Na jednej lodi

Júlia Rázusová: Adventura humana
Dramaturgia: Peter Galdík
Scéna: Barbora Rajčanová
Kostýmy, bábky: Martina Fintorová
Hudba: Lucia Chuťková
Réžia: Júlia Rázusová
Účinkujú: Michal Adam, Simon Fico, Miriam Kalinková, Adela Mojžišová, Lukáš Tandara
Hra na hudobné nástroje: Nina Tarasovičová, Matej Chudada
Premiéra: 14. júna 2018 v telocvični Strednej umeleckej školy scénického výtvarníctva v Bratislave
Bratislavské bábkové divadlo má za sebou mimoriadne produktívnu sezónu. Naštudovali päť inscenácií a pomedzi to aj špeciálny program k 60. výročiu divadla, ktorým zároveň upozornili na prieťahy v rekonštrukcii ich budovy na Dunajskej ulici. K tomu treba prirátať aj nový newsletter s názvom BéBéDepeše a účasť na viacerých domácich aj zahraničných festivaloch.
Vznikli rôznorodé inscenácie, ktoré sa inšpirovali českou aj poľskou literatúrou, popkultúrou (Príšerka Charlie), aj tradičnými rozprávkami (Zlatá rybka), spracovali tému farieb pre deti od piatich rokov (Dúhové rozprávky), ale otvorili aj náročné témy, napríklad, kam so starými rodičmi, na ktorých nemáme čas (Deduško).
Súbor pracoval naplno až do konca sezóny – ešte v polovici júna uviedli novú inscenáciu Adventura humana. Divadlo avizovalo, že premiéra sa bude konať v školskej telocvični a tam odohrajú aj reprízy a to výhradne na objednávku konkrétnej základnej školy. Ak niekto na základe týchto informácií nadobudol pocit, že to bude „len taká malá, krátka a skladná inscenácia do telocvične“, mohol byť výsledkom prekvapený dvojnásobne. Bratislavské bábkové divadlo ponúklo plnohodnotnú a svojou témou mimoriadne dôležitú inscenáciu.
Režisérka Júlia Rázusová hosťovala v BBD tretíkrát. Po Drevenom tatovi naštudovala Lindgrenovej predlohu Mio, môj Mio, ktorá patrí medzi náročnejšie tituly. Chlapec uteká pred šikanou a bezútešným detstvom do fantazijnej krajiny. Vytvára si vlastný príbeh o odvahe, v ktorom figuruje aj otec, ktorého nikdy nepoznal.
V inscenácii Adventura humana spracovala režisérka s dramaturgom Petrom Galdíkom tému šikany mimoriadne hĺbkovo. Nasvedčuje to už fakt, že vznikla v spolupráci s Centrom pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. Dôkazom poctivého prístupu je aj bulletin. Priestor v ňom dostali rady, či skôr výzvy, aby sme neboli ľahostajní, zastali sa tých, ktorým niekto ubližuje či neváhali požiadať o pomoc. V bulletine je uvedené aj telefónne číslo na Linku detskej istoty.
Autorkou hry je Júlia Rázusová. Na začiatku tvorivého procesu však stála kniha poľského spisovateľa Boleslava Leśmiana Príbehy námorníka Sindibáda. Autor ju koncipoval ako sedem príbehov, ktoré sa udejú na siedmich rôznych ostrovoch. Rázusová zachovala námornícke prostredie a pracuje s motívmi spätými s plavbou po mori a životom na lodi. Ponechala meno hlavného hrdinu, ktorý spomína aj strýka Tarabuka. Má od neho rady, ako sa v kolektíve vyhnúť problémom. Nedodržiava ich však a ako nováčik na lodi sa ihneď stáva terčom posmechu a zábaviek skúsených námorníkov. Autorka zachovala aj koncept cestovania z ostrova na ostrov, Sindibád na nich zažije rôznorodé stretnutia. Sprevádza ho aj Morský diabol – postava, ktorá má pôvod v Leśmianovej knihe. Rázusová mu vložila do replík fakty a odporúčania, napríklad: „Nečakaj od neho žiadnu pomoc. Svedkovia v takej situácii buď mlčia, alebo sa dokonca pridajú na druhú stranu. Pritom práve oni by mohli najviac pomôcť.“[1] Na jednotlivých zastávkach sa Sindibád stretáva s rôznymi formami šikany a učí sa (a učí aj divákov a diváčky), ako sa v kritických situáciách správne zachovať. Autorka a režisérka ponúka konkrétne modelové príklady a techniky na ich zvládnutie.
Prvým príkladom správne vyriešenej napätej situácie je vykreslenie postavy Navigátora. Námorníci si z neho robia žarty, lebo má okuliare. On však na nich spätne neútočí, ale ich posmešky otáča na humor alebo ich urážky interpretuje ako závisť a vyzdvihuje výhody okuliarov.
