(Ne)Frida

Rudolf Geri – Daniel Hevier: Frida – Maľovať a milovať
Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Hana Cigánová
Hudba: Rudolf Geri
Réžia: Karol Vosátko
Účinkujú:
Frida Kahlo: Katarína Ivanková
Diego Rivera: Tomáš Palonder
Kňaz, Rockefeller, Trockij a iné: Marcel Ochránek
Cristina Kahlo: Natália Puklušová
Premiéra 7. októbra 2015, Bratislavské hudobné divadlo – Teatro Wüstenrot
Neutíchajúca bolesť, utrpenie, vášeň a túžba, maliarske postupy, ktoré hraničia so surrealizmom, pochmúrnym snom. Expresívne vyjadrovanie emócií prostredníctvom sýtych farieb, autoportréty so silnou osobnou výpoveďou, originalita a obnažená ženskosť. Mexickú maliarku Fridu Kahlo a jej dielo môžeme vnímať ako jeden celok. Celok, v ktorom sa zrkadlí jej silná a priam kontroverzná osobnosť, pohnutý a ťažký osud. Bola to tiež ľavicová revolucionárka, manželka rovnako politicky orientovaného maliara Diega Riveru. Búrlivé manželstvo sa spolu s jej fyzickým handicapom výrazne vpečatilo do jej tvorby. Frida Kahlo je neutíchajúci fenomén, jedna z najvýznamnejších umelkýň 20. storočia, ktorá aj dnes fascinuje nielen umelcov. Pomerne krátky, ale o to intenzívnejší život extravagantnej a temperamentnej maliarky ráznejšie prenikol do povedomia širokej verejnosti najmä vďaka životopisnému filmu Frida (2002) režisérky Julie Taymor. Tento Oscarom ocenený film na vysokej úrovni obsiahol reálie života a diela mexickej maliarky.
Na isté vnútorné ladenie filmu sa odvolávajú aj tvorcovia prvého muzikálového spracovania príbehu Fridy Kahlo u nás. Na scéne Bratislavského hudobného divadla Teatro Wüstenrot vznikla v réžii Karola Vosátka inscenácia pôvodného slovenského muzikálu Frida s podtitulom Maľovať a milovať skladateľa Rudolfa Geriho a scenáristu Daniela Heviera. Zdanlivo výstižný podtitul naznačuje, aké dva tematické celky stoja v centre pozornosti muzikálového diela. Výrazná, no skromná scénografia (Peter Janků), ktorej dominujú veľké svietiace biele panely a centrálne umiestnená nadrozmerná posteľ, maliarsky stojan a živá hudba spolu umocňujú očakávania muzikálu so živelnou mexickou atmosférou, v ktorom sa maľuje a miluje. Bohužiaľ sa nemaľuje a miluje sa len rozpačito.
            Symbol postele a konkrétna posteľ sa neodmysliteľne spája so životom maliarky. Je to miesto pre vášeň, neveru, priestor na snívanie či bolestivé lôžko, a v tomto prípade aj miesto na maľovanie. Z tohto zjavného potenciálu sa inscenácii podarilo vyťažiť iba poskromné minimum. Režijné snahy o funkčné zapojenie symbolu postele do diela nie sú dostatočne rozvinuté. Doslova nepraktická nadrozmernosť tohto scénického prvku napokon prevláda nad prínosom významových celkov do inscenácie. Pozeráme sa na veľkú posteľ v centre javiska, ktorej prínos sa v konečnom dôsledku zdá byť viac dekoratívny než funkčný, a to je škoda.
V scénografii, ako aj v celej inscenácii, značne absentuje výtvarno, skutočnosť, že Frida Kahlo bola v prvom rade maliarkou. Maliarsky stojan na javisku slúži len ako držiak neveľkého (a dovolím si podotknúť nijako zvlášť reprezentatívneho) autoportrétu Fridy. A dokonca v jedinom momente inscenácie, keď sa už konečne schyľuje k maľovaniu, sa napokon kreslí. Ceruzkou, na kancelársku podložku s klipom. Stojan – nestojan.
Mierne problematické je aj využitie živej kapely. Napriek jednoznačnej profesijnej zdatnosti hudobníkov a zvukovej pestrosti päťčlenného telesa sa jednotlivé skladby „dofarbujú“ zvukom syntetických huslí. Živá hudba rozhodne nie je v muzikálových produkciách na Slovensku samozrejmosťou. O to nepochopiteľnejšie sa javí rozhodnutie kombinovať zvukovo nekvalitnú náhradu huslí zo syntetizátora s pôsobivou kapelou. Autor hudby pôvodného muzikálu Frida, skladateľ Rudolf Geri, pri tvorbe sledoval žánrovú rozmanitosť. V jeho autorskej hudbe figurujú prvky mexickej či španielskej melodiky, jazzu, ruského folklóru a popu. Mexické hudobné motívy sú nielen nositeľmi autenticity muzikálu, ale sú aj umelecky najpôsobivejšie. Naopak, popovo ladené skladby oslovujú najmenej a mexická riviéra sa tak v okamihu vytráca nevedno kam, až kým opäť rázne nezaznie rytmus cajona. Prinajmenšom rozpačito však pôsobí nápadná podobnosť niekoľkých melodických liniek (vrátane leitmotívu) s notoricky známymi melódiami. Zrejme hovoríme o náhodnej podobe, bohužiaľ tak pôvodná hudba muzikálu Frida akosi stráca na originalite. Skladateľ Rudolf Geri vytvoril spevácky pomerne náročné party, ktoré vyžadujú vysokú mieru zdatnosti protagonistov. Tomáš Palonder, predstaviteľ Diega Riveru, zvláda nielen technickú náročnosť piesní, ale aj druhý a dôležitejší aspekt, vnútorné naplnenie speváckeho výkonu, tlmočenie výpovede. Jeho výkon nezachádza do afektu či povrchnosti, ako je to v tuzemských muzikáloch často zvykom. Palonder pomerne dôstojne pracuje aj s hereckým výrazom, a to aj počas speváckych výstupov. Síce sa mu nepodarilo vytvoriť plastický charakter Diega Riveru, ale nedopúšťa sa ani výraznejších zakolísaní v hereckom prejave.
