Neúprosné kolesá doby zatočia aj našou pamäťou

Peter Lomnický: Kolesá/The Wheels

Dramaturgia: Miro Dacho

Choreografia: Stanislava Vlk Vlčeková

Asistent choreografky: Radoslav Piovarči

Scénografia: Juraj Poliak

Svetelný dizajn: Ján Ptačin

Videoart: Matej Černušák

Kostýmy: Andrea Pojezdálová

Hudba: Jonatán Pastirčák

Réžia: Jozef Vlk

Účinkujú:

Mama: Ľubomíra Krkošková

Ela: Alena Pajtinková

Rolo: Marek Geišberg

Johny: Tomáš Grega

Mastňák: Michal Gazdík

Novinárka/Zbor: Lucia Jašková

Show girl/Zbor: Nadežda Vladařová

Zbor I./Otec: Ján Dobrík

Zbor II.: Eva Gašparová

Zbor III.: Jaroslav Kysel

Zbor IV.: Barbora Palčíková

Premiéra 31. mája 2024 v SKD Martin

Dramaturgia Slovenského komorného divadla v sezóne 2023/2024 prizvala na spoluprácu výrazné režisérske osobnosti. Marián Amsler sa so svojím autorským textom Doma – všade – dobre – najlepšie prezentoval aj ako dramatik a v rovnomennej hre reflektoval podoby nomádstva v slovenskej povahe. Režisér Jozef Vlk a choreografka Stanislava Vlk Vlčeková zo zoskupenia Debris Company vytvorili pre martinský súbor inscenáciu textu dramatika Petra Lomnického Kolesá/The Wheels. So zriaďovanými súbormi tvorcovia z tohto fyzického divadla spolupracujú pravidelne. Jozef Vlk vytvoril pre Balet SND projekt The Tempest, v ktorom tri výrazné choreografické osobnosti pracovali so shakespearovskou inšpiráciou. Stanislava Vlk Vlčeková je roky vyhľadávanou choreografkou vo veľkých činoherných opusoch na slovenských i českých javiskách. Našla špecifický spôsob ako vytvárať v inscenáciách pohybovú zložku, tak aby bola prirodzenou súčasťou hereckého prejavu. Obaja tvorcovia – Vlk Vlčeková a Vlk – spolupracovali aj s Divadlom Štúdio tanca.

Hry Petra Lomnického uviedli na svojich javiskách Slovenské národné divadlo či Divadlo Aréna, ale práve v spolupráci s divadelníkmi zo združenia Debris Company sa autorov filozofický pohľad veľmi prirodzene stretáva s vyhranenou poetikou režiséra Jozefa Vlka. Lomnický v ňom našiel vnímavého vykladača svojich hier, napríklad Epic (2012), Clear (2014), Jób (2019) či Hunger (2021).

Jednou z kľúčových tém textu Kolesá/The Wheels od Petra Lomnického sú návraty do minulosti, ktoré ovplyvňujú súčasné prežívanie, a tým aj budúcnosť, veď kolobeh sveta a životov jeho obyvateľov sa krúti dookola a zároveň sa rúti rýchlosťou, na ktorú nemáme dosah. Naše životy sa javia ako súkolie udalostí, ktoré si neraz nevieme vysvetliť. Odpovede na nepoložené otázky hľadáme v obrazoch veľkých dejín, tie nás presahujú.  

Inscenácia Kolesá/The Wheels má dve časti s odlišným využitím režijno-dramaturgickej, výtvarnej, choreografickej a hudobnej zložky. Leitmotívom celej inscenácie  je koleso. Je  názvom poviedky, ktorá sa objavuje v texte hry, aj aj samotným názvom hry,  je tiež prvkom, v ktorom sa pohybuje škrečok. V druhej časti hry sú v kruhu usporiadané stoličky. Koleso či kruh je filozofickým aj vizuálnym prostriedkom na zobrazenie fyzického i mentálneho pohybu. Je symbolom zmeny zmýšľania, ktorú nadobúdame v čase a priestore. „Tlak kolesa vyvoláva reakciu povrchu a výsledkom je statické trenie. Bez dotyku sa v danom okamihu nepohybuje a pôsobí ako okamžitá os otáčania. Koleso sa teda otáča aj okolo bodu, v ktorom sa dotýka povrchu, vďaka čomu sa valí dopredu. Bod na opačnej strane ako bod dotyku sa pohybuje dvojnásobnou rýchlosťou v porovnaní s bodom v strede kolesa.“[1] Nehmotnými bodmi môžu byť aj rodinné, sociálne či psychologické východiská, z ktorých postavy vychádzajú, hoci sa neskôr nimi odlišujú v ďalšom vývoji.   

