Na východe majú Pravý západ. Americký….

Sam Shepard: Pravý západ (True West)
Preklad: Lucia Olosová
Réžia, scéna, kostýmy, výber hudby: Klaudyna Rozhin
Účinkujú:
Austin: Eduard Valašík
Lee: Peter Čižmár
Saul Kimmer: Matej Struhár/Tomáš Krištof-Kucharský
Mama: Katarína Turčanová/Henrieta Kecerová
Po dvadsiatich štyroch rokoch je Sam Shepard a jeho True West späť.[1] Tentokrát pod názvom Pravý západ v novom preklade Lucie Olosovej, ktorá už pre Divadlo Kontra preložila hru írskej autorky Marie Jones (Fly me to the Moon), ale tiež komédiu Nicka Reeda Life Kouč. Tentoraz nás javiskový priestor prenesie do Spojených štátov amerických.
Čierna komédia využíva prvky náhody, slovne vytvárané obrazy imaginárnych postáv mimo scény, neistotu a relativizáciu pravdivosti výpovede aj dramatického konfliktu. Hlavnými postavami drsnej komornej hry Pravý západ sú dvaja bratia. Ich rivalita je zrejmá od začiatku do konca, pričom si divák stále viac uvedomuje jej nezmyselnosť. Austin a Lee navonok vystupujú ako protiklady. Dej sa odohráva v dome ich matky, ktorá žije na Aljaške. Matkin dom je na javisku scénograficky stvárnený ako malá kuchyňa s okrúhlym stolom so žltým obrusom, komodou zo svetlého dreva a veľkou modrou chladničkou. Na stole je písací stroj. Po oboch bokoch priestoru javiska sú mnohé drevené police ako stojany ozdobené a zaťažené kvetináčmi s rastlinami.
Klaudyna Rozhin pracuje s postavami podobne ako v inscenácii hry Life Kouč. Plasticky a detailne sú prepracované postavy oboch bratov, ale Saul Kimmer a Matka sú psychologicky i fyzicky koncentrovaní na krátke výstupy. Nemenia sa. Režisérka zároveň navrhla kostýmy aj scénu, a tým vymodelovala a ustrážila aj miestami v inscenácii skrytý metaforický odkaz jej výtvarnej stránky. Scéna zobrazuje Matkin priestor a takto umne dokresľuje túto postavu. Preto celej scéne dominujú rastliny, obraz nenaplnených snov ženy, rastliny zelené, svieže, ale nekvitnúce.
Spoľahlivý Austin žije usporiadaný a nalinkovaný život v meste a má ambíciu stať sa úspešným scenáristom. Pre spontánneho a divokého Leeho je taký život, aký vedie jeho brat, nezmyselný a neustále prehlasuje, že sa vráti do púšte. V meste sa z neho stal zlodej, priekupník a alkoholik. Filmový producent Saul Kimmer sa pri stretnutí s Austinom dá do reči s Leeom. Saul vidí v Leeho predstavách čistú esenciu pravého, tradičného amerického západu. Nadšený Lee donúti Austina, aby napísal podľa jeho rozprávania náčrt scenára. Dvaja bratia si menia role. Sú ako protipóly jedného človeka. Austin to pomenúva doslovne: „Chudák Saul. Myslí si, že ja a ty sme jedna osoba.“[2] Austin Eduarda Valašíka od začiatku vystupuje ako dobrý chlapec a vyrovnaný muž. Cítime z neho opatrnosť a neochotu otvorene sa postaviť bratovi. Maska racionality mu vydrží, pokiaľ verí vo vlastný úspech, teda vo víťazstvo nad bratom. Sebecký a protivný začne byť, až keď pochopí, že Lee si presadil vlastný námet a z neho je už len pomocný scenárista. Navyše nerozumie bratovým myšlienkam v detailoch ani v celej téme. Postupne sa začína meniť a podobať na svojho brata. V opitosti je slabší a pasívnejší než Lee, ironickými pokusmi o humor podčiarkuje bezvýchodiskový pocit zo života. Eduard Valašík stelesňuje Austina veľmi prirodzene, možno je toto zatiaľ jeho najplastickejšia postava.
