(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Kto sa bojí homosexuálov?

Divadlo
InscenáciaJordan Tannahill: Oneskorená návšteva
Premiéra18. septembra 2020
Divadelná sezóna

Jordan Tannahill: Oneskorená návšteva
Preklad: Sofia Skokanová, Miron Pukan
Dramaturgia: Miron Pukan
Scéna a kostýmy: Krystian Szymczak
Hudobné aranžmán: Wojciech Frycz
Videodokrútky: Tomáš Telepák
Asistent réžie: Adam Herich
Réžia: Tomasz Gawron
Účinkujú:
Michal: David Szöke
Dorota: Denisa Macalová Ďuratná
Tamara: Mária Brozmanová
Martin: Mikuláš Macala
Patrik: Adam Herich
Jakub: Kristián Hnát, a. h.
(Recenzia napísaná z prvej premiéry)
Spišské divadlo v Spišskej Novej Vsi patrí medzi štandardné slovenské divadlá mestského typu, ktoré musí zvládať trvalý balans medzi tlakom finančných limitov divadelnej prevádzky a umeleckými ambíciami tvorcov. Túto skutočnosť potvrdzuje už aj letmý pohľad do repertoáru. Malý súbor ponúka pestrú škálu inscenácií, tém, žánrov a divadelných foriem. Vďaka umeleckému šéfovi a režisérovi Michalovi Babiakovi a bývalému riaditeľovi Emilovi Spišákovi má v programovej ponuke dlhodobo centrálnu pozíciu slovenská klasika, pričom túto líniu v rámci štúdiových predstavení reprezentuje aj zaujímavý cyklus monodrám, hlavne adaptácií literárnych textov. Nový dramaturg Miron Pukan v ostatných dvoch rokoch čiastočne participoval na týchto projektoch, ale aktuálnym uvedením hry nekonvenčného mladého kanadského autora s poľským realizačným tímom vniesol do divadla aj nový tvorivý impulz a naznačil aj možnosti na dynamizáciu a inováciu vyššie načrtnutého repertoáru. Táto línia je zaujímavá a dôležitá nielen pre zachovanie trvalého progresu v hereckej práci celého súboru, ale aj kvôli väčšej otvorenosti divadla k pálčivým témam súčasnosti, teda aj kultivácie a „modernizácie“ divákov rozličných generačných i sociálnych vrstiev.
Uvedeniu hry predchádzali (dokonca až medializované) pandemické peripetie, ale úspešná celoslovenská premiéra hry si už dnes nachádza svojich prvých divákov.
Jordan Tannahill (1988) je mladý, ale už rešpektovaný kanadský dramatik, režisér, choreograf, filmár a performer, autor desiatich drám, z ktorých mnohé vyšli aj knižne a sú preložené do viacerých jazykov. Spolupracuje hlavne s alternatívnymi divadelnými scénami a získal aj niekoľko prestížnych ocenení. Napríklad hru Concord Floral uviedli v roku 2019 pod gesciou Európskej divadelnej únie vo viacerých európskych mestách ako projekt študentských divadelných dielní s názvom Digital Natives (Digitálni domorodci), ktorá vypovedá o pocitoch dospievajúcej mládeže „Generácie Z“. Tento autor a režisér jednoznačne preferuje model otvoreného postdramatického divadla, ale jeho hra Oneskorená návšteva z roku 2013 paradoxne vychádza z klasickej dramatickej štruktúry a pracuje s konvenčnou poetikou tzv. konverzačných psychologických drám. Autora inšpirovala tragická udalosť, ktorá sa objavila aj na stránkach kanadskej bulvárnej tlače. Samovraždu homosexuálne orientovaného stredoškoláka, syna konzervatívneho lokálneho politika, propagandisticky zneužili pravicové kruhy na kritiku LGBT. Pre kanadských divákov tak mohla byť táto komorná dráma aj akýmsi javiskovým dozvukom reálnej a medializovanej tragickej udalosti. Treba však povedať, že to nie je divadelná rekonštrukcia samovraždy ani detektívka, ale remeselne zručne napísaná psychologická dráma