Kvalitná inscenácia, ale – bez názoru

Preklad: Stanislav Vallo
Dramaturgia: Svetozár Sprušanský Hudba: Peter Mankovecký, a.h.
Scéna a kostýmy: Alexandra Grusková
Réžia: Peter Mikulík
Osoby a obsadenie:
Giannina: Diana Mórová
Crespino: Ondrej Kovaľ
Coronato: Branislav Bystriansky
Candida: Alena Ďuránová a.h., Dominika Kavaschová, posl. VŠMU Evaristo: Ján Koleník, Jakub Rybárik, a.h
Barón del Cedro: Vladimír Kobielsky
Susanna: Gabriela Dzuríková
Gróf di Rocca Marina: Marián Labuda
Geltruda: Zuzana Kocúriková
Timoteo: Richard Blumenfeld, posl. VŠMU, Oto Culka, posl. VŠMU, Lukáš Dóza, posl. VŠMU
Moracchio: Filip Tůma, Braňo Deák, a.h.
Limoncino: Lukáš Pavlásek, posl. VŠMU, Daniel Ficher, posl. VŠMU
Tognino: Michal Kalafut, posl. VŠMU, Jakub Lorencovič, posl. VŠMU
Scavezzo: Pavol Gmuca, posl. VŠMU, Daniel Žulčák, posl. VŠMU
Premiéra 20. a 21. februára 2010, Činohra Slovenského národného divadla Bratislava
Keď mala v roku 1995 premiéru inscenácia Goldoniho hry Čertice v réžii Petra Mikulíka, scénografia viac ako smelo odkazovala na tvorbu vynikajúceho režiséra Giorgia Strehlera. Samotná inscenácia však z tohto odkazu neniesla takmer nič a ak predsa – tak veľmi nesmelo.
Peter Mikulík sa ku Goldonimu vrátil opäť – a opäť smelo. Tentoraz titulom Vejár. Propagačný text k 90. jubilejnej sezóne SND uvádza, že Činohra SND naštudovaním Vejára nadväzuje na domácu inscenačnú tradíciu tejto hry. „Vejár totiž patril k najúspešnejším inscenáciám jedného z najvýznamnejších slovenských režisérov Karola L. Zachara. Po premiére roku 1961 sa reprízovala až 155-krát. Najnovšia inscenácia režiséra Petra Mikulíka je poctou nášmu „starému majstrovi“.“ Dramaturgický výber titulu je preto viac ako pochopiteľný a zrejme potešil všetkých milovníkov divadla – najmä divadla optimistického, veselého a „divadelného“.
Zdanlivo nenáročný titul, ktorému kritici (právom) vyčítajú banálnu zápletku a myšlienkovú plytkosť, je však obrovskou výzvou a súčasne skúškou pre divadlo. Goldoni ako reformátor commedie dell’arte vnášal do svojich diel prostredníctvom divadla (jeho jedinečných prostriedkov) život svojej doby – spájal dva základné princípy divadelného umenia: mimetickosť (napodobňovanie) a ludickosť (hravosť). Dobre osnovaný a dynamický dej, kde sa v rýchlom rytme a logickej „nevyhnutnosti“ nabaľujú na seba jednotlivé situácie ako pomyselná lavína, slúži ako previerka hereckého majstrovstva. Vyžaduje jazykovú i pohybovú ekvilibristiku, hudobné a spevácke nadanie, zmysel pre rytmus, schopnosť improvizácie, ale i „divadelnosť“ – schopnosť odstupu. Diváci i herci v tomto type divadla dobrovoľne a vedome hrajú hru podľa istých pravidiel. A tie určuje režisér.
Karol L. Zachar jasne a presne určil, kto je rozprávačom príbehu. V súvislosti s jeho inscenáciou sa hovorilo i písalo o vynikajúcom hereckom výkone Karola Machatu, ktorý ako obuvník Crespino na proscéniu ponúkal obecenstvo zo svojho košíka, ale najmä sprevádzal divákov celým dejom. Goldoniho komédiu nielen hral, ale i vtipne a aktuálne komentoval, a tak spájal neviditeľným putom javisko a hľadisko.
Mikulíkov Vejár, akoby v súvislosti s dobovými tendenciami, je priveľmi demokratický. Niet v ňom postavy, s ktorou by divák mohol putovať celou hrou. Je vyskladaný „seriálovou“ metódou, v ktorej sledujeme mnoho príbehov, ich prelínanie, splietanie a – azda iba vďaka Goldonimu – sa v závere predstavenia aspoň niektoré z nich uzatvoria šťastným koncom. Mikulíkova Nová Vieska sa v metaforickom význame stáva obrazom spoločnosti, zmenšeným „divadlom sveta“, kde každý hrá (i komentuje) svoju rolu, ale – neexistuje v ňom tzv. „vyšší“ princíp či názor. Náhoda alebo zámer? Skôr škoda, pretože jednotlivé zložky inscenácie pôsobia profesionálne a presvedčivo.