Napriek ustavičnej konzumácii alkoholu Leemu (Peter Čižmár) vlastné spustnuté telo nevadí. Ustavične sa cíti v spojení s prírodou, s jej zvukmi i cez steny domu. Mestské prostredie vníma cez závoj alkoholu ako nepriateľské. Jeho slovné a fyzické ataky alebo jeho pokusy zaujať súpera mimikou sú nepredvídateľné. Ale so Saulom sa stretáva vytriezvený a po výlete autom a krádeži televízora v dobrej nálade. Keď sa cíti byť scenáristom, bojuje s neschopnosťou vyjadriť sa umením slova, a teda aj so závislosťou na bratovej pomoci. Plastickými, ale zemito ťažkopádnymi a nedokončenými gestami modeluje pocit frustrácie posediačky. Alebo sa prechádza po kuchyni a nervózne dvíha jednu nohu za druhou a potriasa nimi.
Matej Struhár vytvára Saula Kimmera ako potenciálnu profesionálnu figúrku. Jeho Saul je v nadšenom zaujatí veľmi charizmatický. Povedal obom bratom, vždy nezávisle od toho druhého, že je to najlepší príbeh, na aký po veľmi dlhom čase narazil. Ale nebolo to úplne medzi štyrmi očami, lebo Leemu to bez rozpakov povedal v situácii, keď bol prítomný aj Austin. Sebaistý, ale v osobných hodnotách povrchný človek veriaci v účinok fráz psychologicky manipuluje vidinou úspechu, možno vie vyprovokovať, ale nevie zbližovať. Z diania v hre ale nie je vôbec isté, či má vkus, či nemení názory a či je vôbec úspešný producent.
Na začiatku predposledného výstupu Lee rozmláti písací stroj. Navzdory tomu v poslednom výstupe bratia v zašpinenej kuchyni zaujato spolupracujú: Austin horúčkovito píše, Lee s pivom v ruke sa snaží sústrediť sa a usporiadať si myšlienky. Počas výstupu nečakane prichádza ich matka. Je to azda najindiferentnejšia matka, akú si možno predstaviť. Jej prítomnosť, slová, záujmy – všetko je to ako ironický výkrik na javisku. Vzhľad šiat a vlasov podčiarkuje jej vnútornú únavu. V dymovom osvetlení vyzerá celá poprášená vrstvou púdru. Hovorí akoby z posledných síl a hýbe sa čo najmenej, čo najúspornejšie. Láskavé a ospravedlňujúce slová synov vôbec nevníma. Vlažný záujem prejaví iba o kvety. Divák vidí, že rastliny sú svieže, no ona celkom ľahostajne konštatuje, že zvädli. V snahe zapôsobiť je starostlivo upravená, akoby sa nevrátila z Aljašky, ale z miestnej výstavy, kde chce stretnúť Picassa, živú celebritu. Ale to ona sama je zvädnutá manželka a matka synov – alkoholikov. Toxickosť takejto rodiny vytvára atmosféru naakumulovaných neistôt, pozitívnych i negatívnych náhod, fatamorgán… Toto je únava euroamerickej kultúry. Všetci sa tu chcú ukázať v čo najlepšom svetle pred cudzími ľuďmi, lebo vzťahy v rodine už dávno vzdali. Možno je Saul fatamorgána. A Matka duch. A oni dvaja sú len trosky na okraji spoločnosti a vyfantazírovali si svoj potenciálny životný umelecký úspech. No Lee v prípade úspechu a finančného zisku ešte stále plánuje starostlivosť o osamelého otca, ťažkého alkoholika, žijúceho niekde v prérii na okraji púšte. Vo svojich ideálnych predstavách chce asi každý z bratov dorásť na hrdinu, ktorý zabezpečí otcovi životné istoty a donúti ho k disciplíne.