Šikanu pre výzor autorka hry prezentuje pomocou postavy Veľryby, ktorá sa hanbí za to, že je veľká a iná ako ostatné ryby: „Mám pocit, že ostatní si myslia, že len pekné je dobré. To, že som iná a veľká, ma oberá o kamarátov.“[2] Prostredníctvom listu od Morského diabla sa v tejto časti dozvedáme konkrétny príbeh dievčaťa šikanovaného pre jej nie štíhly výzor a vrodenú telesnú chybu. Hra je pretkaná modelovými situáciami – výpoveďami šikanovaných a ich rodičov.
Rázusová zaujímavo spracúva aj tému kyberšikanovania. Odkazy na populárne sociálne siete vložila do postáv z ďalšieho ostrova. Riziko krádeže identity zobrazila pomocou postavy Degiala – „skrýva sa pred ľudským zrakom a on sám neviditeľný vidí všetkých naokolo.“[3] Vytvorí Sindibádovho dvojníka, ktorý komunikuje v jeho mene a on proti tomu nič nezmôže.
Na Ostrove jedovatých slov trpí princezná Armína. Stroskotala tam a miestni trpaslíci si ju doberajú pre jej čiernu farbu. Na ostrovoch nie sú happyendy. Sindibád spoznáva rôzne formy nenávisti a posmeškov, ale nedokáže ich eliminovať. Aj Armína sa z výsmechu už nikdy nespamätala, ani keď už bola ďaleko od ostrova.
Na poslednej zastávke Sindibád spozná Najdrahšiu, ktorej otec dá úplne všetko. Ona si nárokuje čokoľvek zo svojho okolia, na čo si len spomenie. Je to alúzia na prípady, keď si dominantnejší žiak v triede vynucuje všetko od cudzej desiatej až po konkrétne miesto na sedenie.
Keďže má byť inscenácia vyslovene nástrojom na otvorenie témy šikany medzi žiakmi, odohráva sa v školskej telocvični, teda v prostredí známom divákom a diváčkam.[4] Už vstup do telocvične je vstupom do príbehu. Autorka scénografie Barbora Rajčanová vytvorila z bambusových tyčí nástupný mostík umiestnený pri vchodových dverách. Herci usádzajú divákov na rôzne miesta na lodi, ktorá vznikla z vankúšov, lavičiek a plachiet. Všetky rekvizity odkazujú na prostredie lode, sú to napríklad drevené truhlice či siete, ktoré sú zároveň odkazom na internetovú sieť.
Bábky Martiny Fintorovej majú na rôznych ostrovoch odlišnú výtvarnú poetiku. Sú to napríklad priamo animovaní menší manekýni, ktorých výtvarníčka vytvorila[5] zo športového náradia (softballové a rugbyové lopty a rukavice). Tam, kde sa hovorí o slovných útokoch a nadávkach, sú obyvatelia ostrova zobrazení ako huby – herci majú signifikantné klobúky, totemové bábky vznikli nasadením klobúčikov na sklenené fľaše. Hlavná postava tohto príbehu, Armína, má hlavu symbolizovanú roztiahnutým čiernym dáždnikom. Na vtáčom ostrove je Najdrahšia – biela bábka dotvorená plastovými lyžicami, taniermi, pohármi a slamkami. Tento výtvarný prvok môže asociovať, že je tou, ktorá kradne desiate.
V príbehu kyberšikany používajú herci a herečky masky. Upozorňujú nimi na anonymitu na internete a viacero očí, ktoré masku zdobia, symbolizuje, že vidia veľa, pretože na sociálnych sieťach o sebe prezrádzame množstvo citlivých informácií.
Postavu Sindibáda zobrazuje Lukáš Tandara pomocou manekýna popruhom zaveseného na tele. Animuje jeho ruky a hlavu, nohy sa pripínajú o vodičove pomocou magnetu. Bábka má výrazné črty tváre – nos a oči. Aj vďaka jeho antropomorfnosti sa s ním diváci a diváčky môžu stotožniť.
Martina Fintorová je aj autorkou kostýmov. Majú charakteristické znaky evokujúce námorníkov, ako šatky a opasky. Prevláda tmavomodrá farba, nie sú však uniformné. Kostýmy majú rôzne strihy, sú zvýraznené doplnkami, napríklad koženými náramkami. Majú v sebe aj istú eleganciu a inscenáciu výrazne estetizujú.
Hudbu zložila stála Rázusovej spolupracovníčka Lucia Chuťková. Aj vďaka použitým nástrojom sa jej podarilo vložiť do hudby pocit plavby a diaľku rozľahlej morskej hladiny. Naživo ju v predstaveniach pomocou gitary, malej dvanásťstrunovej harfy, xylofónu a cajonu vytvárajú Nina Tarasovičová a Matej Chudada. Sú viditeľne prítomní v hracom priestore, výtvarníčka aj ich odela do modrých farieb, sú súčasťou výtvarného koloritu.
Bábky aj kostýmy sú výtvarne nápadité a esteticky príťažlivé. Martina Fintorová v niečom nadväzuje na inscenáciu Peter Pan v Bábkovom divadle Žilina v roku 2010, kde v spolupráci so Zuzanou Malcovou tiež pripravili množstvo rozmanitých a pôsobivých bábok. Aj jej tvorba v Bratislavskom bábkovom divadle je úspešná, spomeňme dve inscenácie režiséra Petra Palika, na ktorých kvalite má Fintorová svoj výrazný podiel – Myška nie je líška (2014) a Zhavranelí (2016).
