(Ne)konvenčná rozprávka alebo predstavenie?

(podľa dramatizácie Dvere)
Scéna a kostýmy: Jaroslav a Miroslav Daubravovci
Dramaturgia: Martin Timko
Réžia: Vladimír Kivader
Hrajú: Denisa Ďuratná, Albín Medúz, Jozef Novysedlák, Peter Slovák, Mária Brozmanová, Katarína Turčanová, Slavomíra Fulínová
Premiéra: 21. februára 2010, Spišské divadlo, Spišská Nová Ves
Dramaturgia Spišského divadla nezabúda ani na tých najmenších, o čom svedčí aj premiéra inscenácie O Dorotke v réžii Vladimíra Kivadera, absolventa AMU v Banskej Bystrici, ktorý je zároveň novým interným režisérom. Samozrejme, popri nej sa v repertoári nachádzajú aj ďalšie tituly pre deti, ktoré divadlo uvádza nielen na domovskej scéne, ale aj zájazdovo v iných mestách. Hry pre deti sú už dlhšie riadnou súčasťou dramaturgie tohto kamenného divadla.
Podobne, ako je to v Alici v krajine zázrakov, aj hra O Dorotke má svoj základ v štruktúre príbehu – dievčatko putuje vesmírom fantázie (a nielen tej), v ktorom sa o sebe aj o svete veľa dozvie a naučí. Stretáva rôzne postavy a zvieratká, ktoré symbolizujú rôzne veci – cnosti, neresti, hodnoty, myšlienky, vlastné projekcie. Pomáha prekonať prekážky druhým, kým na oplátku oni pomáhajú jej. Všetko – ako inak – skončí dobre; nanajvýš trošku smutne, keďže lúčenie je nevyhnutné.
Na začiatku sa inscenátori rozhodli zdôrazniť tajomno divadla aj tým, že nechali zastretú červenú oponu. Disciplinovaní žiaci prvého stupňa základnej školy tak netrpezlivo čakali, čo sa za ňou ukrýva… Náhle detských divákov prerušila Dorotka (Denisa Ďuratná), ktorá vstúpila do divadla akoby z ulice, prešla na pódium a okamžite upútala pozornosť. Jednak vďaka jej hereckému nasadeniu, no zároveň komunikatívnosťou. S hravosťou prekonala priepasť medzi umením a životom, keď sa deťom začala zaliečať – a to komentármi o tom, aká je v divadle nuda. Pôsobila správne drzo, trochu rozmaznane; práve tak, ako to vedia len deti. V tom sa ozval hlas z reproduktora – akési prevýchovné superego – a Dorotku napomenul, ako sa má správať. V rámci tejto expozície pred oponou prišla na rad aj explicitná výchovno-vzdelávacia vložka – a to v podobe otázok o tom, či si Dorotka umýva zuby, ruky, uši, upratuje izbu, vysýpa smeti alebo pomáha rodičom. Podobne sa predstavenie aj skončilo, keď ten istý mentorský hlas Dorotku zavolal spred opony domov. V rámci celkovej štruktúry predstavenia tu inscenátori vtesnali niečo, v čom mohli hľadať hodnotu pedagógovia i rodičia.
Zakrátko to Dorotku vtiahlo za oponu do deja a začalo sa „divadlo”. Jej prvý súputník – Strašiak (Albín Medúz) stál v poli a opakoval si životné múdrosti. Paradoxne, ako strašiak pôsobil prívetivo, trochu ješitne, no najmä múdro. O svoje pole a klasy sa vzorne staral a v rámci inscenácie posúval dej dopredu svojimi hádankami a myšlienkami. Tie v prípade potreby vyťahoval spod klobúka ako stuhy pripomínajúce vlasy. Vydarený nápad bol umocnený i ďalším zaujímavým divadelným gestom – tzv. „brnkaním na pery”, ktoré označovalo proces premýšľania, a ktorého výsledkom bol vplyv na utváranie Dorotkinej reality. Hádanky zase premosťovali svet na javisku so svetom diváckym, keď si deti šepkali odpovede a radili tak postavám v príbehu. Bohužiaľ, takýchto „spoločných” momentov by sa v divadelnom predstavení pre deti žiadalo viac. Celkovému stvárneniu postavy Strašiaka možno vyčítať istú nemotornosť, čo bránilo dynamike vzťahov a akčnosti na javisku.
Ďalšou – z hľadiska príbehu druhou hlavnou – postavou bol Železniak (Jozef Novysedlák). Už názov charakterizuje jej zjav, ktorý mohol tým skôr narodeným pripomínať Robocopa, mladším azda Transformera. Práve okolo tejto postavičky sa odohrával ľúbostný príbeh, ktorý mal byť pravdepodobne nositeľom posolstva o sile lásky. Fakt, že chladný kus plechu je schopný citu, v rozprávke popisne fungoval cez srdce, ktoré ako rekvizita blikalo na červeno a dalo sa vyberať zo Železniakovej hrude. Len keď ho mal, dokázal svoju vysnívanú Cukrovú bábiku ako zoskrutkovaný kus železa „šrúbiť” čiže ľúbiť. Slovná hračka potešila aj deti.
Bolo na škodu, že navonok príťažlivý kostým, ktorý deti fascinoval svetielkami a „hi-techovým“ prevedením, herecký potenciál skôr zastieral, ako zvýrazňoval. Režisér uprednostnil exhibíciu toho, čo kostým ponúkal prvoplánovo, avšak na úkor hereckého výrazu, divadelnosti a väčšej hravosti. Na úkor toho, čo všetko by sa dalo vyťažiť napríklad aj z typického pohybu či intonačného prejavu herca, ktoré by boli zaujímavé a diváka prekvapovali počas celého predstavenia. Čo sa týka charakteru postavy, zvíťazila tu forma nad obsahom.