s univerzálnym presahom na aktuálne spoločenské problémy aj v našom kultúrnom priestore. Znalcom divadla neuniknú ani alúzie na majstrovské dielo E. Albeeho Kto sa bojí Virginie Woolfovej?. Aj tentokrát sa stretávajú dva manželské páry v stredných rokoch, ktoré po večeri a poháriku rozkrývajú nečakané a prekvapujúce skutočnosti a súvislosti vlastných i cudzích životov. Na povrch sa dostávajú všedné i temné stránky manželského a rodinného života, ale najmä problémy s výchovou adolescentných chlapcov, spolužiakov Jakuba (Kristián Hnát, a. h.) a Patrika (Adam Herich). Po úvodných zdvorilostných konverzáciách sa členovia rodiny bližšie spoznávajú a divák odhaľuje nielen vzťahy medzi rodinami a postavami, ale aj tajomný priestor rodinnej vily a pravú príčinu rodinného stretnutia. V neutrálnych rozhovoroch sa objavuje napätie a konfrontačný tón, ktorý postupne prechádza do konfliktných a navzájom urážlivých dialógov a slovných atakov. Zo slov sa postupne vynára obraz mŕtveho syna Jakuba, ktorý sa potom stane predmetom vyostrených dialógov. V pozadí „straší“ prázdna detská izba, utajované videonahrávky a frustrujúce spomienky rodičov, ktorí síce hosťom ukazujú milé a usmievavé rodinné fotografie, ale zásadný problém ukrývajú alebo kamuflujú. Príčiny smrti svojho syna expresívne verbalizuje najmä matka Dorota (Denisa Macalová Ďuratná), ktorej správanie je preniknuté stresom a smútkom. Ich syn, homosexuálne orientovaný adolescent Jakub, bol v škole vysmievaný a šikanovaný. Výsledkom bola jeho psychická labilita, prejavy odvetnej agresivity, izolácia, depresie a samovražda. Matka svoj žiaľ vyjadruje aj tým, že žaluje pozvaných hostí – rodičov i syna Patrika. Precitnutie a katarzia nastáva až v úplnom závere, keď sa odhalí príčina konkrétnej tragédie spolu s bezcharakterným pokrytectvom členov oboch rodín.
V režijnej koncepcii poľského režiséra strednej generácie Tomasza Gawrona možno vyzdvihnúť dva momenty: tradičnú a „zdravo konzervatívnu“ poľskú režisérsku školu (napr. svojho učiteľa K. Lupu), ktorá akcentuje slovo, teda dôslednú maximalistickú prácu s hereckými výrazovými prostriedkami a aktualizovanú angažovanosť voči každodennej skúsenosti s „nezdravým konzervativizmom“ a provincionalizmom veľkej časti poľskej spoločnosti, ktorá brojí voči všetkému, čo nie je v súlade s ideológiou tradičnej konzervatívnej rodiny „bieleho katolíckeho Poľska“ (teda aj s vymedzovaním „čistých zón“ bez podporovateľov LGBT). Vďaka režisérovi dostali herci nové výzvy, možnosti a získali skúsenosti, ktoré určite využijú aj v iných, hoci aj konvenčnejších predstaveniach. Treba však poznamenať, že režisér až príliš dôveroval dramatickému textu, teda slovu, ale aj hercom a ich hereckému potenciálu. Ponechal ich deväťdesiat minút za jedným stolom v totálnom fyzickom i emočnom nasadení. Možno aj preto herci často „nestačili s dychom“, narúšal sa tempo-rytmus a v predstavení vznikali aj neočakávané významové fúgy a ruptúry, ktoré narúšali nielen charakterovú kompaktnosť jednotlivých postáv, ale aj racionálne vybudovanú štruktúru dramatického i javiskového tvaru. Málo dynamická a variabilná bola však aj scéna, svetlá, hudba a videoprojekcie zostali len v načrtnutých minimalistických polohách a neprinášali na javisko očakávané premeny, metamorfózy a prekvapujúce zvraty, ktoré boli v dramatickom texte zachytené. Prvá tretina