Divadlo | Slovenské národné divadlo, Bratislava (činohra) |
---|---|
Inscenácia | Gerhart Hauptmann: Pred západom slnka |
Premiéra | 7. apríla 2018 |
Divadelná sezóna | 2017/2018 |
Gerhart Hauptmann: Pred západom slnka
Preklad: Ján Štrasser, Peter Zajac
Réžia: Michal Vajdička
Dramaturgia: Daniel Majling
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Katarína Hollá
Hudba: Michal Novinski
Účinkujú:
Matthias Clausen: Martin Huba
Wolfgang Clausen: Alexander Bárta
Egmond Clausen: Daniel Žulčák (ako hosť)
Bettina Clausenová: Táňa Pauhofová
Otília: Monika Šagátová (poslucháčka VŠMU)
Eirch Klamroth: Tomáš Maštalír
Paula Klotilda Clausenová: Diana Mórová
Hanefeldt: Ľuboš Kostelný
Steynitz: Jozef Vajda
Petersová: Emília Vášáryová
Inken Petersová: Mária Schumerová (poslucháčka VŠMU)
Geiger: Emil Horváth
Dr. Wuttke: Branislav Bystriansky
Ebisch: Ján Gallovič, Ľubomír Paulovič
Leni: Sofia Masaryková (ako hosť), Alexandra Kubaljaková (ako hosť), Daniela Šimeková (ako hosť)
Zbor: Anna Mináriková, Katarína Blahušiaková, Viera Hauskrechtová, Elena Matúšová, Marta Popelková, Tamara Sviteková, Marián Brejka, Ivan Čeredejev, Martin Hanzel, Marián Miškovič, Vladimír Pánik
Premiéra: 7. a 8. apríla 2018, Sála činohry, Nová budova SND, recenzia vznikla na základe reprízy 14. apríla 2018
Hauptmannova dráma Pred západom slnka vyvolala vo svojej dobe otázniky a dramaturgia našej prvej scény sa správne domnievala, že hra osloví aj dnešného diváka. Viac ako trojhodinovú inscenáciu pripravil skúsený tvorivý tím – Michal Vajdička, Daniel Majling a Pavol Andraško. Ich tvorivá spolupráca neraz priniesla presvedčivé, niekedy však aj rozpačité inscenačné výsledky. Podobne je to aj v inscenácii Pred západom slnka. V divadelnom bulletine, ktorý excelentne pripravil dramaturg inscenácie, sa vyzdvihuje dôležitosť témy staroby a starnutia, jej reflexia a prežívanie v rôznych životných obdobiach človeka. Nájdeme v ňom zaujímavé čítanie otvárajúce rôzne smery premýšľania o tomto fenoméne. Avšak kreatívne tlmočenie tejto témy divadelne sýtym jazykom sa v inscenácii podarilo len v niektorých presvedčivých hereckých výkonoch.
Inscenátori viaceré pasáže predlohy upravili, skrátili a usilovali sa dej dynamizovať. Iste je pre divákov žijúcich v dobe rýchlo sa striedajúcich obrazov takáto ambícia chvályhodná. Ibaže pri realizovaní a napĺňaní tohto skvelého úmyslu sa stalo, že eliminovaním textu došlo k mnohorakému ochudobneniu jednotlivých postáv. Stratili sa niektoré väzby nielen medzi postavami, ale aj v nich samotných. Inscenácia sa hrá v sále Divadelného štúdia SND. Tvorcovia preto vytvorili už neraz použitú divadelnú dispozíciu, ktorú tento priestor umožňuje, tzv. paralelnú arénu. V strede divadelného priestoru je umiestnené javisko a diváci sa na predstavenie dívajú z jednej i druhej strany. Všetko je divadelne nápadité až do chvíle, kým si uvedomíme, že režisér s paralelnou arénou nepracuje – nevie v nej vytvoriť mizanscény ani priviesť hercov k primeranej miere interpretácie svojich postáv tak, aby vzťahy na obe strany hrali rovnako intenzívne. Toho sa okrem hlavnej postavy dočkáme len ojedinele alebo skoro vôbec. S divadelnosťou tohto druhu a jej významovou sémantikou sa jednoducho tvorivo nepracuje. Škoda. Možno by sme sa dočkali väčšieho spádu a presvedčivosti javiskovej interpretácie.