Základ scénografie, ktorej autorkou je Alexandra Grusková, tvorí masívny trojitý rám z troch dvojíc oproti sebe stojacich domov na námestí. V ňom – na takmer prázdnej mierne zošikmenej bielej ploche – sa odohrávajú jednotlivé obrazy zo života danej spoločnosti. Napriek zvláštnej uzavretosti do „rámu“, ktorý zvýrazňuje hĺbku javiska a perspektívu, nepôsobí priestor stiesnene. Spočiatku skôr naopak – prázdno. Až postupné prebúdzanie námestíčka (rozkladanie stoličiek, postupne vychádzajúci obyvatelia a remeselníci so svojím „vercajgom“ na priedomie či na balkóny), oživujú a dynamizujú chladnú, akoby slnkom vybielenú scénu. Grusková, podobne ako Zachar, dokázala výtvarným riešením vyjadriť atmosféru deja, odraz vnútorného sveta postáv. Využila na to výrez horizontu v zadnej časti javiska, ktorý v prvej časti (plnej nádejí a odhodlania) žiari ako tyrkysovo-modrá slnečná obloha, v druhej zas (v tiesnivom a gradujúcom napätí) nadobúda chladný, sivý odtieň.
V kontraste k tvarovej i farebnej strohosti prostredia vytvorila Grusková pestrofarebné kostýmy v žiarivých a výrazných farbách. Zemitejšie, teplé odtiene zvolila pre nižšie spoločenské triedy, tmavšie a chladnejšie odtiene zas pre vrstvy vyššie. Ak Zacharove postavy v legendárnom Vejári mali svojím výzorom a kostýmom pôsobiť ako krásne porcelánové figúrky, Gruskovej postavy z vyšších spoločenských vrstiev boli porcelánovými figúrkami z obdobia rokoka či biedermeieru, ktoré charakterizuje prehnaný dôraz na detail a sklon k estetike gýču (ako vynikajúci príklad uveďme aspoň ružové šaty s volánikmi a klobúk slečny Candidy, či „zlaté“ šaty klobučníčky Suzanny, ktorými sa k tejto vrstve snažila priradiť). Kostýmy nižších spoločenských vrstiev boli jednoduchšie a civilnejšie. Tento zrozumiteľný a dramaturgicky čistý princíp však miestami na scéne pôsobil esteticky rušivo.
Rovnako čitateľné bolo i využívanie hudobných motívov a zvukov (Peter Mankovecký). Neoddeliteľnou súčasťou Novej Viesky boli živé zvuky (tlčenie obuvníckeho kladivka či mažiara miestneho felčiara) a spev. Atmosféru inscenácie pôsobivo navodila úvodná hlučná pieseň „Mama chce, aby som priadla…“, v ktorej sa predstavili všetci účinkujúci (aj so svojimi „hlukotvornými“ rekvizitami) a nezabudnuteľným komickým zážitkom bola poľovnícka pieseň s náročnou melodikou „Trafili sme jeleňa“. Zvuky fungovali aj na zvyšovanie dramatického napätia – ako vyrušovanie, resp. odmietanie komunikácie. Okrem nich inscenáciu dopĺňali reprodukované hudobné motívy: lyrický motív vejára (lásky) a dynamický motív naháňačky, ktorý podporoval rytmus miestami až akrobatických scén.
Výtvarná i hudobná zložka však boli (a aj mali byť) iba doplnkom toho, čo tvorilo podstatu tejto inscenácie – herectva. Je trochu škoda, že režisér Peter Mikulík sa uspokojil s „prvoplánovým“ obsadením a nepostavil pred hercov nové výzvy, že nehľadal viac kontrastov – vo veku (hoci využil starších hercov i hercov VŠMU), výzore, temperamente, ktoré by podporili (už v pôvodnom texte slabé) dramatické napätie. Hereckému súboru rozdelil úlohy tak, aby im „sedeli“: temperamentnú Gianninu hrá na javisku už mnohokrát temperamentná Diana Mórová, kultivovaného Baróna del Cedro mnohokrát kultivovaný Vladimír Kobielsky, vznešenú Pani Geltrúdu vznešená Zuzana Kocúriková, krásnu a mladú Candidu alternujú krásne a mladé herečky Alena Ďuránová a Dominika Kavaschová,… Ani Branislav Bystriansky sa v úlohe hostinského Coronata nevyhol svojmu ustálenému typu prostoduchého, ale dobrosrdečného človeka.