predstavenia pracuje so záhadou, tajomstvom, ba až s istou mierou mystiky, ktoré však zostávajú iba v rovine prvotných sugescií, náznakov a signálov, ktoré očakávania diváka nenaplnili. Škoda, lebo tieto elementy v slovnej i vizuálnej rovine boli umne vymyslené, načrtnuté, teda pripravené, ale už nezrealizované a neefektívne využité. Napríklad aj úvodný zaujímavý sugestívny obraz temnej barokovej vily s bizarnými betónovými sochami, mystickou hudbou a studeno-sterilným igelitovým závesom sa akoby po prvých minútach zakonzervoval spolu s monotónnym svetlom a hudbou, kde najmä anglické skladby pôsobili neprimerane popovo, popisne a ilustratívne. Veľmi problematické a schematické bolo aj využitie videoprojekcie, ktoré sa objavilo na začiatku ako statický obraz mŕtveho syna a vo finále ako posmrtne objavená nahrávka jeho veselej transvestite show. Počas tejto scény matka odpúšťa nenávidenému Patrikovi a s gestom zmierenia spoločne strhávajú závoj tajomstva. Obraz Jakuba sa stráca a zjavujú sa bezhlavé a démonické nadrozmerné ľudské figuríny, ktoré počas celého predstavenia skryte a maskovane číhali na divákov spoza fólie. Zdanlivý happy end sa tak nekoná, všetko (bolo) je inak. Neradostné a trpké poznanie, že počas celého predstavenia sme sa dívali iba na démonov, zdeformované tváre a karikatúry ľudských bytostí, ktoré brilatne prezentoval v bulletine aj fotograf inscenácie Patrik Čech a. h.
Škoda, že záverečná scéna, jedinečné výtvarné dielo mladého poľského scénografa Krystiana Szymczaka, sa pred divákmi odkryla iba niekoľko sekúnd pred záverečnou klaňačkou. Imponujúce boli však aj bezhlavé a temné betónové sochy, Otec a Sila, monumentálne artefakty domácej pani.
Ako som už naznačil, úroveň predstavenia stúpala a klesala v priamej závislosti od hereckých výkonov. Protagonistkou predstavenia bola matka Dorota, ktorú stvárnila Denisa Macalová Ďuratná. Jej rola bola náročná, lebo odkrývala pocity žialiacej matky, ktorá celý čas komunikuje nielen s hosťami, ale aj (najmä) s mŕtvym synom. Musela však reprezentovať silnú ženu-žalobkyňu a manželku priemerného politického hochštaplera, ale aj postavu nedocenenej a zakomplexovanej výtvarníčky. Pocity vlastnej viny prenikajú cez slzy, emocionálne výpovede, modlitby a hysterické výkriky. Možno povedať, že k plnohodnotnému výkonu musí táto herečka ešte dozrieť, ale ocenil by som dva výstupy, ktoré mali charakter malých monodrám. Najprv to bolo deklamovanie listu, akéhosi posmrtného vyznania mŕtvemu synovi a v záverečných častiach štylizovaný „plač matky nad mŕtvym synom“, ktorý textovo i vo výraze evokoval obraz biblickej Golgoty. Herečke možno vyčítať najmä neprimeraný počet opakujúcich sa expresívnych výstupov, ktoré prechádzali do extrémnych afektov. V prejave chýbala väčšia kreativita, kontrola afektácie a väčšia variabilita výrazových prostriedkov možno aj v podobe tichého a skôr vnútorného a meditatívneho prežívania tragického životného pocitu. Druhú matku a manželku Tamaru stvárnila Mária Brozmanová, ktorá celkom presvedčivým spôsobom zahrala vzorový typ alibistickej, pokryteckej a prízemnej malomeštiačky, ktorej svet vymedzuje kuchyňa, televízia a nákupné centrá, ako aj presvedčenie, že problémy treba obchádzať alebo nechať na iných. Je to „žena milión“, ktorá sama seba úspešne presviedča o tom, že žije spokojný a harmonický život, bez zbytočných výkyvov v