Lakomstory z Londýna

Staré divadlo Karola Spišáka (SDKS) uviedlo v tejto sezóne príbeh Charlesa Dickensa Vianočná koleda pod názvom Lakomstory z Londýna v úprave režiséra inscenácie Kamila Žišku.
Nitrianska dramaturgia spoločne s režisérom Kamilom Žiškom vybrali titul, ktorý sa síce „odohral“ už dávno, ale jeho obsah sa s rozvojom divokého postsocialistického kapitalizmu stal opäť aktuálnym. Čas, keď opäť v rebríčku základných životných hodnôt u väčšiny ľudí dominujú peniaze a rozrástla sa chudoba, je znova tu. Príbeh lakomého mrzutého starca a chudobného chorého chlapca, ktorý nemá na lekára nie je príbehom už len z literatúry. Tvorcovia inscenácie tak prinášajú Dickensovu Vianočnú koledu v čase hospodárskej krízy. Nitriansky „Scrooge“ však nie je pochmúrnou sociálnou fotografiou zo studeného Londýna, ale skôr výletom do zasneženého zimného veľkomesta, kde sa okrem množstva iných príbehov odohráva aj ten o nešťastnom opustenom lakomcovi Scroogovi. Aj Žiškova verzia Vianočnej koledy je viac príbehom Scroogea než príbehom chlapca. Aj v nitrianskej verzii ide o premenu Scrooga.
Režisér Kamil Žiška posunul text do nadľahčenej podoby, vytvoril základný predpoklad pre žánrové posunutie ku klauniáde, pričom zachoval všetko etické posolstvo predlohy. Inscenáciu koncepčne postavil ako putovanie veselých klaunov, ktorí divákom predvádzajú príbeh o lakomstve a o tom, že „šťastie sa za peniaze kúpiť nedá, a že človek úctou a spolupatričnosťou k blížnemu dosiahne vnútorné naplnenie“ – takto si tvorcovia abstrahovali posolstvo inscenácie a podarilo sa im ho preniesť do hľadiska. Toto morálne posolstvo, ktoré sa dnes mnohým môže zdať ako rojčenie bolo nielenže zreteľné ale bolo podané nenápadne, príťažlivo a citlivo – zabalené do rúška láskavej a šantivej zábavy. Kamil Žiška kus svojej charizmy a pohodovosti preniesol na javisko nielen ako spoluautor, režisér, ale aj ako autor hudby.
Príbeh scénicky realizujú – hrajú, spievajú, rozprávajú piati bábkoherci, protagonisti strednej bábkohereckej generácie Oľga Schrameková, Roman Valkovič, Ivan Gontko a Milan Vojtela a skúsený charakterový herec, dlhoročný protagonista nitrianskeho bábkového javiska Ján Hrmo v úlohe Scrooga. Päť klaunov sa v radostnej nálade vyberie na výlet do Londýna, kde sa príbeh odohráva. Herci využívajú šikovne vymyslenú scénu známej činohernej scénografky a kostýmovej výtvarníčky Mony Hafsahl, ktorá je aj autorkou návrhov kostýmov do tejto inscenácie. Mona Hafsahl zvládla svoj bábkarský debut výborne, navrhla pomerne jednoduchú, účelnú a flexibilnú scénu, ktorá vytvárala akýsi pomyselný paraván, pred ktorým sa odohrávala väčšina deja, Vytvárala simultánny priestor pre naznačenie rôznych prostredí či komorný kútik Scroogovej samoty. Priestor členila kartónovými krabicami s drobným, ale významovo pestrým dekorovaním podľa presunov do jednotlivých miest deja či podľa potrieb jednotlivých situácií. Krabice tak raz slúžili ako domy či cintorín a pod. Scroogov príbytok bol členený veľkým oknom, no scéna vždy zostávala funkčná a voľná, dotváraná chrakteristickými detailmi určujúcimi prostredie alebo situáciu. V tomto kontexte treba pripomenúť koncepčné svietenie, ktoré výrazne pomáhalo k dotváraniu atmosféry jednotlivých obrazov. V temer klaunských „svetlých“ sekvenciách – charakteristických šantením, slovnými prekáračkami, výpočítavankami, spevom a tancom – režisér svietil naplno, v temnejších scénach odohrávajúcich sa napríklad u Scrooga pomocou svetla menil atmosféru.
V inscenácii sa bábky používali okrajovo. Režisér použil bábky v tejto inscenácii ako jeden z parciálnych výrazových prvkov inscenácie, ako nástroj pre budovanie komických situácií v inscenácii. Bábky tu mali recesistický charakter, pomocou ktorého sa vhodne dokresľovala a osviežovala atmosféra inscenácie a zdôrazňoval sa šantivý klaunský herecký štýl. Sviežo, radostne a recesne pôsobili najmä malé marionetky v kontraste so Scroogom v jeho životnej veľkosti.