Júlia Rázusová je vyprofilovanou režisérskou osobnosťou. Ponúka originálny prístup k práci s hercom. Jej divadlo je divadlom konania, divadlom naplneným hereckými akciami a to určuje aj celkovú vysokú dynamiku inscenácií. Má úctyhodný záber, ktorý je potrebné vnímať nie len geograficky. Dokáže pracovať s rôznymi hercami, ktorých dovtedy formovali odlišné režisérske postupy a poetiky. Inscenácie vytvorila s rôznymi súbormi od svojho domovského Prešovského národného divadla, cez divadlá v Košiciach, Zvolene, Nitre až po SND a BBD. Rôznorodých hercov a herečky dokáže motivovať k špecifickej práci, v ktorej hovorený text je podložený akciou, konaním. Tak i Adventura humana je dynamickým divadlom, z ktorého si diváci odnášajú pocit plnosti, pocit, že sa na javisku stále niečo deje.
Herci majú niekoľko stanovíšť, každý z príbehov sa odohráva na inom mieste telocvične, no vždy v tesnej blízkosti obecenstva. Vytvárajú pohybové, rytmické kreácie, lezú na tyč, výstupy hrajú za sieťou. Drevené truhlice sú umiestnené na kolieskach, ich pohyblivosť je niekoľkokrát využitá. Otvorené predstavujú notebooky (alebo počítače, tablety či mobily) v časti o kyberšikane.
Inscenácia má primeranú a správne cielenú interaktivitu. Niektoré techniky boja proti šikane herci priamo nacvičujú s divákmi. Ponúkajú aj konkrétne formulácie odpovedí na slovné útoky. Keď Sindibád požiadal kapitána  o pomoc, zdôraznil, že to nie je slabošské. Súčasťou je aj nácvik odvahy povedať „nie!“.
S hercami už režisérka spolupracovala pri príprave predchádzajúcich inscenácií v BBD, navyše všetci sú dlhoroční a spoľahliví členovia a členky súboru. Najkratšie je v ňom Lukáš Tandara, ktorý stvárňuje hlavnú postavu. Tandara má prirodzený, nesilený prejav, je vysoký, má bradu, no pôsobí chlapčensky. Aj do postavy Sindibáda dokázal vložiť neskúsenosť, neistotu a zvedavosť. Šikanujúcich námorníkov stvárňujú Adela Mojžišová a Simon Fico. Dokážu to presvedčivo. Mojžišová je mnohotvárna herečka, aj v tejto inscenácii ponúka rôzne polohy: chladný výsmech, pubertálny nezáujem, ustráchanosť ubližovanej osoby. Simon Fico je drsnejší naturel. Dokázal to vo svojej postave zužitkovať a vytvoriť šikanujúceho a vysmievajúceho sa bez použitia prvoplánových vonkajších prostriedkov. Miriam Kalinková evokuje svojím prejavom materský, ochranársky tip. V inscenácii okrem iného predstavuje aj Kapitána, ktorý sa o Sindibáda úprimne zaujíma. Stvárňuje aj veľrybu, ktorá nemá priateľov, aj viacero ďalších postáv, ktoré buduje použitím činoherných i bábkarských postupov. Michal Adam stvárňuje Navigátora s okuliarmi. Predviedol, s akou rozvahou možno reagovať na urážky. Michal Adam dostáva častejšie „staršie“ postavy (Kráľov a pod.), pretože spomedzi členov súboru sa na to svojou fyziognómiou najviac hodí. Do postavy Navigátora však vložil chlapčenskosť. Zobrazil typ podobný postave Radara O’Reillyho zo slávneho amerického seriálu M.A.S.H.
Rázusová nazvala hru Adventura humana, teda dobrodružstvo ľudskosti, a jej inscenáciu možno nazvať až angažovanou – výzva čeliť šikane je mimoriadne silná. Presahuje primárnu funkciu estetického podnetu. Tému spracúva tak intenzívne a tak blízko publiku, že je pravdepodobné, že môže niektorým divákom pomôcť predísť šikane alebo nabrať odvahu sa jej postaviť, či nahlásiť ju a požiadať o pomoc.

---

[1] RÁZUSOVÁ, Júlia. Adventura humana [inscenačný text v elektronickej podobe, interný dokument BBD]. s. 7.[2] Tamže, s. 9.[3] Tamže, s. 14.[4] Rázusová už naštudovala inscenáciu určenú dospievajúcim, ktorú uvádzali priamo v priestoroch škôl. V Štúdiu 12 v rámci projektu Platforma 11+ vznikla v roku 2010 inscenácia hry Michaely Zakuťanskej Mňa kedys‘.[5] Bábky okrem Martiny Fintorovej realizovali Martina Tužinčinová, Jaroslav Štuller, Beata Westrich-Zázrivcová, Naďa Salbotová, Kristína Hroznová a Štefan Potančok.