O geniálnom eklektikovi a divadelnom čarodejovi Maxovi Reinhardtovi

1. vydanie

Zostavil: Miloš Mistrík

Autori kapitol: Milan Greguš, Edda Fuhrich, Jana Laslavíková, Miloš Mistrík, Ľuboš Kačírek, Marielle Silhouette, Dagmar Saval

Grafický dizajn: Martin Mistrík

Jazyková redakcia: Táňa Pokorná (slovenská časť), Andreas Michalski (nemecká časť)

Preklady: Andreas Michalski, Martina Vannayová

Vydal: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Centrum vied o umení SAV, Bratislava, v spolupráci s Theatermuseum, Viedeň, 2019, 255 s.

A-ISBN 978-399020-193-0, SK-ISBN 978-80-224-1753-2

Herec a režisér Max Reinhardt (vlastným menom Maximilian Goldman) patrí k popredným divadelným tvorcom 20. storočia. Narodil sa v Badene, okresnom meste ležiacom v Dolnom Rakúsku, avšak jeho predkovia pochádzali zo Stupavy a patrili k miestnej židovskej komunite. V roku 1869 sa odtiaľto presťahovali do Viedne. Reinhardt sa neskôr do Bratislavy vrátil, aby v priebehu leta 1893 herecky pôsobil v divadle Aréna. O jeho stupavských koreňoch, detstve, hosťovaní v divadle Aréna či pôsobení na rakúskych a nemeckých divadelných scénach sa percipient môže viac dočítať v dvojjazyčnej monografii Max Reinhardt a Bratislava/Max Reinhardt und Pressburg (2019). Publikáciu zostavil divadelný vedec a znalec Reinhardtovho diela Miloš Mistrík. Tvorí ju osem ucelených štúdií, ktoré zachytávajú okrem iného aj súvislosti týkajúce sa divadelného života a oddychového zázemia v Bratislave na sklonku 19. storočia. O ich preklady zo slovenčiny a nemčiny sa zaslúžili Andreas Michalski a Martina Vannayová. Ako sme spomínali, M. Reinhardt v roku 1893 pôsobil ako herec v divadle Aréna v období od mája do septembra, na základe čoho možno konštatovať, že Bratislava predstavovala v jeho živote iba „krátku epizódu“. M. Mistrík však v úvode apeluje na dôležitú skutočnosť, že aj táto epizóda patrí do mozaiky jeho života a z tohto dôvodu nemôže zostať nepovšimnutá.

Rodina Goldmanovcov sa profesijne venovala prevažne obchodovaniu. Milan Greguš v úvodnej štúdii píše o otcovi M. Reinhardta, Wilhelmovi Goldmanovi. Po odchode do Viedne vlastnil firmu na výrobu odevov, o ktorú prišiel v dôsledku krachu na rakúskej burze. Neskôr vkladal svoje úsilie do výroby dámskych šnurovačiek. Jeho manželka Rosa viedla od roku 1881 obchod zameraný na úpravu odevov. Pozornosť M. Greguša sa postupne presúva na osobnosť M. Reinhardta. Vo svojej štúdii čerpá z memoárov, v ktorých umelec opisuje spomienky na detstvo, príbuzných, vzťah rodičov k divadlu a vtedajší spoločenský a kultúrny život vo Viedni: „Bol som plaché dieťa a môj brat, ktorého som nadovšetko miloval, bol úplne mlčanlivý. Napriek tomu nádherné detstvo. Sny. Hry. Čítanie. Nikto z príbuzných nemal (…) vzťah k divadlu. Moji rodičia asi sotva chodili do divadla, v každom prípade nás so sebou nebrali. Ale mesto bolo plné divadla a hudby. (…) Všade obrazy a spev.“[1] Greguš poukazuje na Reinhardtov výnimočný herecký talent, ktorý sa u neho prejavil v sedemnástich rokoch. V tomto období preukázal ideálne herecké predispozície v stvárnení postáv starších mužov. Autor okrem iného menuje ďalšie dôležité udalosti týkajúce sa divadelných vzostupov M. Reinhardta, predovšetkým jeho nástup na pozíciu umeleckého vedúceho v Deutsches Theater, otvorenie komornej scény Kammerspiele a jej pripojenie k Deutsches Theater či vedenie divadla Theater in der Josefstadt. Takisto vysvetľuje Reinhardtov vzťah k využitiu divadelnej techniky a hudby v inscenáciách. M. Greguš prináša pomerne rozsiahle informácie o jeho profesijnom i osobnom živote a súčasťou jeho štúdie je aj pohľad na manželské vzťahy M. Reinhardta s herečkami Elsou Heimsovou a Helene Thimigovou, problematické obdobie po víťazstve národného socializmu, keď bolo jeho pôsobenie v Nemecku na základe jeho židovského pôvodu ohrozené, a následnú emigráciu do Ameriky. Úvodný príspevok predstavuje osobnosť M. Reinhardta z rôznych perspektív, pričom čitateľovi implicitne približuje témy, ktorým sa autori a autorky v extenzívnej podobe venujú v ďalších kapitolách monografie.

