Krištofovičovej už vypadali mliečne zuby

Hrajú: Soňa Páleniková, (na akordeón) Ján Brtka, Martin Lukáč, Daša Krištofovičová (projekcie)
Nahrávky: Gabriela Farkašová, Soňa Páleniková, Jan Rogos, David Gerneš, Antonín Týmal
Dramaturgia: Soňa Páleniková
Hudba: Ján Brtko, Václav Strýček
Produkcia: Hana Kopkášová, Jana Ada Kubičková
Text, réžia, scénografia: Daša Krištofovičová
Jedným z „mliečnych zubov“ v roku 2015, v priestore Štúdia 12, je autorská inscenácia Daše Krištofovičovej s názvom Etogramy. Krištofovičová je absolventkou bakalárskeho štúdia scénografie na Katedre bábkarskej tvorby na Vysokej škole múzických umení a prednedávnom ukončila magisterský stupeň na Katedre alternativního a loutkového divadla, v odbore scénografia. Okrem toho, že je mladá a zaujímavá výtvarníčka, ktorá si v rôznorodých divadelných projektoch skúša rozličné poetiky, princípy tvorby, je Krištofovičová aj nevšednou autorkou v oblasti literatúry. To potvrdzujú viaceré ocenenia z literárnych súťaží, ktoré ako autorka získala. Spomeniem napríklad renomovanú súťaž Poviedka, ktorú každoročne vyhlasuje K. K. Bagala. Práve talent v sfére literárnej tvorby je jedným z kľúčových znakov jej smerovania v rámcoch autorského divadla. Vo viacerých divadelných projektoch Krištofovičová neostáva výlučne na pozícii scénografky. Buď je aj (spolu)autorkou, dramaturgičkou, alebo aj performerkou a naostatok aj režisérkou. Takmer všetky umelecké zložky zastupuje Krištofovičová aj v autorskej, intermediálnej inscenácii Etogramy.
Etogramy sú metaforou na jeden zo základných životných cieľov každého z nás, v každej generácii. Je to hľadanie, nachádzanie, objavovanie životného partnera, ktorý prostredníctvom svojho grafického obrazca splynie s tým druhým. Krištofovičová pristúpila k rozprávaniu príbehu chvíľami dokumentaristicky. Etogramy zhmotňujú dve línie príbehu. Jednou je opisovanie a komentovanie nachádzania pravej lásky jej starej matky, v inscenácii „babinky“, a druhou líniou je príbeh samotnej Krištofovičovej, respektíve vo všeobecnosti súčasnej generácie. V príbehu autorky ide skôr o ukážkové situácie, lebo hľadanie jej pravej lásky, pravého etogramu, zatiaľ nie je uzavreté.
Princípy dokumentárnej drámy sú v inscenácii obsiahnuté prostredníctvom listovej korešpondencie vnučky so starou mamou a audio nahrávkami, v ktorých stará matka spomína na svoju mladosť a „amantov“.
Dokumentárne prvky, ktoré sú mnohokrát vtipné, však Krištofovičová neustále prepája s nežnou, žensky citlivou poetickosťou, obraznosťou, ktorá súvisí s témou začiatkov lások. Zo sociálneho hľadiska možno pozorovať aj premenu vnímania lásky naprieč generáciami.
Čo sa týka minulosti, sme prostredníctvom „babinky“ konfrontovaní skôr s akousi ženskou naivitou, so schopnosťou zamilovať sa na prvý pohľad do „toho pravého“; súčasná žena si však vyberá a nehodlá sa nechať obalamutiť sladkými rečami. Najkrajšie to ilustruje výstup, v ktorom sa násobia nahrávky viacerých mužských hlasov. Tí vystupujú voči postave najmä s jedným cieľom: slečnu zbaliť a chvíľu si s ňou užiť. Zmnoženie hlasov nie je ani trochu náhodné. Ak totiž niekto prvýkrát počuje, ako si ho potenciálny „muž života“ všíma už dlhší čas, je to snáď aj príjemné. Ak to však ten niekto počuje tisíckrát, aj s vedľajšou vetou, aká je slovenčina sexi, je to otravné a neatraktívne. A Etogramy tento pocit ponúkajú divákovi až príliš krásne. Okrem nahrávky publikum vidí jednoduchú animáciu panáčika, ktorú Krištofovičová tvorí počas predstavenia, v momente, keď spolu so všetkými sedí v hľadisku.
