Nora alebo Dom veveričiek

Preklad M. Žitný, dramaturgia M. Kičiňová, réžia A. Petrželková, scéna L. Odvárková, kostýmy S. Jokelová, hudba V. Šarišský.
Hrajú P. Čižmár, A. Ďuránová, P. Cibula, K. Horňáková / K. Šafaříková a.h., S. Pitoňák.
Premiéra 11. a 12. december 2009, Činohra Štátneho divadla Košice
Drámy Henrika Ibsena v dobe svojho vzniku spôsobili nejeden škandál. Ibsen búral ilúzie meštianskej spoločnosti o biedermeierovskej rodinnej idyle. Demaskoval, odokryl, zobrazil rozkladajúcu sa základnú bunku spoločnosti v celej jej nefunkčnosti. Jeho dramatické postavy, ženy i muži prežívajú vo falošných vzťahoch, zväzovaní konvenciami a očakávaniami okolia.
Ibsenova Nora (hra sa uvádza vo viacerých prekladoch ako Domov bábik, Domov bábok, Bábkový dom, Dom pre bábiky a ďalšie) je o žene, ktorá sa rozhodne opustiť rodinu, pretože pre manžela je len bábikou, či dokonca bábkou, ktorá koná vždy len tak, ako si on praje. Režisérka inscenácie v Štátnom divadle Košice Anna Petrželková a dramaturgička Miriam Kičiňová však vzťahy v hre interpretovali sčasti odlišne. V košickej inscenácii nie je Nora len trpiteľkou, obeťou nedôvery manžela, ktorý ju vníma ako dieťa, ktoré môže vychovávať a prízvukovať mu dôležitosť cti a morálky. Nora je tu aktívnou súčasťou pretvárky, sama si je vedomá svojich dvoch tvárí a aktívne ich využíva. Darmo, kvalitu vzťahu určujú vždy dvaja.
Text v novom preklade Milana Žitného podrobili autorky inscenácie úprave. Predovšetkým ho zhutnili a venovali sa i menším, no zásadným úpravám: Noru manžel nežne (i keď viac zo zvyku) oslovuje škovránok. V košickej inscenácii jej hovorí veverička. Veverica sa stala motívom, ktorý použila i výtvarníčka na Norin kostým. Symbol Vianoc – formička na pečenie medovníkov v tvare veverice – sa stala logom inscenácie, objavuje sa na plagáte a bulletine.
Veveričí horor
Tvorkyne v bulletine prirovnávajú Ibsenovu drámu k hororu. Vidia príbeh rodiny Helmerovcov ako horor o rozpade rodiny. Strašidelnosť dosahujú cielene. Jedným z princípov je symbolické narastanie a zmenšovanie – trblietavý vianočný stromček sa počas inscenácie zväčšuje, na konci prerastá celú scénu, vrchol ozrutného stromu bliká spoza kulís. Na druhej strane, biela lopta predstavujúca dieťa Helmerovcov sa zmenšuje. Príbeh rozpadu vzťahu Torvalda a Nory je vlastne hororom pre ich dieťa, pre ktoré sa tak vianočný stromček – symbol pokoja a rodinnej pohody stáva každým dňom ozrutnejším.
Ďalším z prepracovaných princípov inscenácie navodzujúcich hororovú atmosféru je zdôraznenie momentu, keď niektorá z postáv použije poštovú schránku. Vo chvíli, keď do nej Rank hádže vizitku s krížikom, aby Nore oznámil, že zomiera a keď Krogstad hodí do schránky list pre Helmera, z ktorého sa on potom dozvedá o Norinom tajomstve a falošnom podpise, spustí sa hlasná hudba a snehostroj, herecký prejav je vypätejší. Rovnako i v závere, keď Krogstad vkladá do schránky zmenku, ktorú Nore vracia, začne snežiť. Torvald vtedy naberá do dlaní sneh a „číta“ z neho.
Hororovo pôsobí i hudba Vladislava Šarišského, v ktorej využil najmä temný klavírny motív. Také sú i svetelné zmeny a zvukové dotvorenie niektorých akcií, ako napríklad vstup do miestnosti, prichádzajúce kroky. Režisérka pracovala tiež s motívom rozbíjania taniera – symbolom vygradovania hádky, keď „lietajú taniere“, ale aj ako symbolom rozbitia, rozpadu.