Stredobodom prvej časti inscenácie je vzťah dvojice priateľov Rola (Marek Geišberg) a Johnyho (Tomáš Grega) k Ele (Alena Pajtinková). Udalosti deja sú začlenené do začiatku 90. rokov, tesne po zmene režimu, do presne neurčeného mesta v strednej Európe, no podľa indície o zbrojárskom podniku ide pravdepodobne o Martin. Johny je zamilovaný do Ely a napíše o nej poviedku voľne inšpirovanú jej detstvom, na ktoré nemá najlepšie spomienky.  Ona sa však tajne stretáva s Rolom. Čas v neistej dobe, tesne po revolúcii, si skracujú alkoholom a drogami, ktoré Rolo nelegálne získava a do svojich sietí postupne sťahuje aj svojich kamarátov. Rolov postoj pripomína situáciu skrytého disidentstva, má teda postavenie outsidera. Nejde však o iné vnímanie sveta; namiesto toho protestne využíva diery v systéme a obracia ich vo svoj prospech. Vymyslí si historku, že jeho otec bol disident. Gregov Johny je v porovnaní s mačovským Rolom Mareka Geišberga fyzicky submisívny, ale svojimi trefnými pozorovaniami, intelektom a zručnosťou v písaní svojho kamaráta a zároveň súpera prevýši, no pre nedostatok sebadôvery to nevie adekvátne využiť . Je neúprosný idealista, a aj napriek nevyužitým schopnostiam a okolnostiam, v ktorých sa nachádza, dokáže v sebe nájsť základné morálne zásady.  Je prototypom človeka s talentom, ktorý pre svoju nepriebojnosť zostáva stáť vzadu a nepochopený, aj keď sa ženie do boja o Elu, hoci bolo vopred zjavné, že ani v ňom neuspeje.

Alena Pajtinková dokáže v úlohe Ely plynulo meniť polohy medzi senzitívnosťou, prirodzeným intelektom (vyniká v matematike) až po tvrdosť a neoblomnosť, akou dokáže presviedčať Johnyho, aby od ich vzťahu neočakával nič viac než len kamarátstvo. Ela zdedila po matke citlivú povahu, s ktorou sa snaží bojovať. K jej matke sa Rolov otec v minulosti správal majetnícky a zraňoval ju. Práve jej osud a vzťah s mamou dostáva najväčší priestor. Je pod vplyvom Rola, ale vie sa z neho aj vymaniť. Pocit vyčlenenia sa strieda s relatívnou istotou fyzického bezpečia, ktorú cíti pri Rolovi, ale zároveň je pre ňu táto situácia zničujúca. Elina matka (Ľubomíra Krkošková[2]) projektuje do svojej dcéry všetky svoje ambície zneuznanej koncertnej umelkyne, ktorá celé dni presedí v byte pri klavíri a svojho potomka neustále kontroluje. Krkošková zosobňuje obsesívny charakter ženy, pohrúženej do svojich spochybňujúcich rituálov, v ktorých sa pozoruje a nie je schopná prijať realitu okolo seba. S emóciami pracuje tlmene, avšak slová necháva vyznieť s ich podtextom, čo pôsobí sugestívne. Vrcholom dialógov Ely a jej matky sú precítené piesne, nimi odkryli svoje emócie, traumy, tichý sentiment a nostalgiu za udalosťami z minulosti, ktoré ich chránia pred neistou budúcnosťou. Je v nej tajomstvo, ktoré sa v závere naplno odhalí v obraze  stretnutia s Rolom. Rolov sused Mastňák (Michal Gazdík), miestny filozof, pozoruje udalosti a uvažuje, ako sa pretvárajú na zvláštne skúsenosti. Jeho charakter sa prejavil v scéne, keď číta Johnyho poviedku. Tá napriek svojej snovosti a metaforickosti otvára v Ele konkrétne spomienky na minulosť jej rodiny. Gazdíkova dobre odpozorovaná dikcia intelektuála dala postave vizionársky rozmer. Experimentuje s hlasom, ironizuje, ale neskĺzne do karikatúry a vytvára postavu  svojrázneho mysliteľa.