Hercom však nemožno nič vyčítať – ich „figúrky“ boli komplexné. Dokonale vymodelované od hlasu cez štylizáciu pohybu a gestiku až po vyššie spomenuté kostýmy a rekvizity a narábanie s nimi. Za všetkých spomeňme aspoň Zuzanu Kocúrikovú (Geltrúda), ktorej prejav vždy začínal jemným rozkývaním sukne, miernym rozpažením rúk a slovami prednesenými hlbokým hlasom: „Takto vám poviem, moja neter je rozumné dievča…“, alebo „súkanie“ Diany Mórovej (Giannina) – tak ako naslinenými prstami súkala nite, v niektorých momentoch nenápadne skrúcala i vlasy pána Evarista. Treba oceniť aj náročné, no na premiérach ešte nie celkom zvládnuté pohybové až akrobatické scény (mlynské kolesá, naháňačku s vejárom), ktoré na scéne SND pôsobili veľmi netradične a osviežujúco.
Spomedzi všetkých hereckých výkonov však pôsobili najzaujímavejšie dva – Pán Evaristo v podaní Jána Koleníka (po úraze kolena túto postavu doštudoval Jakub Rybárik) a Gróf di Rocca Marina Mariána Labudu. Koleník a Labuda akoby stelesnili už u Goldoniho zakódovaný kontrast týchto postáv: Evaristo pôsobí navonok nestálo, hoci v srdci je stály, Gróf zas pôsobí stálo a spoľahlivo, pričom sa riadi najmä potrebami žalúdka, a teda využívaním príležitostí.
Marián Labuda využíval minimálne herecké prostriedky. Jeho Gróf pôsobil ako pohybujúci sa monolit – pomaly, ale vždy smerom k zisku. Prezrádzali ho len drobné gestá rúk a modulácia hlasu. Paradoxne, zisk preňho predstavovala aj spoločenská prestíž a túžba po jej potvrdení hnala Grófa „od dverí k dverám“. Za nimi však vždy videl aj príležitosť zadarmo sa najesť. Zhmotnením tejto životnej filozofie bola scéna s olovrantujúcim obuvníkom Crespinom (Ondrej Kovaľ), ktorý (presúvaním či pohodením šalátu na zem) skúmal hranice, kam až je Gróf vo svojej ziskuchtivosti a „pažravosti“ ochotný zájsť.
Ján Koleník už na premiérach podal pozoruhodný výkon. Jeho Evaristo, na rozdiel od Grófa, bol dynamický, plný veľkých gest, veľkých citov i mužného vyžarovania. Nebol však ukričaný, uplakaný či prehnane patetický. V jeho podaní ani divácky obľúbené, eroticky podfarbené scény nevyznievali vulgárne. Koleník plynulo zvládol rôzne podoby jemu zverenej postavy, ale i striedanie svojej roly a odstupu. Bol šarmantným milovníkom, verným priateľom, ale i vtipným hercom a komentátorom.
Po jeho výkone bolo ťažké prijať predstavu, že úlohu Evarista zvládne iný herec na podobnej úrovni, ale – stalo sa. Jakub Rybárik nielenže postavu Evarista zvládol, ale dokázal urobiť „z núdze cnosť“. Rybárik sa zrejme v úlohe milovníka necítil až tak suverénne ako Koleník, a tak jeho dvorenie Candide nadobudlo akýsi pôvabný nesmelý nádych. Tak vznikol väčší kontrast medzi jeho láskou ku Candide a miestami eroticky podfarbenou komunikáciou s Gianninou. Rybárik dokázal po Koleníkovi skopírovať množstvo mizanscén, do iných naopak vniesol svoju vlastnú hereckú osobnosť. Pritom však vytvoril svoju vlastnú kompaktnú postavu Evarista.
Mikulíkov Vejár, ako vidieť na reprízach, má tendencie k zlepšeniu – najmä vďaka hercom. Smeruje k obohateniu improvizovaných hereckých vsuviek (aj slovných), či k znásobeniu niektorých typických vyjadrovacích prostriedkov, a tak k jasnejšiemu a komickejšiemu výkladu niektorých postáv. Poskytuje hercom priestor, aby sa predviedli divákom v najvyššom nasadení. Divákom dáva možnosť, aby sa pokochali v naplno predvedených hereckých kreáciách (miestami až exhibíciách). Po predstavení nasleduje potlesk, ale „len“ obdivný.
Napriek tomu, že režisér vo svojom naštudovaní ruší hranicu medzi hľadiskom a javiskom (využíva proscénium najmä na komentovanie deja, Diana Mórová dokonca vchádza medzi divákov), spojenie divákov a hercov sa nekoná. Mikulíkov Vejár je možno poctou nášmu majstrovi, ale výlučne remeselnou. Je „výkladom“ s ponukou súčasného konvenčného herectva Činohry SND. Inscenácii chýba to, čo je pre niektorých divákov ešte stále podstatné – a tým je životný alebo aspoň divadelný názor.

Zdenka Pašuthová (Marková)