Naopak, Mária Brozmanová v roli Cukrovej bábiky, s nasadením jej vlastným, dokázala, čo znamená zhostiť sa postavy. Podobne, ako postavy Tma a Vrana, sa na scéne zjavila efektným spôsobom, za čím bolo cítiť výtvarné videnie režiséra. Zadné svetlo najprv zvýraznilo siluetu presvitajúcu cez záves v pozadí scény, po čom nasledovalo samotné „entrée” postavy. Jasne štylizované gestá a pohyb vyjadrovali jej charakter a zároveň ju odlišovali od civilnosti ostatných. Bábika ostro konstrastovala s ležérnosťou rolí Albína Medúza či Jozefa Novysedláka, ako i s hranou detinskosťou role Denisy Ďuratnej, ktorá ako hlavná postava paradoxne často splývala s ostatnými na scéne. Pritrafila sa aj rodovo nekorektná poznámka o tom, že Bábika je „len slabá žena a o hniezdočko lásky sa Železniačik musí ako muž postarať sám”. Neviem, či sa bolo na čom smiať, keď si uvedomím, že aj takýmto spôsobom deťom vštepujeme rodové predsudky.
Rozprávka by nebola úplná bez stelesneného zla. To predstavovala Tma (Katarína Turčanová), ktorá sa zjavila ako kúzelník a postupne všetkých začarovala. Jednotlivé postavy opantala falošou, a tie jej tak zapredali svoje cnosti za neresti (márnivosť, pýchu, lenivosť, namyslenosť). Zatiaľ čo práca s rekvizitou ako divadelným znakom a prostriedkom fungovala vo vzťahu k Cukrovej bábike (od Tmy dostala čiernu šatku, klobúk a korále, čím sa jej zapredala), vstupné kúzelnícko číslo, ktoré malo ohúriť dynamickosťou a „našlapanosťou” aspoň tak, ako napríklad šou Dana Nekonečného – bolo prislabé. Jediná, ktorá sa na ňom bavila a tlieskala mu, bola Dorotka. Je na zváženie, či tvorcovia nezvolili príliš tradičnú šablónu zábavy a „okúzlenia” na úkor príťažlivejšej hereckej a divadelnej invencie, ktorú bolo možné zo situácie vydolovať, trebárs aj zapojením ostatných postáv či divákov do diania.
Zo scénickej symboliky stoja za zmienku pomyselné dvere, nachádzajúce sa na pozadí scény v strede, za ktorými sídlila Tma ako zdroj všetkého neznámeho, neprejaveného. V očiach dieťaťa z predškolskej to mohlo byť aj miesto, kam ich vezme Periak, keď nebudú poslúchať; miesto, z ktorého si treba návrat najprv zaslúžiť dobrými skutkami. Každopádne – zvolená scénografia súladila s režijným zámerom a Tma naháňala strach nielen Dorotke.
Aj napriek okatej réžii, ktorá občas rušila dojem spontánnosti hereckej akcie, predstavenie obsahovalo niekoľko nápaditých momentov, v ktorých sa paleta možností divadelného jazyka prejavila výraznejšie. Išlo napríklad o postavu Leva (Peter Slovák), ktorý jednoduchým vyzlečením plášťa postavil zaľúbencom dom, a Strašiaka, ktorý im poskytol palicu, sťaby pilier na podopretie.
Viac než kladne treba hodnotiť kostýmovú výpravu, o ktorú sa páni Daubravovci postarali poctivo. Tam, kde chýbala vyprofilovanosť postavy, pohyb či silnejší herecký vklad, vynahradil to vonkajší vzhľad.
Ako to už v rozprávkach býva, nakoniec všetko dobre dopadlo: Tmu naspäť do čiernej diery zahnala sila lásky a súdržnosti; Železniak oživil Cukrovú bábiku svojím horúcim srdcom; Lev v sebe našiel odvahu kráľa zvierat; Strašiak spoznal pokoru a múdrosť; Dorotka si našla kamarátov a spoznala silu priateľstva.
Všetko sa to však odohralo akosi mechanicky a predstaveniu ako celku chýbala dynamika. Kaleidoskop udalostí z Dorotkinej fantázie a života si totiž žiadal výraznejšie zlomy. Tie sa síce odohrali, ale len formálne, vďaka svetelným predelom. Prebehli však bez iskry a nefalšovanej radosti z hrania. Záverečný potlesk bol vlažný a počas nacvičenej klaňačky ho navyše prehlušila akčná pieseň k filmu Matrix. Akoby tým chcela dobehnúť všetko to, čo sa nestihlo odohrať takmer hodinu predtým.

Milan Zvada

Milan Zvada absolvoval štúdium anglického jazyka a filozofie na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, v rámci štúdia v Holandsku a vo Fínsku absolvoval program Erasmus Mundus MA v odbore International Performance Research. Venuje sa prekladateľstvu a divadelnej publicistike. Pôsobí ako učiteľ anglického jazyka, dramaturg a projektový manažér v oblasti nezávislej kultúry, v súčasnosti je dramaturgom kultúrneho centra Záhrada v Banskej Bystrici.