Malé šedé mozgové bunky na slobode

(Podľa predlohy Jeremy Dysona a Andyho Nymana Ghost Stories)

Preklad: Petra Bangóová

Dramaturgia: Jakub Molnár

Scéna, kostýmy, masky, bábky: Tatiana Masníková

Hudba: Darker Than Blue – Ghetto Funk, Ballon Sountrack OST (z nemeckého filmu Balón z roku 2018, réžia Michael Herbig, skladatelia hudby: Ralf Wengenmayr, Marvin Miller), Hans Zimmer – A Dark Place, Hans Zimmer – Revealing The Videotape

Réžia: Tatiana Masníková

Hrajú:

Profesor: Róbert Kobezda

Mike Priddle – biznismen: Attila Bocsárszky

Tony Mathews – nočný strážnik: Daniel Straka

Simon Rifkind: Dominik Dupľák

Traduje sa, že v Anglicku položila základy novodobej dramatickej literatúry na tému tajomstva a zločinu Agatha Christie Pascou na myši (The Mousetrap). Ona i jej nasledovníci slávili úspechy i na divadelných doskách. Originálny titul Ghost Stories napísali súčasní anglickí autori Jeremy Dyson a Andy Nyman. Porovnávajú ich so Stephenom Malltratom, autorom adaptácie knižnej predlohy Ženy v čiernom (The Woman in Black), ktorá sa stále hrá na West Ende v Londýne. Hra s názvom Ghost Stories mala svetovú premiéru v Lyric Theatre, v londýnskom Hammersmithe v roku 2010. Na divadelnom pódiu veľkého javiska účinkovali traja herci ako rozprávači a ďalší herci, ktorí vytvárali hororové efekty a stelesňovali prízraky.

Hru Ghost Stories pre divadlo vybrala Tatiana Masníková a tiež ju upravila do tvaru, v akom počet účinkujúcich zodpovedá charakterovým hereckým výkonom a počtu postáv v texte. Po dohode s novým dramaturgom Divadla Actores Jakubom Molnárom a prekladateľkou Petrou Bangóovou zmenili aj názov hry. Divadlo Actores naštudovalo v slovenských premiérach za sebou dva úspešné nové tituly západoeurópskej dramatiky, a toto je prvý z nich. Druhým je hra dánskeho autora Christiana Lollikeho Living dead (v MD Actores sa hrá pod názvom Kto sa bojí zombie), ktorá mala premiéru 12. 6. 2021, teda asi dva týždne po premiére Profesora.

Profesor vystupuje ako skeptický odborník na paranormálne javy. Podujme sa s použitím osvedčených psychologických postupov odhaliť nevysvetliteľné prípady troch pacientov. Všetci prežili tragické a traumatizujúce udalosti súvisiace so smrťou poväčšine blízkych osôb. Sťažujú sa na halucinačné stavy, v ktorých vídajú znepokojivé prízraky, monštrá, snáď duchov. Akoby náhodou sa stretnú dvaja pacienti: melancholický Tony Mathiews, ktorý stratil mladučkú dcéru a Simon Rifkind, ktorý ako vodič zapríčinil jej smrť. Biznismen Mike Priddle stratil ženu a ledva narodené dieťa. Pri lôžku nebohej rodičky je spolu s Profesorom, ktorý bol jej ošetrujúcim lekárom. A aby tých náhod nebolo málo, mŕtva manželka biznismena v čiernom kostýme tresne Profesora do hlavy svojím vlastným portrétom. Namiesto toho, aby sa Profesor zaoberal vlastným svedomím, jeho mozog mu radšej fabuluje nové a nové úlohy. A zaoberá sa ľuďmi, voči ktorým subjektívne pociťuje dlh.