V druhej časti, ktorá sa odohráva v bližšie neurčenom časovom odstupe od prvej, sa z Rola stal najbohatší človek v meste. Vlastní call centrum Hello a nočný klub Hell, kde pracuje aj Ela. Rolo sa správa ako vládca a majiteľ ľudí, s ktorými môže manipulovať. Aj novinárku (Lucia Jašková) sa pri krátkom stretnutí snaží vlákať do pasce svojho machistického správania, čo je zvýraznené aj abnormálne dlhými rukávmi jeho kašmírového plášťa. Otupí jej novinárske zanietenie a dokonca z nej vytvorí lokálnu figúrku. Marek Geišberg ako Rolo sa z drobného grázlika, ktorý protestuje proti režimu žoviálnym správaním či nedodržiavaním pracovnej disciplíny, stane človekom s takmer neobmedzenou mocou, ktorú dokáže zneužiť na manipuláciu svojich zamestnancov, či kohokoľvek iného, vrátene novinárov.  To však neplatí o Elinej matke, ktorá sa dokáže zo svojej frustrácie vyslobodiť a na konci druhej časti sa príde Rolovi pomstiť za bolestnú minulosť, ktorej strojcom bol jeho otec. Pri pohľade na Rolov tragický osud sa možno v divákovi vynorí spomienka na Pišťankov príbeh o kuričovi Ráczovi, čo sa z bezmenného pracovníka vypracoval na človeka, ktorý si drsnými metódami a zastrašovaním dokáže vynútiť rešpekt. Rolo z inscenácie Kolesá/The Wheels využíva podobné prostriedky, no jeho drsné a neotesané gestá z prvej časti sa v druhej menia na distingvované prejavy bohatého muža. S blahosklonnosťou mafiána si začne namýšľať, že je nedotknuteľný a nesmrteľný. V druhej časti sa o čosi hlbšie dostaneme aj do rozmanitého vnútorného sveta Ely, vďaka imaginatívnym vstupom Otca či Show girl (Nadežda Vladařová) alebo jej dialógom s vlastným imaginárnym alter egom Leou. Cez pomyselný vzťah s imaginárnymi bytosťami sa oslobodzuje, ale zároveň aj vzďaľuje od svojho reálneho života. Imaginácie dokážu vypovedať to, o čom Ela už nedokáže otvorene hovoriť. Dokonca sa identifikuje aj so svojím škrečkom, ktorého dostala v detstve. Z fragmentov sa skladá jej zložitá osobnosť, nedokáže sa zbaviť minulosti, nerozumie jej, a tak ju stále prehodnocuje a tvrdohlavo sa snaží pochopiť ju. Herečka sa medzi týmito polohami pohybuje ako v nikdy nekončiacom labyrinte pocitov, neistôt a prehodnocovaní všetkého, čo ju obklopuje.

Samostatnou hereckou zložkou v oboch častiach je zbor (Ján Dobrík, Eva Gašparová, Jaroslav Kysel, Barbora Palčíková), ktorý vstupuje do jednotlivých scén pohybovými intervenciami. Rozvíja hereckú akciu medzi jednotlivými obrazmi alebo aj počas nich. Vytvára zvukovú kulisu so  sekundárnymi významami v podobe úryvkov z televíznych debát a filmov. V druhej časti zbor stvárňuje zákazníkov call centra, ktorí majú mnohokrát absurdné problémy. Chór v jednofarebných kostýmoch zvýrazňuje skryté významy textu prostredníctvom  prvkov fyzického divadla: výrazné pohyby, predklony, zákopy, naznačenie behu či prudké zastavenia stelesňujú mechanizmus veľkého časového stroja.