Scénografia Pavla Andraška pôsobila v celom predstavení predovšetkým ako nefunkčne vymyslená dekorácia. Očarila a uchvátila diváka len na chvíľu a neraz znemožňovala vidieť to podstatné, čo sa na javisku dialo. Nepremieňala sa, nevariovala a nepomáhala hercom a režisérovi otvárať ďalšie významové či sujetové „zákutia“. Neraz bola priam prekážkou pre hercov a ich hereckú akciu. Ukrajovala priestor, padala doň, ale celý efekt takejto scénickej premeny trval len chvíľku a čoskoro sa stával akoby divadelne vyprázdneným. Zdá sa, že scénický dekorativizmus dnes získava zásadné umelecké pozície.
K výrazne atmosférotvorným elementom inscenácie patrili kostýmy Kataríny Hollej. Vyžarovala z nich podmanivá elegantná jednoduchosť i akási hraničná pozícia evokujúca decentný nadčasový priestor kdesi medzi starým a moderným. Takto umelecky presvedčivé kostýmové riešenie odkrývalo ďalšie prekvapivé sujetové možnosti ako vnímať tento príbeh.
Presvedčivosť a divadelná podmanivosť inscenácie pramení z jedinečného a výnimočného hereckého výkonu Martina Hubu (Matthias Clausen). Od začiatku má jeho herecká kreácia pokojné tempo. Ním charakterizuje človeka, ktorý má nadhľad nad vlastným životným príbehom i nad všetkým, čo vytvára spoločnosť okolo neho – mestom a jeho „podarenou“ rodinou. V jeho prirodzene stvárnenej radosti z priateľov počas slávnostnej chvíle v úvode prvého dejstva vidíme akúsi chlapčenskú radosť, tajomstvo, o ktorom, zdá sa, nik netuší. Alebo naopak – vedia o ňom všetci? Spontánne gestá, nenútená zádumčivosť, do detailu prepracovaný spôsob chôdze, vyvoláva v divákovi od začiatku jedinečnú podmanivosť. Každé gesto, pohyb i mimika dávkujú vnútorné ozveny hrdinovej duše. Akoby všetko v Hubovom hereckom výkone malo takmer matematickú presnosť. Miestami sa nám javilo, akoby celý Hubov herecký psycho-fyzický aparát a potenciál pracoval s presnosťou ako švajčiarske hodinky. Nebol to žiaden lacný „fejk“, ale kultivované, zrelé a neopakovateľné herecké umenie. Nádherne vytváral emočné variácie, dôkladne dokázal stvoriť rozsiahlu emocionálnu škálu. Niekedy vnútorná bolesť jeho hrdinu vyrazila do expresívneho výbuchu, až sme cítili jedinečnú rezonanciu prežívanej emócie hnevu, nenávisti či smútku. Inokedy zase ponúkol famózne polohlasný šepot, ktorý navodzoval zimomriavky strachu. Aj emócie nadšeného stareckého zamilovania sa do mladučkej Inken Petersovej pôsobia jedinečne podmaňujúco. Martin Huba opravdivo dokázal priblížiť stav duše, ktorá sa nadýchla novou energiou z intímneho vzťahu. Graciózne predstavil v závere predstavenia priepastnosť vnútorne zničeného človeka, ktorý sa už vybral na cestu Marca Aurélia. Hubova herecká virtuozita nepulzovala len v monologických častiach, ale takmer „žiarila“ v komunikácii s hereckými partnermi na javisku. Hubovo stvárnenie Matthiasa Clausena patrí k ojedinelým prejavom hereckého majstrovstva, aké v činohre SND v ostatnom čase nevídame často.
V inscenácii patrí k jedinečným ešte herecký výkon Táne Pauhofovej (Bettina Clausenová). Detailnou hlasovou a pohybovou štylizáciou priblížila Bettinin Elektrin komplex a závislý vzťah k vlastnému otcovi. Staršia žena bez partnerského vzťahu hľadá naplnenie, ktoré je emocionálne legitímne, ale medziľudsky obmedzujúce. Presvedčivo stvárnila nervové záchvaty, ktoré pôsobili prirodzene a strhujúco. Divákom sa mohlo zdať, že sa nervovo zrúti a priamo pred nimi zosype. Bettinin vzťah a herecké partnerstvo s postavou otca Matthiasa patrilo k sugestívnym okamihom predstavenia. Prirodzene sme verili jej chorobnej naviazanosti na otca.