práci a v rodine. Podobne aj muži reprezentujú protipóly. Domáci pán Michal (Dávid Szöke) je sivým tieňom expresívnej manželky. Hrá síce miestneho konzervatívneho politika a skôr muža bez názoru, ale aj jeho herectvo zostalo bez výrazu alebo vo výrazovom tápaní a neistote a to od prvého výstupu až po posledný. Martin (Mikuláš Macala) úspešnejšie zvládol rolu racionálneho, rázneho a silného muža, ktorý je presvedčený, že má všetko pod kontrolou a hravo zvláda všetky rodinné problémy i spoločenské pokušenia – adolescentného syna, ako aj nezdravé liberálne názory a „provokácie“ LGBT. Hercovi sa podarilo stvárniť suverénneho veľkého, silného, ale zadubeného Muža (odkaz na scénografické prvky bezhlavých betónových sôch). Predstavoval skôr komickú figúru, preto aj jeho moralizujúce a osvetárske poučky vyvolávajú trpký úsmev. Syna Patrika zahral Adam Herich, ktorý mal asi najľahšiu pozíciu na javisku, lebo väčšinou bol duchom neprítomný a zachovával si tzv. cool pozíciu. Mlčal a občas iba sucho a krátko odpovedal a komentoval tragickú udalosť. Vrcholným číslom jeho účasti na stretnutí bolo to, že verejne prečítal svoju domácu slohovú prácu – formálny ospravedlňujúci list mŕtvemu spolužiakovi.
Predstavenie Oneskorená návšteva je dramaturgickým objavom a vďaka režisérovi ukazuje aj nové postupy v práci s hereckým súborom. Podstatné je však to, že v divadle sa otvoril aktuálny problém medzigeneračných konfliktov, zdeformovanej komunikácie a sociálnych kolízii. Inscenácia, ktorá je určená mladým i starším divákom zdôrazňuje, že nevšímavosť, alibizmus a ľahostajnosť sa v rodinách i školách môžu veľmi ľahko a rýchlo obrátiť na agresivitu a nenávisť.

Avatar photo

Peter Káša je absolventom Filozofickej fakulty UPJŠ Košice, odboru slovenský jazyk a literatúra – dejepis. Po štúdiách pôsobil ako dramaturg v Bábkovom divadle v Košiciach, neskôr ako novinár a od roku 1990 je vysokoškolským učiteľom na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Niekoľko rokov pôsobil aj ako lektor slovenského jazyka a kultúry na univerzitách v Poľsku a Maďarsku. V súčasnosti garantuje študijný program stredoeurópske štúdiá, v ktorom sa špecializuje na kultúrne dejiny a súčasný kultúrny život v krajinách strednej Európy. Divadelné recenzie publikuje s väčšími a menšími prestávkami od študentských čias. Dlhoročne spolupracuje na príprave festivalu Akademický Prešov a je členom poroty v súťaži študentských divadiel. Žije v Prešove.

Uverejnené: 9. októbra 2020Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Peter Káša

Peter Káša je absolventom Filozofickej fakulty UPJŠ Košice, odboru slovenský jazyk a literatúra – dejepis. Po štúdiách pôsobil ako dramaturg v Bábkovom divadle v Košiciach, neskôr ako novinár a od roku 1990 je vysokoškolským učiteľom na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Niekoľko rokov pôsobil aj ako lektor slovenského jazyka a kultúry na univerzitách v Poľsku a Maďarsku. V súčasnosti garantuje študijný program stredoeurópske štúdiá, v ktorom sa špecializuje na kultúrne dejiny a súčasný kultúrny život v krajinách strednej Európy. Divadelné recenzie publikuje s väčšími a menšími prestávkami od študentských čias. Dlhoročne spolupracuje na príprave festivalu Akademický Prešov a je členom poroty v súťaži študentských divadiel. Žije v Prešove.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top