Zvieratá v nore
Každá z postáv má svoju pravú tvár a pretvárku. Herci tento princíp zvládli dobre. Vedeli polohy svojich postáv odlíšiť. Pri pretvárke používali rečový a gestikulačný afekt, vypäté situácie hrali prirodzenejšie. Väčšina postáv má zvierací základ. Nora je ako rozkošná veverička, Lindeová ako líška, Rank má vlčie črty.
Peter Čižmár v role Torvalda hrá manžela – rutinéra. Jeho prejav je chladný, drobné nežnosti sú skôr predstierané. Prítomnosť jeho ženy ho obťažuje, emócie prejaví len vtedy, keď sa jeho manželka môže na verejnosti predviesť ako výborná tanečnica. Čižmárov herecký prejav je dynamický – aj to robí z jeho Torvalda muža, ktorý nemá ani čas všimnúť si, že sa mu rodina rozpadá priamo pod rukami.
Alena Ďuránová výborne zvláda rolu vnútorne rozochvenej, citovo rozvibrovanej ženy. Od začiatku vnímame jej zúfalstvo, ktoré sa snaží prekryť veselosťou. Na rozpohybovanie používa tanečné prvky. (Inscenáciou sa tiahne motív tanca – tarantely, ktorý Nora so svojím manželom tancovali, a ktorý má opäť predviesť na maškarnom plese.) Ďuránová je sústredená, jej Nora je plastická so spektrom emócií, žena dnešných dní. Vraví: „Toto sú prvé Vianoce, keď nemusíme šetriť. Nie je to úžasné – žiť a mať kopu peňazí?“ spytuje sa, no my vieme, že to nie je to, čo v tej chvíli skutočne hýbe jej myšlienkami.
Aj pani Lindeová má dve tváre. Prezentuje sa ako spokojná žena, no pravdou je, že nie je šťastná. Postavu alternujú dve herečky: Kým Katarína Šafaříková je plastickejšia – v jej Lindeovej sa zračí viac citu a pochopenia pre Noru, Katarína Horňáková hrá sebavedomejšiu, viac negatívnu postavu – kladie dôraz na afektovaný prejav, neúprimnosť i klebetnosť pani Lindeovej.
Peter Cibula hrá Doktora Ranka ako „svižného“ vlka. Vyje, kňučí, čuchá. Dynamicky vchádza do miestnosti, má prudké pohyby. K Nore prechováva hlbšie city. Spájajú ich myšlienky na smrť. Jedine Nore sa Rank zdôverí, že je smrteľne chorý.
Krogstada stvárňuje Stanislav Pitoňák ako „výpalníka“. K výzoru mu pomáha i kostým parafrázujúci značkovú šuštiakovú súpravu. Vytvára rafinovaný nátlak, cítiť chlad, odstup a mafiánske praktiky: v scéne, kde vydiera Noru, zapáli prskavku, ktorá v tej chvíli evokuje horiaci knôt bomby. Hrá sa so zapaľovačom – ohňom ohrozuje darčeky pod stromčekom. Nie je to však plochá a výsostne negatívna postava. Má aj druhý rozmer – aj on je len obeťou. V Nore a jej prešľape vidí príležitosť, tak prečo sa jej nechopiť?
Burda is dead, pralinky užívať trikrát denne
Režisérka pracovala s motívom ručných prác, ktoré dramatické osoby v texte hry spomínajú. Nora, odkedy jej manžel postúpil na vyšší post, už neplatie. Má lampu s nápisom „burda is dead“ (vynikajúci doplnok scény Silvie Jokelovej, autorky kostýmov). Zato pani Lindeová si nosí ihlice so sebou v kabelke, rovnako aj šitie. Norinu lampu zhasne pani Lindeová krátko pred tým, ako presvedčí Krogstada, že nemá ešte neprečítaný list pýtať od Torvalda späť. Tým sa prevalí Norino tajomstvo a napätie medzi Helmerovcami vygraduje.
Medzi ďalšie výborné dramaturgicko-režijné zásahy patrí aj interpretácia textu o pralinkách. Hoci v texte sa o nich hovorí, na javisku sa deje akcia s tabletkami. Nora by bez antidepresív Vianoce asi nezvládla. Po tom, čo tabletky Rank, Nora i Pani Lindeová užijú, spievajú koledu Tichá noc. Text o pralinkách a sviatkoch nadobúda zrazu úplne nové rozmery.
