan. Aj iní sa im usilovali pomôcť, najmä režisér Ján Roháč, dokonca niektorí kolegovia sa na ich nepísaný, ale reálny zákaz verejne opýtali na školení zamestnancov so zástupcami ÚV KSS (napríklad novoscénický spevák Jozef Kuchár). Tieto cenné informácie M. L. dopĺňajú obraz doby, ktorá „trvala príliš dlho na to, aby to mohlo byť zábavné“.[15] Konkrétne im pomohol dramatik Ján Solovič, keď napríklad súhlasil s adaptáciou svojej hry Žobrácke dobrodružstvo, a tak vznikla úspešná hudobná komédia Plné vrecká peňazí. V súvislosti s Vladimírom Mináčom konštatuje, že nemal toľko odvahy ako spomínaný dramatik, keď nepovolili uvádzať Výrobcu šťastia. M. L. na viacerých miestach priznáva, že nebol veľmi odvážny, skôr zo všetkého už unavený, no s udelením titulu zaslúžilý umelec súhlasil s podmienkou, že ho dostane aj J. S. Spätne hodnotí svoje rozhodnutie rozpačito, lebo nevie, či urobil priateľovi dobrú službu alebo nie.[16] K Anticharte sa vracia na viacerých miestach, podpis petície za prepustenie Jána Čarnogurského a spol. (tzv. bratislavská päťka, vo vyšetrovacej väzbe zadržali Jána Čarnogurského st. a Miroslava Kusého – pozn. D. P.) v septembri 1989 spomína tiež dvakrát. Priznáva, že najprv súhlasil, potom si to rozmyslel, azda zo strachu. Ale keď o pár dní neskôr hlásili na Slobodnej Európe, že to podpísal spolu s Ľubomírom Feldekom a Pavlom Vilikovským, nenamietal, takže akoby to podpísal.[17]

Nevedno, prečo sa umelec rozhodol zverejniť svoje zápisky až niekoľko rokov po ich ukončení. Niektoré spomienky či informácie už vyšli inde, napríklad v knihe jeho dcéry Hany Lasicovej Všetko o mojom otcovi (2010), kde, samozrejme, nie je všetko o M. L., či v rozhovoroch s Jánom Štrasserom Lenže ja som iba komik… (2005) alebo v dvanástich rozhovoroch tiež s Jánom Štrasserom pod názvom Rok Lasicu (2010). Z viacerých poznámok sa dá vyčítať, že intelektuál, humorista sa nerád prezentoval politicky, preto si v decembri 2009 k rukopisu Rok Lasicu poznamenal, že sa v ňom „priveľa politizuje, a to je nuda, pretože nielen témy, ale aj komentáre k nim sa opakujú. Niekedy sa mi zdalo, že J. Š. povie otázku a k nej hneď svoj komentár. Neviem, čo potom čaká odo mňa. Asi aby som súhlasil. A niekedy namiesto vtipu používa invektívy. (…) Skrátka – nezdrží sa. Nie je to celkom môj štýl, a tak som robil škrty. Neviem, ako sa k tomu postaví. (…) nie som si istý, či práve ja som ten, na ktorého komentáre k aktuálnym udalostiam je niekto zvedavý. Odo mňa sa očakáva, že budem vtipný.“[18]

Humoru sa dotýka len okrajovo, napriek tomu sú to trefné vyjadrenia, napríklad na tému aforizmov, obdivujúc nápady svojho priateľa Tomáša Janovica. M. L. sa vyznáva, že „písať aforizmy, to mi pripadá, ako keby som ja na javisku hovoril iba pointy. Ale pre nás komikov je zaujímavá aj cesta k pointe. Tú aforisti nepoznajú, alebo lepšie – taja. Tiež k tomu aforizmu musia nejako dospieť.“[19] Často sa vracia k inscenácii Fašírky (pôvodne Rozhovory), ktorá je inšpirovaná dialógmi Jevgenija Griškovca (ruský divadelný a filmový režisér, autor a hudobník, známy aj krátkymi televíznymi vystúpeniami), ale aj k iným programom, kde hral s Bolkom Polívkom, respektíve s Milanom Kňažkom. Dialógy Fašírok, ktoré podľa M. L., nemusia zaujať všetkých, najmä mladších divákov, no okrem nostalgie za svetom iných hodnôt (spomienky na šesťdesiate roky) nesú v sebe neopakovateľné čaro prepojenia súčasnosti a minulosti.