Výtvarne bohaté a rôznorodé bolo aj zobrazenie duchov – ducha minulosti, ducha prítomnosti a ducha budúcnosti, do ktorých sa prezliekali herci-klauni, aby v sne postrašili spiaceho Scrooga.
Kostýmy Mony Hafsahl boli pestré, vkusné a živé, neboli klasickými kostýmami cirkusových klaunov. Boli iba jemne náznakové s prvkami klaunských kostýmov a masiek ako napríklad líčenie, červený nos, gašparkovská červená čiapka, voľný kabátec.
Nezvyčajnou vyrovnanosťou pôsobila celá bábkoherecká pätica Ján Hrmo,Oľga Schrameková, Roman Valkovič, Ivan Gontko a Milan Vojtela. Režisér hercov úspešne „naladil na jednu strunu“ pri zachovaní – bábkarským termínom povedané – figurálnej charakterotvornej pestrosti. Vo výkonoch hercov sa prejavila vyspelosť, skúsenosti, nadhľad a najmä kreativita. Inscenácia odsýpala v pomerne rýchlom tempe, čo si vyžadovalo vysoké herecké nasadenie. Bola dynamická, ale v tempe a rytme vyvážená. Režisér nakoncipoval štylizované herectvo štyroch klaunov a postavil ich do jemného kontrastu s temer civilným, len jemne štylizovaným herectvom Jána Hrmu v úlohe Scrooga. Hrmov Scrooge je síce šomravým, nepríjemným starším pánom, ale vôbec nepôsobí agresívne. Divák zreteľne rozoznáva, že herec iba predstavuje postavu Scrooga, nevžíva sa do nej, iba ju plasticky hrá, vníma kreatívneho Jána Hrmu v úlohe Scrooga, ktorý dôveryhodne predstavuje tento výrazný charakter. Takýto spôsob herectva samotnú postavu nijako neoslabuje, naopak dáva jej nadčasový charakter.
Dobrú príležitosť na kreovanie svojich figúr dostali aj predstavitelia klaunov. Všetci štyria spolu vytvárali jeden kompaktný celok, a predsa ponúkli divákom pestrú paletu figúr. Režisér obsadil do týchto rolí bábkohercov strednej generácie divadla, ktorí nielenže nesklamali, ale hrali s vysokým nasadením a vzájomne boli jeden pre druhého inšpiráciou. Akási zdravá rivalita prispela k maximálnym výkonom. Ťažko vyzdvihovať čo len jedného z nich, pretože boli vyrovnanou partiou, no azda najplastickejšou bola figúra, ktorú vytvoril Roman Valkovič. V nej bolo čosi viac, bolo v nej vnútorné zaangažovanie sa, ktoré prinieslo tú zvláštnu príchuť osudu klauna, ktorý sa mení vyzlečením svojho kabáta. V silnej klaunskej zostave svojim šarmom úputala Oľga Schrameková a opäť raz využila svoj výrazný spevácky talent, ktorý sa už akosi stal prirodzenou súčasťou jej herectva, pokiaľ jej to koncepcia inscenácie dovolí a režisér tieto schopnosti využije.
Hudba a spev sú neodmysliteľnou súčasťou inscenácií režiséra a hudobníka Kamila Žišku. Tak ako jeho réžie, i jeho hudobné vklady do inscenácií sú talentované a v jeho produkciách podstatné, či je už Žiška v úlohe autora hudby alebo hudobného interpreta, a to nielen vo svojich vlastných inscenáciách. Hudba je v jeho vlastných inscenáciách zväčša dôležitou koncepčnou záležitosťou, ktorá často určuje, nielen dokresľuje, charakter jeho inscenácií. Aj v nitrianskej inscenácii je hudba dôležitou zložkou, ktorá prispela k úspechu inscenácie.
Lakomstory z Londýna je mimoriadne vyvážená inscenácia nielen vo všetkých jej zložkách, ale aj vo vnútri jej jednotlivých zložiek. Je inscenáciou, ktorá je hravá a súčasná. Prostredníctvom svojej hravosti až šantivosti nesie silnú morálnu výpoveď.

Ida Hledíková

Ida Hledíková je divadelná kritička a teatrologička. Venuje sa výskumu bábkového divadla, prekladá odbornú divadelnú literatúru najmä z poľského jazyka, zúčastňuje sa na divadelných, televíznych a filmových festivaloch ako členka poroty, v súčasnosti pôsobí na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.