Choreografka Stanislava Vlk Vlčeková so svojím asistentom Radoslavom Piovarčim vytvorili krátke pohybové sekvencie pripomínajúce vyladený mechanizmus stroja, ktorý buď aktivuje vývoj postáv alebo ho pozoruje. Presným pohybom dominovala dynamika, vzájomná synchronicita. Sugestívne pohľady a dynamika akcií zdôrazňovali charakter jednotlivých scén a menili ich emočnú atmosféru či náladu.Scénograf Juraj Poliak pracoval s konceptom stoličiek, ktorý počas inscenácie rozvíjal. V prvej časti sú stoličky naskladané do mohutného útvaru a vytvárajú ilúziu akéhosi usporiadaného chaosu. Herci ich využívajú okrem sedenia aj ako rekvizity. V druhej časti sú usporiadané do  kruhu, položené na zemi bočnou stranou, nie stojace na nohách…  Pripomínajú postavy zabrané do pracovného procesu, ako aj zástup bezmenných a beztvarých ľudí. V určitom momente sa v strede objaví ležiaca Ela. Neurčitý tvar poskladaný zo stoličiek sa vtedy mení do presne určeného scénického rámca, z ktorého akoby nebolo úniku. Zo stropu visí artefakt Pieta, ktorá minimalistickej scéne dodáva mystické podtóny. Okrem stoličiek je to jediný objekt charakterizujúci v prvej časti Rolovu izbu, kde žije. Pieta zároveň symbolizuje Rolovu mocenskú a náboženskú legitimitu. To, čo ostatní vnímajú ako gýč, je pre neho nenahraditeľným predmetom, ktorého sa odmieta vzdať. Slúži mu na posilnenie predstieraných morálnych zásad, ktorými sa snaží vzbudiť dojem väčšej autority. Vizuálnu stránku inscenácie vytvára aj svetelný dizajn (Ján Ptačin) a videoart (Matej Černušák). Dokážu veľmi účinne vyčleniť jednotlivé mikropriestory – byt Mastňáka, Rola a Elinej matky – z veľkého celku, najmä v častiach so zborom a vytvoriť v nich priestor pre súbežne sa odohrávajúce akcie. Intimitu a silnú emóciu zvýrazňuje kruhový priestor, v ktorom spieva Ela, alebo sa v ňom pohybuje ako škrečok. Kostýmy (Andrea Pojezdálová) sú vytvárané kombináciou dobových prvkov z 80. rokov. Najvýraznejším je dlhý kabát s predĺženými rukávmi, v ktorom sa Rolo objavuje v druhej časti, a zväčšuje jeho postavu do hrôzostrašných rozmerov, a tak vytvára ilúziu vizuálneho hýbateľa a manipulátora, až hororovú postavu, ktorá využíva silu svojich chápadiel. Hudba (Jonatán Pastirčák) a aj bohatá zvuková stopa, ktorá sa objavuje nielen v predelových hudobných pasážach či piesňach, vytvára pocit blížiacej sa katastrofy, tú však prerušujú snové až melancholické skladby. Určuje tiež dynamiku pohybových sekvencií a dramaticky charakterizuje tieto pohybové scény.

Inscenácia Kolesá/The Wheels je na vnímanie diváka náročný titul, ale zároveň po prijatí zvoleného špecifického javiskového jazyka a rozkódovania štylizovanej hereckej akcie  sa vybudí reťazec emócií, podnetov a udalostí, ktoré si v bežných životoch aktéri či diváci ani nemusia uvedomiť. Všetky zložky inscenácie – od textu, réžie, choreografie, hudobnej a výtvarnej stránky až po hereckých jednotlivcov a zborové performatívne výkony – vytvorili dielo s aktuálnou témou a súčasným jazykom.  Podľa priaznivých ohlasov z repríz je výsledný tvar prístupný širšiemu publiku. Divadelným podobenstvom o neúprosných kolesách osudu incenácia vyjadruje to, čo môže byť pre súčasného človeka na Slovensku charakteristické, a to sú predovšetkým večné návraty do minulosti, z ktorej sa nevieme poučiť. Ba v budúcnosti tieto neustále návraty  nemusia byť len nostalgickým stretnutím.

---

[1] Bulletin k inscenácii Kolesá /Wheels, bulletin zostavil: Miro Dacho, Slovenské komorné divadlo, 2024.

[2] Úlohu Elinej matky alternuje Jana Oľhová.