V súvislosti s Cenou primátora Bratislavy (2010) spomenul, že tento bývalý starosta Starého mesta (meno Andreja Ďurkovského však neprezradil) pomohol súkromným divadlám tak, že im odpustil daň za sedadlo. Pre Štúdio L + S vybavil, že hotel Tatra, kde sú v podnájme, im tridsať rokov nemôže zvýšiť nájomné, čo do roku 2010 stále platilo. Odtajnil aj inšpiráciu ich fenomenálneho scenára Náš priateľ René, a to Matuškove kritické eseje „z jeho mladosti, ktoré písal do pražských novín, boli to postrehy o Slovákoch, vyslovené s omračujúcou prostotou a presnosťou, ale aj s vtipom a eleganciou ironika (,Slováci sa vystatujú, že sú Slováci, a robia to pred inými Slovákmiʻ).“[20] Kompetentní pochopili, preto text nemohli uviesť v Bratislave, no neskôr našli porozumenie v Divadle pre deti a mládež v Trnave, kde ho v roku 1986 naštudoval Juraj Nvota so širším kolektívom. (V Štúdiu S Reného uviedli až po revolúcii, v roku 1991 len s dvomi interpretmi M. L. a J. S. v réžii Jara Filipa.) Inteligentne píše o spolupráci s Karlom Gottom, ktorému v sedemdesiatych rokoch písal konferansy, o Václavovi Havlovi, Jirkovi Suchom a i.

Ďalší okruh tvorí glosovanie niektorých udalostí, týkajúcich sa politika spoločnosti (vrátane prezidentských volieb v SR, spomenúc kandidujúcu manželku rovnako ako pri kandidatúre na primátora Bratislavy), príspevkov v novinách, zásahu jazykových korektorov, ktorí ani vo fejtónoch nepripúšťajú hovorovú reč, žargón a i. (napr. v redakcii .týždeň), čím sa ochudobňuje jazyk. Nebol by to Lasica, keby nepoužil príklad, keď sa zásahom redaktora zmenila bramborová medaila, ako hovoria Česi, na zemiakovú medailu.[21] Vraj sú to vždy ženy (!? – interpunkčné znamienka vložil M. L.), ktoré „idú po slovách a nie po zmysle“.[22] Aby sa čitateľ zabavil, pripomenul ešte absurdnejší zákrok „pracovníka bývalého tlačového dozoru, ktorý opravil v rozhlasovom scenári meno autora, ktorým bol Vladimír Rusko. Prečiarkol Rusko a napísal Sovietsky zväz.“[23]

Niekedy medzi dvadsiatym výročím Nežnej revolúcie a 9. decembrom 2009 si Lasica poznamenal, že v ich divadle mali rozhovor s Milošom Zemanom. Bol vraj „skvelý, hovoril vety, ktoré by bolo možné okamžite prepísať na papier bezo zmeny, bol vtipný, mal nadhľad a sebairóniu. Skrátka, perfektný partner. Mohol by som s ním vytvoriť dvojicu. Sme na rovnakej intelektuálnej aj humoristickej úrovni. Nepoznám iného takého politika u nás ani v Česku.“[24] Dnes ho mnohí za tieto slová nepochvália, neuvedomiac si, že prešlo vyše dvanásť rokov a schopnosť a pohotovosť každého človeka sa v istom veku vytráca. Prekvapuje, s akým pokojom prijal skutočnosť, že pod jeho menom niekto publikoval text na internete, vložil mu do úst slová, ktoré nikdy nenapísal, nepovedal (obdoba minulosti, keď M. L. a J. S. pripisovali vety, ktoré nikdy nevyslovili).[25] Druhý pamflet pod jeho menom bol už proti Václavovi Havlovi, pod cudzím menom sa ľahšie „komunikuje a mystifikuje“, ako konštatuje M. L.