Ak by sme mali charakterizovať herecké výkony ďalších hercov, dostali by sme sa do polohy hľadania výrazov štandardných hereckých výkonov. Nevedno, z čoho pramenil pocit, že sa dívame na hrdinov mnohých našich televíznych seriálov, ktoré „duchaplnými“ príbehmi obšťastňujú podvyživenú obrazotvornosť televíznych divákov. Predovšetkým išlo o herectvo Márie Schumerovej (Inken Petersová), Tomáša Maštalíra (Erich Klamorth), Diany Mórovej (Paula Klotilda Clausenová), Ľuboša Kostelného (Hanefeldt), Daniela Žulčáka (Egmond Clausen), Alexandra Bártu (Wolfgang Clausen), Jozefa Vajdu (Steynitz), Moniky Šagátovej (Otylia). Ďalší herci vzhľadom k inscenačnej úprave textu a neveľkému priestoru i ochudobneniu postáv nepredviedli herecké výkony vybočujúce z ich bežných štandardov.
Najproblematickejšou zložkou javiskovej výpovede bola réžia. Nedostatočná a nekoherentná práca s divadelným priestorom arény spôsobovala temporytmickú retardáciu. Chceli by sme si u Michala Vajdičku „zvyknúť“ na „duchov“ – pobehujúcich technikov meniacich scénu, ale zjavne sa nám to nedarí. Je to problematický spôsob prestavby scény, najmä ak sa na nej potom nič zásadné nezmení. Kolosálne veľa času „zaberajú“ v kontexte inscenácia tieto nezmyselné zotmievačky a spôsobujú nielen ochabnutie dynamiky. Ďalším prvkom, ktorý pôsobí v inscenácii ako „zelený pes“ je spevácky zbor, ktorý zložito prichádza a odchádza z javiska. Napriek profesionálnemu spevu pôsobí nenáležite – zbor tvoria neherci a oproti koncentrovanému výkonu niektorých hereckých protagonistov pôsobia rušivo. Možno by nevadili vo filme či televízii, veď tam dokážu dobre hrať aj kone, ale v divadelnom predstavení nástojčivom svojou bezprostrednou prítomnosťou a pôsobivosťou herca sú jednoducho nadmieru ťažkým a obmedzujúcim elementom.
V snahe tematizovať dej Hauptmannovho príbehu sa nijako nedozvedáme, prečo si tento príbeh o zaľúbenom starcovi, ktorého jeho deti vyhlásia za nesvojprávneho a dovedú ho k nedobrovoľne dobrovoľnému odchodu zo sveta, dostal priestor v repertoári činohry. Ak by sme pripustili, že bola jedinečnou umeleckou výzvou, ktorú nadmieru naplnil a pôsobivo pretavil do ohromujúceho hereckého majstrovstva Martin Huba, stalo by sa to najvlastnejším dôvodom, prečo vznikla. Vo chvíli, keď si kladieme otázku, v akom kontexte a či inscenácia hovorí slovo o čase v našej prítomnosti, nachádzame skôr mätúce odpovede. Téma je dnes v dobe kolabujúcej biotiky a vzmáhajúcej sa korektnosti aktuálna. Eutanáziu nám dnes neraz prezentujú v médiách ako legitímny spôsob nakladania s vlastným životom. Inscenácia Pred západom slnka má svoje nesporné umelecké kvality. Tie narastajú a mohutnejú najmä v hereckom výkone Martina Hubu, bez neho by bola inscenácia iba nenaplnenou ódou miznúceho, seriálovo obmedzeného slovenského herectva. Bezostyšne sa nás zmocňuje pocit, že s postupne odchádzajúcou generáciou hercov bývalého Divadla na korze sa činoherné herectvo našej prvej scény ocitne v negeneračnom a umelecky nevyhranenom vákuu. Nuž „užívajme“ si v najlepšom slova zmysle jedinečné chvíle, keď môžeme vidieť výnimočné herecké symfónie.
Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie, dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.