V tejto inscenácii každý herec odohrá viacero postáv, väčšinou v kombinácii postava reálneho človeka a postava ducha. Mŕtvu ženu v čiernom kostýme stelesnil Dominik Dupľák. Attila Bocsárszky je na javisku preoblečený ako Faun. Bábka klauna v detskej postieľke zastupuje narodené postihnuté dieťa, ktoré zakrátko umrelo. Animuje ju Daniel Straka. Priznanie prevleku je tu ako odcudzovací efekt: z masky prízraku mŕtvej dcéry vylieza Profesor osobne a pokúša sa vedecky analyzovať reálnu situáciu pacienta. Postavy prechádzajú výkyvmi psychických stavov a šokujúcich priznaní a spoznaní. Herci pracujú s kontrastami civilnej tváre či spoločenskej masky a zároveň s mimickou a gestickou podobou emočného vzopätia, šoku odmietania reality pri vytváraní plastickosti postáv. Postavy tejto hororovej komédie si hlboko v podvedomí zachovali výčitky a vo vlastných potlačovaných spomienkach sa cítia ako monštrá.

Obľúbeným neverbálnym hereckým prostriedkom je karikatúra postavy odpozorovaná z bežného života. Attila Bocsárszky ako biznismen Priddle sa zoči-voči zjaveniu svojej manželky správa ako deštruktívny mafián. Dominik Dupľák ako Simon Rifkind balansuje medzi vzdorovitou bezstarostnosťou, vyjadrenou jazdou na elektrickom skateboarde, a predčasnou duševnou únavou. Na seanse u Profesora sa v pomykove pochechtáva na vlastnej situácii. A pohybuje sa akoby naschvál nonšalantne, akoby si chcel s prízrakmi provokatívne zatancovať. Ale najvýraznejšiu karikatúru osobnosti pohltenej vlastným egom vytvára zo samotného prednášajúceho Profesora Robo Kobezda.

Profesorovi do jeho nadšeného prednášania vpadne Tony Mathiews v šatách nemocničného zriadenca, a pýta sa akoby mimochodom: „Čo ti je, profesor? Už zase prednášaš?“[1] A Profesor je nútený ohradiť sa voči svojmu pacientovi: „Prečo mi tykáš!?“[2] V ďalšom výstupe sa Tony Mathiews zasa prihovorí Profesorovi, stále ležiacemu na javisku po incidente s duchom: „Neboj sa, Profesor. Aj zajtra ti sem prídem upratať.“[3] Profesor predtým tiež pacientom nelogicky tyká ako nejaká nadradená osoba. Divák práve vďaka verbálnej línii vzájomného tykania si postáv uvidí výstupy, z ktorých pochopí odhalenie falošnej egocentrickej reality Profesora, na ktorú sa doteraz pozeral. Originálny jazyk hry je angličtina. Tento jazyk má zdvorilostné prehovory, ktoré sú v kontraste s uvoľnenejšou, hovorovou angličtinou, kde sa bez výnimky používa tykanie. Preto tykanie v tomto jazyku pôsobí viac-menej neutrálne. Vďaka kontrastom angličtiny a slovenčiny bolo možné uviesť túto hru v podobe činoherného stelesnenia všetkých psychologicky a textovo ťažiskových postáv, zatiaľ čo originálna angličtina si lepšie rozumie s prerozprávaným, napoly epickým divadelným útvarom.

Falošná, neprirodzená emotívnosť v Profesorových pokusoch manipulovať s divákom, jarmočná sebareklama, excentrická neúnavnosť kontrastujú s jeho reálnym rozpoložením. Ale v podobe skrúšeného, puntičkársky zvedavého a ľudsky skromného nočného strážnika a neskôr zriadenca v nemocničnom ústave mu skvele sekunduje i protirečí Dano Straka ako Tony Mathiews. Profesor sa, pravda, obáva viac spoločensky vplyvného, i keď egocentrického a obmedzeného Mikea Priddlea. Nakoniec je to práve Priddle, kto ho podrobí konfrontácii s jeho osobným traumatickým zážitkom z detstva. Táto konfrontácia je, samozrejme, opäť len fabulácia Profesorovho mozgu. Robo Kobezda sprostredkuje divákom i návrat v čase. A z Profesora je zrazu chlapec…