Čo je vlastne ten pravý americký západ? Dobrodružná cesta územím nikoho, vnútorný nepokoj prebúdzaný hlasmi cvrčkov a kojotov, márne pokusy duševne sa vyrovnať s neistou budúcnosťou. Je to obraz z Leeho pomyselného scenára: jeden muž prenasleduje druhého muža do neznáma bez akéhokoľvek dôvodu. Autom alebo na koni. Aby mu napokon prenasledovaný vmietol do tváre pohŕdanie. Každý sa bojí toho druhého. Rivalitu každý z bratov spracúva inak, ale obaja ju hlboko v sebe cítia. Lee je provokatér, ktorý podvedome túži po súboji na život a na smrť. Napokon vyprovokuje Austina, keď chce odísť od práce na scenári a doslova zahadzuje aj jeho pomoc. Preto takzvane slabší brat zaútočí. Potýčka sa odohráva v Matkinej ľahostajnej prítomnosti. Austin získal prevahu, no naplno využiť takúto príležitosť by znamenalo zabiť Leeho. Nekonečný súboj oboch, akoby na život a na smrť, v závere nekončí.
Na začiatku hry Lee nátlakovo upozorňuje Austina, aby dal pozor na čistotu drezu, pretože matka je na drez citlivá. Nakoľko zrejme ide iba o jeho sebaklam, drez na scéne nie je. Klaudyna Rozhin zastáva názor, že réžia má byť pre diváka čo najmenej viditeľná. Preto aj s neverbálnou rečou výtvarnej stránky inscenácie pracuje akoby mimochodom. Zvuky cvrčkov a kojotov v duchu dramatickej predlohy nahradili hudbu. Až na dve piesne. Jednu si pospevuje opitý Austin. Je to Red Sails in the Sunset. Druhú pieseň, podľa informácie, ktorú mi poskytol Peter Čižmár, odporúčal k tejto hre už Sam Shepard. Je to Ramblin Man a jej autorom je Hank Williams. Ako hudobná ukážka odznie na záver inscenácie v zatmení. Obe boli v USA v 50. rokoch populárne a tá druhá odkazuje na tému kovbojov, tulákov a vydedencov.
Preklad Lucie Olosovej používa dramaticky konfliktné priame obraty vo vzájomných stručných replikách. Pre zakladateľov Divadla Kontra už renomovaná prekladateľka zachováva nepreložené niektoré reálie z amerického západu. Napríklad i pre zem nikoho ako súčasť plání amerického kontinentu potrebuje použiť až dve slová. Jedno pôsobí ako historický metaforický obraz, druhé už pomenúva myslenie obyvateľa USA v 20. storočí. Niektoré pojmy skúša Lee Austinovi ozrejmiť. V texte zostávajú aj doslovné anglické golfové výrazy. Názov Leeho obľúbeného westernu z roku 1962 prekladateľka tiež ponechala v pôvodnej podobe. Lee v rozhovore so Saulom totiž cituje film s Kirkom Douglasom, ktorý je možno viac dráma než klasický western, Lonely Are the Brave.[3] Komorné spišskonovoveské Divadlo Kontra je známe svojou orientáciou na anglicky písané hry. Do detailov ujasnená režijná koncepcia je nevyhnutná. Ale zároveň by mala byť nenápadná, pre oko laika neviditeľná. A je očividné, že prvoradým cieľom je čo najobsažnejšie a najpravdivejšie prečítať dramatickú predlohu. Túto misiu opäť raz režisérka Klaudyna Rozhin a celý jej tím splnili.

---

[1] Shepardov text mal celoslovenskú premiéru pod názvom Kovbojka ako delo v roku 1996 v Divadle a. ha. Inscenácia bola poňatá ako klasická dráma postáv – individualít. Preklad Alexandry Ruppeldtovej bol literárny, uhladený. Napriek výborným hereckým výkonom Mariána Geišberga (Austin) a Jána Kronera (Lee) napísal teatrológ a znalec americkej drámy Juraj Šebesta: „Sam Shepard naďalej zostáva otvorenou výzvou pre slovenské divadlá. Dôslednejšie pridŕžanie sa originálu, vzhľadom na bohatosť tém a funkčnú prepojenosť motívov slovných i vizuálnych, by mohlo viesť k úspešnejšiemu inscenačnému výsledku.“ Šebesta, J. Pravý západ sa kamsi vytratil, [Recenzia inscenácie Sam Shepard: Kovbojka ako delo (True West), 10. 11. 1996, Divadlo a. ha Bratislava]. In: Divadlo v medzičase, 1997, č. 1,  s. 5.[2] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.[3] Český preklad Stateční jsou osamělí.