Inak je to pri predstaviteľke Fridy Kahlo, Kataríne Ivankovej. Postava Kahlo si vyžaduje herečku, ktorá disponuje temperamentným prejavom, akousi vnútornou silou, schopnosťou pracovať s tragickou líniou jej životného príbehu. Ivanková kreuje postavu pomocou hlbšie posadeného hlasu, hrubozrnnosti pohybu a prejavu, ktorý sa ale občas vytráca s príchodom speváckeho či tanečného výstupu. Postava Fridy v jej stvárnení nedosahuje vnútornú hĺbku, dostatočný oblúk ani ucelený obraz o tom, kto bola Frida Kahlo.
Bolo by veľmi jednostranné tvrdiť, že rozpačitá javisková podoba maliarky Kahlo je výsledkom iba hereckého výkonu protagonistky. Táto problematickosť sa odvíja už z pomerne nejasného libreta, kolážneho textu inscenácie. Bez predchádzajúcej znalosti života a charakteru maliarky si len s ťažkosťami môžeme usporiadať útržkové informácie, ktoré dielo ponúka. Libreto okrem autorských dialógov obsahuje početné autentické citácie Fridy Kahlo. Tie miestami svojou jazykovou štruktúrou „škrípu“ s hovorenými alebo spievanými replikami libreta Daniela Heviera. V inscenácii občas pôsobia ako cudzorodý element, čo je vzhľadom na hlavnú tému diela úplný opak očakávaného výsledku. Zmätočne pôsobí aj voľba kostýmu (Hana Cigánová) hlavnej postavy. Maliarku Fridu Kahlo charakterizovali najmä široké a dlhé mexické sukne, prípadne nohavice voľného strihu, ktoré spoľahlivo ukryli jej handicap. V inscenácii sa však stretávame s Ivankovej Fridou vo veľmi priliehavých čiernych rifliach, ktoré síce nechávajú vyniknúť herečkiným krásnym dlhým nohám. No neprivedú nás bližšie k Fride Kahlo, práve naopak.
Muzikál Frida v značnej miere hľadá svoju oporu v humore. Primárnym nositeľom komiky je herec Marcel Ochránek, ktorý v inscenácii stvárňuje niekoľko postáv (Kňaz, John D. Rockefeller, Lev Davidovič Trockij a iné). Jeho herecký prejav zväčša nachádza oporu v estrádnych tendenciách a prízemnom humore. Myslím, že nášmu divadlu i muzikálu Frida by veľmi prospelo, ak by sa koledovanie o potlesk po vtipoch ako: „proletári všetkých zemí, spojte svoje zadky“ a podobne, prinajmenšom obohatilo o sofistikovanejšie vystavanie týchto komických scén. Myslím, že aj prízemný či hrubý humor patrí na javisko, problém však nastáva, keď jeho prvoplánovosť predstavuje jedinú „hodnotu“, ako sa to bohužiaľ často stalo v tejto inscenácii. Ďalšou výraznou líniou Ochránkovho hereckého prejavu je prítomnosť parodizujúcej línie. V muzikáli Frida vidíme malú paródiu na Trockého, Rockefellera, kapitalizmus, komunizmus, Ameriku a tiež aj na Fridu.
Táto až estrádna atmosféra, ktorú Ochránek (tiež samotné libreto a réžia) vo svojich postavách do diela prináša, v konečnom dôsledku absolútne nekorešponduje s clivým a až didakticky ladeným záverom inscenácie. Ten sa odohráva v aukčnej sieni. Licitácia je rámcujúcim prvkom diela a snaží sa brnknúť na morálnu strunu diváka. Poukazuje na komerčnú úspešnosť Fridy Kahlo, na dvojsečnosť jej osudu, na naše svedomie, ktoré by nám malo našepkať, že kupujeme len obrazy, pozlátku, a skutočnú Fridu nevidíme. A my ju skutočne nevidíme, a už vôbec nie v tejto inscenácii. Núka sa podotknúť, že takýto smutný či patetický záver, ktorý stavia na nedostatočnom významovom podhubí diela, nemôže pôsobiť inak, ako len opäť smiešne, parodicky.
Pre koho je teda určený muzikál Frida, maľovať a milovať? Divák, ktorý život a tvorbu Fridy Kahlo nepozná, sa z diela dozvie pramálo. A jej obdivovatelia, podobne ako ja, zrejme radšej upriamia svoju pozornosť na vysoko kultivované choreografie Magdalény Čaprdovej. Napriek komornosti tanečnej company, nedostatku priestoru javiska, ktoré zaberá spomínaná posteľ, je tanec svojbytným celkom, z ktorého dýcha vášeň, temperament, Mexiko, umenie a najmä Frida Kahlo.

Nora Ibsenova

Nora Ibsenova vyštudovala odbor divadelných štúdií na DF VŠMU. Okrem divadla sa aktívne venuje najmä hudbe (je členkou skupiny Fallgrapp) a taktiež výučbe spevu.