Stať Eddy Fuhrich koncentruje pozornosť na herecké začiatky M. Reinhardta v rokoch 1890 – 1894. Ide o obdobie, ktoré autorka označuje z hľadiska jeho divadelnej tvorby za dosiaľ nedostatočne preskúmané a ktoré vyžaduje dôkladnejšie začlenenie do časového a divadelno-historického kontextu. Od októbra 1892 do mája 1893 získal Reinhardt angažmán v divadle Volkstheatre v Rudolfsheime, kde ako herec stvárnil dvadsaťtri rol, ktoré sa dočkali kritickej reflexie. E. Fuhrich v tejto súvislosti konštatuje: „Pre divadelných kritikov nebol Reinhardt už žiadny začiatočník, hodnotenia jeho výkonov sú podrobnejšie a výstižné.“[2] Prostredníctvom citovaných pasáží z divadelných kritík približuje čitateľovi názory jednotlivých recenzentov. Jeden z nich napríklad označil herca za umeleckú individualitu s temperamentom, ktorá, pokiaľ ide o typ a charakter, nepozná hranice. Autorka v kontexte s nastavenou problematikou takisto poukazuje na Reinhardtovo sedemmesačné pôsobenie v divadle Stadttheater v Salzburgu. Podľa jej tvrdenia ide o pomerne dobre zdokumentované obdobie nielen prostredníctvom kritík, ale aj osobných zápiskov. Herec v nich optimisticky popisuje svoje pocity z priaznivého prijatia zo strany publika. S pribúdajúcim repertoárom hereckých postáv sa podľa E. Fuhrich M. Reinhardt „vyvíjal čoraz viac na maliara charakterov,“ pričom „získal (…) schopnosť detailne stvárniť postavu, čo pôsobivo dokazuje jeho neskoršia práca s hercami, resp. jeho záznamy v režijných knihách“.[3]

Jana Laslavíková sa tematicky zameriava na divadelný život v Bratislave na sklonku 19. storočia. Z jej štúdie sa dozvieme, že Mestské divadlo patriace v tom čase k dominantám mesta, dodávalo Bratislave noblesu, že toto novopostavené divadlo sa stalo akýmsi stelesnením túžby po reprezentácii, obnovením zašlej slávy Bratislavy a malo sa stať symbolom nových čias alebo že v ňom hosťovali členovia viedenských divadiel Hofburgtheater, Hofoper a pod. Autorka sa v texte sústreďuje aj na účinkovanie M. Reinhardta v divadle Aréna počas letných mesiacov v roku 1893. V popredí jej záujmu stojí otázka, čo znamenala Bratislava v tomto období pre mladého herca, ktorý sa usiloval preniknúť do sveta veľkého divadla.

Na text J. Laslavíkovej nadväzuje štúdia Miloša Mistríka odkrývajúca konkrétnejšie pozadie bratislavského hosťovania M. Reinhardta v divadle Aréna. Autor skúma historické udalosti v Uhorsku odohrávajúce sa na prelome 19. a 20. storočia a pripomína, že proces maďarizácie mal nepriaznivý vplyv na fungovanie nemeckého divadla v Bratislave: „(…) pre nemecké divadlo v Bratislave to znamenalo, že sa začali obmedzovať jeho možnosti hrať v zimnej sezóne v Mestskom divadle a bolo vytlačené do letnej Arény. A to aj napriek tomu, že prichádzajúce maďarské divadelné skupiny nemali dostatočnú úroveň a (…) ani dosť divákov.“[4] M. Mistrík takisto v súvislosti s hercovým pôsobením v Bratislave upozorňuje na ďalší problematický bod v podobe remeselnej prevádzky divadla Aréna, ktorý spočíval najmä v tom, že inscenácie museli byť nacvičené v priebehu pár dní, scénografiu tvoril prevažne mobiliár zo skladu, kostýmy si museli herci obstarať sami a pod. Takáto prevádzka bola podľa jeho názoru vzdialená „od mét, ktoré chcel Reinhardt v živote dosiahnuť a ktoré za krátky čas naozaj dosiahol“.[5] M. Reinhardt sa nestal inšpiračným zdrojom slovenského divadla z viacerých dôvodov, svoju úlohu v tomto procese zohral až „ako cudzinec prichádzajúci odinakiaľ“.[6] M. Mistrík ako zanietený bádateľ odkrýva čitateľovi v záverečnej štúdii s názvom Max Reinhardt píše o divadle pohľad na Reinhardtove písomnosti zahŕňajúce príležitostné prednášky, ozrejmujúce články, rozhovory s novinármi, spomienky, osobnú korešpondenciu, ktoré predstavujú jeho umeleckú osobnosť.