Všetko dianie na javisku prebieha v duchu pútania divákovej pozornosti, zato s dokonalou istotou a s presne kladenými dôrazmi. Výsledok je tak prirodzený, až človeku príde na um krédo z Divadla Kontra: Najlepšia réžia je tá, ktorú na javisku nevidieť.[4] Ale réžie je tu viac, než si zaujatý divák uvedomuje. Samotné herectvo je po stránke technickej miestami priam kaukliarsky presne natrénovanou a dohodnutou sústavou akcií. Je treba vytvárať efekty v štýle Alfreda Hitchcocka. K samozrejmostiam patria rýchle prevleky, neverbálne zvuky vytvárané ľudským hlasom a vylepšené mikrofónom či padajúcim vedrom a inými predmetmi za scénou počas stelesňovania duchov. Divák zažíva prudké pohrávanie sa s hereckým tempom a zvukmi až na hranicu emočne čitateľnej melodrámy. Akoby ledva postrehnuteľne, tak rýchlo sa priženie prízrak sprevádzaný príšernými tónmi alebo zvukmi. Keď zabúdate, že by ste mali sledovať trochu nepolapiteľný dej, zostávajú vám výjavy, atrakcie….

Scéna je úsporná, premenlivá a maximálne funkčná. Základom je výstavba zadného horizontu – čísla na nepravidelných šedočiernych stenách. Zdá sa, že v psychiatrickom oddelení sú potenciálne cely. Ich pravý zmysel sa vo svete hlbinnej psychiky Profesora ukáže až nakoniec. Pred takýto horizont je možné umiestniť provizórnu kanceláriu nočného strážnika alebo detskú postieľku s nemocničným závesom. Otvormi sa na javisko dostanú živí i mŕtvi. Na čiernom pozadí je možné animovať bábku klauna v detskej postieľke na princípe čierneho divadla. Kostýmy civilných mužských postáv sú maximálne jednoduché, prepracované sú zjavenia (Dievčina so škľabiacou sa znetvorenou tvárou, Smrť, Faun, Žena v čiernom), a to až po neosobne strašidelné anonymné masky na hlavách. Divákovu pozornosť neustále posilňuje striedanie tichších replík a hlasných zvukových a hudobných efektov – v podvedomí pôsobiaca devíza žánrov hororu či thrilleru.

Hudobné ukážky sú vybrané so snahou o atmosféru thrilleru, temného tajomstva, hrôzy a zlosti, o podčiarknutie pocitu psychického ataku v situáciách so zjaveniami (Ballon Sountrack, A Dark Place). Gheto Funk srší energiou, ale i džezom, sprevádza energickosť úspešného Profesora, ale i chlapčenský vzdor Simona Rifkinda. Posledná skladba je časovo naviazaná na prekvapivé ticho, ale i na do prázdna sa uberajúci vnútorný pocit diváka po odhalení reálnej pravdy.

Kontrast hororu či akčnosti s civilne vyrozprávanými okolnosťami deja zrejme v originálnom podaní redukuje tempo inscenácie. V Rožňave je sujet thrilleru zhustený, výsledkom je činohra s atrakciami. Na celistvé pochopenie zápletky a jej prekvapujúceho rozuzlenia si krátky a strhujúci celok vyžaduje veľmi pozorného a racionálneho diváka. Alebo: po prvýkrát sa divák v divadle zabáva. Sleduje, ako na neho pôsobí hororové divadlo, a tiež sa zamýšľa. Po druhýkrát vníma celok už s odstupom a natoľko pozorne, až rozrieši celý hlavolam.

Odborníčka paranormálnych javov[5]

---

[1]  Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.

[2]  Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.

[3] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.

[4] Pri sledovaní tejto inscenácie si mnohí spomenú na inscenáciu Divadla Kontra S. Mallatratt – S. Hill: Žena v čiernom. Veta je parafrázou vyjadrenia Klaudyny Rozhin asi spred troch rokov.

[5] Po zhliadnutí predstavenia dostali všetci diváci Certifikát „Odborník paranormálnych javov“.