Scéna, v ktorej sa Nora s Rankom snažia tabletky ukryť pred Torvaldom, tvorkyne originálne rozohrali ako „hru so škrupinkami“. Rank ukryje „pralinky“ pod jedným z troch hrnčekov. Kým sa Torvald zoznamuje s pani Lindeovou, prebieha paralelná akcia, keď háda, pod ktorým z hrnčekov je tajomstvo ukryté.
Medzi výborné režijné nápady, ktoré potláčajú istú patetickosť prítomnú v niektorých častiach textu, je napríklad výstup, v ktorom Nora ukazuje Rankovi svoje nové pančuchy. V inscenácii sú to módne nasprejované „pančuchy v spreji“. Scéna, v ktorej Nora Rankovi predvádza svoje nohy, vypovedá o ich vzťahu, plnom vzájomného pochopenia, no i príťažlivosti. Obaja však vedia, kde sa nachádza hranica medzi mužom a vydatou ženou.
Nora s Torvaldom sú si úplne vzdialení, aj keď vedú rozhovor vo dvojici. Metaforicky i doslovne. Režisérka ich pri debate usadila na opačné konce dlhého stola. V závere inscenácie nastáva zlom. Torvald sa k Nore správa tak, aby sa zachovalo zdanie usporiadaného manželstva, no keď pričinením Krogstadovho listu emócie vygradujú, hádka medzi manželmi končí bitkou. Ide o vzájomné „klbčenie sa“, o ventilovanie emócií a pocitov, ktoré sa nedajú vyjadriť slovami, nie o hrubé fyzické násilie.
Po bitke dochádza k zmene v spôsobe rečového prejavu. Akoby sa zbavili všetkých nánosov a afektu. Nasleduje výstižná Norina replika: „Sme spolu celé roky a toto je prvýkrát, čo sa spolu normálne rozprávame.“ No po pôsobivej scéne „bitky“ už boli slová na javisku zbytočné a v konečnom dôsledku aj tento dialóg bol len akousi výmenou replík. Nepatrične pôsobil aj odchod Nory z domu. Jej zaváhanie pred prekročením prahu vyznelo pateticky, a to aj napriek tomu, že sa ho režisérka snažila v duchu poetiky inscenácie odľahčiť tanečným krokom.
Polárna veverica Nora
Výprava Lenky Odvárkovej je inšpirovaná severskosťou hry a zimným obdobím, v ktorom sa dej odohráva. Scéna je snehobiela. Biela predstavuje nielen obdobie zimy, ale aj istú sterilitu rodiny, ktorá má finančné prostriedky, ale nemá to, čo rodinu stmeľuje a robí rodinou pocitovo. Scénografka na javisko umiestnila len niekoľko kusov nábytku nevyhnutných na hereckú akciu – stoličky, stôl, malý stolček so zásuvkou, kam si Nora tajne odkladá antidepresíva.
V dolnej časti steny je umiestnených päť kruhových otvorov. Priestor, v ktorom sa dej odohráva, teda môže byť pivničným miestom, môže predstavovať papierovú škatuľku, v ktorej sa prenášajú drobné zvieratá z obchodu, alebo by to mohla byť poštová schránka. Akokoľvek, postavy sú uväznené vo vnútri.
Kostýmy Silvie Jokelovej sú, tak ako scéna, v bielej farbe. No sú také zaujímavé a výrazné, že nesplývajú. Výtvarníčka použila čipky, časti odevu akoby zo záclony a z materiálu vyzerajúceho ako gumený obrus. Hojne využila i kožušinové materiály. Nora má zvršok s kapucňou a uškami. Keď si kapucňu nasadí na hlavu, vyzerá, ako by isto vyzerala polárna veverica. Kožúšok pani Lindeovej evokuje líšku. Doktor Rank má zdravotnícku kabelu tiež z kožušiny. Krogstad nie je zvieratko, on zvieratká sťahuje z kože. Má čiapku a rukavice z bielej kožušiny. Jokelová kostýmy mierne dopĺňala červenou, použila ju i v drobných doplnkoch ako ihlice, termofor či extravagantné náušnice pani Lindeovej v tvare soba.
Čo sa stalo, keď Nora…
V aktuálnej sezóne Košičania poskytujú značný priestor mladým absolventom divadelných škôl. V prípade inscenácie Ibsenovej drámy sa im dôvera vrátila. Nora je dobrým, premysleným divadlom. Moderný javiskový tvar bez patetizmu je vlastne sondou do mnohých dnešných vzťahov. Košická Nora je režijne nápaditá, herecky zrelá, výtvarne štýlová.

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.