Súčasťou monografie je aj štúdia historika Ľuboša Kačíreka s názvom Petržalka – oddychové zázemie Bratislavy v 19. storočí, keďže divadlo Aréna bolo postavené na petržalskom brehu Dunaja, v blízkosti historického verejného parku. Ide o najstarší verejný park v strednej Európe. Kačírek konštatuje, že pôvodne nezastrešené divadlo Aréna sa v tomto období tešilo veľkej priazni publika: „Kultúrne podujatia sa konali každú nedeľu a vo sviatky. Vystupovali tam známi herci a populárni umelci z Bratislavy, Viedne či Budapešti. (…) Sezónne a iba za vhodného počasia využívaný divadelný stánok nahradili v roku 1899 novou murovanou budovou Arény.“[7] Historik sa okrem iného tematicky zameriava na športové možnosti v Petržalke od druhej polovice 19. storočia a výstavbu Starého mostu.

Marielle Silhouette sa zaoberá divadelnými začiatkami M. Reinhardta v Berlíne v rokoch 1894 – 1900. Tematicky svoj výskum sústredí na rapídny vzostup a jeho rôzne fázy, no zároveň nazerá na Reinhardtov prechod od naturalizmu k symbolizmu a prvé herecké roky v Deutsches Theater pod vedením Otta Brahma. Jeho nástup do Deutsches Theater autorka hodnotí ako dobrú školu s náročným vzdelaním, no predovšetkým ako kvalitatívny skok v porovnaní s tým, čo poznal počas pôsobenia v Salzburgu: „Prakticky to znamenalo, že každý herec a herečka naštudovali priemerne 10 rol do roka.“[8] Reinhardtov dištanc od naturalizmu podľa M. Silhouette vyplýval najmä z antipatie zobrazovať na javisku chudobu a svet biednych ľudí. Ako uvádza, v podstate už od svojich prvých návštev Burgtheatru považoval za neodmysliteľnú súčasť inscenácií fantáziu, pričom bol presvedčený o relevantnosti sugescie, s ktorou bol naturalizmus v rozpore. Pre autorku predstavujú Reinhardtove prvé roky v Berlíne dôležitú umeleckú etapu spojenú s jeho vnútornou premenou: „On, ktorý sa (…) opisuje ako triezvy, tichý, zdržanlivý a vo svojich prvých inscenáciách silne ovplyvnený naturalizmom, rozhodol sa pre protiklad, pre inú cestu, pre nádheru, pestrofarebnosť a rozmanitosť.“[9]

Štúdia Dagmar Saval otvára priestor na úvahu o hudobnom formovaní M. Reinhardta, ktoré popri herectve, réžii, vedení divadla a iných umeleckých aktivitách zostáva v mnohom dosiaľ neprebádané. Samotný Reinhardt sa považoval v súvislosti s hudbou za neznalého, avšak uvedomoval si jej silný vplyv, prebúdzajúci v ňom nečakané nálady. Autorka poukazuje na jeho osobnú skúsenosť so zvukom a zážitkom z priestoru, ktoré sa stali rozhodujúcimi pre jeho „akustickú predstavu komorného tónu, akým mal hovoriť herec – činohru ako komornú hudbu.“[10] D. Saval zasadzuje svoje uvažovanie nad danou problematikou okrem iného do kontextu Reinhardtovho kreatívneho stretnutia s dielami Jacquesa Offenbacha, konkrétne ide o operetu Jana plače a Ján sa smeje, operu buffa Orfeus v podsvetí a fantastickú operu Hoffmanove poviedky. Najmä posledný menovaný operný opus možno považovať za Reinhardtov splnený režijný sen.

Monografia sa okrem dôkladnej obsahovej stránky vyznačuje zaujímavým grafickým spracovaním. Vizuálne ju obohacujú reprodukcie fotografií M. Reinhardta a jeho rodiny, karikatúry, rôzne úradné záznamy, plagáty predstavení a dobové fotografie Bratislavy, pochádzajúce zo zbierok Theatermuseum Wien, Galérie mesta Bratislava, Múzea mesta Bratislava a z osobných archívov jednotlivých autorov. Taktiež obsahuje nový doplnený súpis postáv M. Reinhardta v divadle Aréna, ktorého autorom je M. Mistrík. Jednotlivé štúdie autorov a autoriek, zastúpené v monografii, preukazujú erudovanosť a rozhľad v danej problematike. V podstate ide o prvé kompaktné monografické dielo v oblasti slovenskej teatrológie približujúce čitateľovi univerzálnu osobnosť M. Reinhardta v rozsiahlych tematických okruhoch s medzinárodným presahom. Aj z tohto dôvodu si nesporne zaslúži uznanie a pozornosť príslušníkov akademickej obce i širšej odbornej verejnosti.

---

[1] MISTRÍK, Miloš. Max Reinhardt a Bratislava/Max Reinhardt und Pressburg. Bratislava : Veda, Wien : Theatermuseum, 2019, s. 41.

[2] Tamže, s. 67.

[3] Tamže, s. 73.

[4] Tamže, s. 101.

[5] Tamže, s. 119.

[6] Tamže, s. 125.

[7] Tamže, s. 149.

[8] Tamže, s. 196.

[9] Tamže, s. 181.

[10] Tamže, s. 195.