Milan Lasica píše aj o rodine, o (manželke) Magde, ktorá sa stala „svetlom v tuneli“, keď zakázali Reného, pomohla mu postaviť sa umelecky i ľudsky na nohy.[26] Priznal sa k tomu už v nezverejnených zápiskoch v roku 1986 (malé úryvky z nich sú súčasťou tejto publikácie), nie veľa, ale milo hovorí o dcérach, o golfe. Priam s nehou spomína prvú vnučku Ester, volá ju Esterházyová, toto pomenovanie môže mať viacero konotácií.

V nonsensových kresbách Mareka Ormandíka z roku 2020, t. j. päť rokov po tom, čo si M. L. prestal písať denník, zložito hľadáme spojenie s textom či jeho nadstavbu. Podľa edičnej poznámky v knihe pochádzajú z cyklu Karantéma. Názov korešponduje s izoláciou Milana Lasicu a Júlia Satinského od roku 1970 po Nežnú, menej už kresby. Rešpektujeme vôľu autora textu, aby tieto obrázky sprevádzali jeho zápisky (Ormandík ilustroval aj iné jeho publikácie). A tak nekonfliktný, mierne ironický tón nad vecou, hoci viacerých čitateľov, ktorí sa v ňom spoznajú, môže zamrzieť, sprevádzajú obnažené prsia či mužské údy, ktorých súvislosť s textom si môžeme naozaj len domýšľať, čo však neznižuje Lasicovo nezvyčajné (samo)rozprávanie.

Kruh sa uzavrel. Majster komik, znamenitý predstaviteľ dramatických postáv, odišiel z tohto sveta síce bez rozlúčky, no namiesto nej zanechal sčasti autorizovaný rukopis. A v ňom zamyslenie sa, čo s ním, ak raz odíde: „… nebolo by zlé rozsypať môj popol na niektorom golfovom ihrisku, kam budú naše dievčatá chodiť hrávať. (…) Ide už len o to, na ktorej jamke a či na greene, alebo v bunkri. Asi na greene. Určite. Ale na ktorej jamke? Nechám sa prekvapiť.“[27]

---

[1] LASICA, Milan, ORMANDÍK, Marek: V krátkosti. Bratislava : SLOVART, 2021, s. 342.

[2] Ide o podtitul, názov knihy znie Trójou a vŕškom pamäti (Bratislava : Kalligram, 2013).

[3] Slovenský herec (1920 – 2015).

[4] LASICA, Milan, ORMANDÍK, Marek: V krátkosti, s. 22.

[5] Tamže.

[6] Tamže, s. 11.

[7] Tamže, s. 16.

[8] Tamže, s. 52.

[9] Tamže.

[10] Tamže.

[11] Tamže, s. 347.

[12] Tamže, s. 347 – 348.

[13] Tamže,  s. 139 – 140.

[14] Zaujímavé je, že meno Milana Lasicu a Júliusa Satinského pri tomto filme neuviedli ani v Katalógu slovenských celovečerných filmov 1921 – 1999 (Bratislava: Slovenský filmový ústav, 1999, s. 177.) Pritom o brisknom humore ich dialógov v Pachovi je zmienka už v publikácii MACEK, Václav, PAŠTEKOVÁ, Jelena. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997, s. 347, 348. Ich spoluprácu na filme neuvádzajú ani súčasné webové prehliadače, no autor poviedky a spoluautor scenára Peter Jaroš to oficiálne priznáva.  

[15] LASICA, Milan, ORMANDÍK, Marek: V krátkosti, s. 348.

[16] Tamže, s. 346.

[17] Tamže, s. 115.

[18] Tamže, s. 193.

[19] Tamže, s. 127.

[20] Tamže, s. 341.

[21] Tamže, s. 294.

[22] Tamže.

[23] Tamže.

[24] Tamže, s. 182.

[25] Tamže, s. 345.

[26] Tamže, s. 279.

[27] Tamže, s. 205.