Pri inscenáciách v rámci projektu Mliečne zuby je zakaždým zaujímavé sledovať, ako sa tvorcovia vysporiadajú s nízkym rozpočtom pri tvorbe výtvarnej zložky inscenácií. Väčšinou je to skutočne jednoduchá scénografia, mnohokrát prosto využitá, čo však korešponduje aj s výpoveďami jednotlivých „mliečnych zubov“.
V prípade Etogramov je výtvarný koncept inscenácie tiež veľmi jednoduchý, no zároveň je nielen efektný, ale aj efektívny. Krištofovičová ako scénografka a režisérka veľmi jasne pracovala s materiálom a jeho funkciami v javiskovom a multimediálnom priestore výstupov. Ako základný predmet použila záclonu, ktorou jednoducho oddeľuje priestory, prelína minulosť so súčasnosťou, dáva priestor „babinke“, ale aj herečke, a najmä: dokáže na ňu premietať. Celkom interesantné je, že vizuálnu stránku inscenácie Etogramy možno porovnávať s výrazne ženskou monodrámou, ktorej domovom je tiež Štúdio 12, s M.H.L od Slávy Daubnerovej. V niektorých momentoch sú výrazové prostriedky takmer identické, no tu sú použité v iných situáciách. Už Krištofovičovej záclona je podobná Daubnerovej tylu, ktorého úlohou je aj to, že približuje a odďaľuje nedávnu minulosť. Ďalej i snímanie detailov vyšívaného obrúsku, šálky je súzvučným, no i rozdielnym. Použitie napríklad uvedených predmetov a ich zobrazenia skôr evokuje podobné zmýšľanie, zobrazenie nedávnej (i ženskej) histórie v divadle.
I keď jednotlivé životné situácie sprítomňuje na javisku študentka herectva na DAMU Soňa Páleniková, veľmi dôležité sú vizuálne vstupy Daše Krištofovičovej prostredníctvom projekcie.
V začiatkoch inscenácie možno Etogramy vnímať ako monodrámu. Páleniková zhmotňuje na javisku minulosť, súčasnosť, postavy mení kostýmami, snaží sa modifikovať svoj prejav. Už po niekoľkých výstupoch je však možné názor o monodráme pozmeniť. Aj keď na javisku má Páleniková najväčší priestor, ohraničujú ju jej samotné herecké limity. Pravdou síce je, že kvôli „dvojdomosti“ Pálenikovej a Krištofovičovej (obe trávia viac času v Českej republike) je inscenácia Etogramy v Štúdiu 12 snáď najmenej reprízovanou, no to by nemalo byť ospravedlnením nízkeho zástoja tvorivosti v kreovaní postáv, či zlyhávajúcej prioritnej práce s dychom a hlasom. V podaní Pálenikovej sú dôležité nuansy postáv z minulosti či súčasnosti väčšinou utopené vo flegmatickosti a príliš naturálnych polohách. Jej herecké výstupy tak mimoriadne živo ozvláštňujú a výrazne spolutvoria aj kreácie hudobníkov – akordeonistov (Ján Brtka a Martin Lukáč). Práve výkon herečky azda najvýraznejšie odkazuje Etogramy do sekcie Mliečnych zubov. Sú to však limity, ktoré sa odstraňujú prirodzene, zrením. Ako však hodnotiť Etogramy v sekcii Mliečnych zubov?
Etogramy ako „mliečny zub“? Skutočne? Nenastal náhodou ten čas, aby Daša Krištofovičová dostala priestor, snáď aj s dostatočným finančným zabezpečením, na inscenáciu, s ktorou môže úplne pokojne kontrovať aj napríklad nedávno oceňovanej inscenácii Mama ma má_ _ _ _? Nedokáže náhodou aj inscenácia, ktorá výsostne čerpá zo súkromných situácií, ich výpoveď zovšeobecniť, ukryť v symboloch a neprejavovať sa prioritne iba intímne? Vzhľadom na doterajšiu tvorbu Daše Krištofovičovej možno veľmi jednoducho dedukovať, že jej umelecká produktivita bude narastať. Nenaznačuje to iba inscenácia Etogramy, ale napríklad aj Holá Madrid! či Chlap(c)i. Snáď dostane na Slovensku aj iný priestor, ako v projekte Mliečne zuby.

Sandra Polovková

Sandra Polovková je absolventkou teórie a kritiky divadelného umenia na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení. Popri štúdiu na strednej škole (Prvé slovenské literárne gymnázium, Revúca) absolvovala dvojmesačnú redakčnú prax v Podtatranských novinách, publikovala články v regionálnych novinách, odborných periodikách a portáloch. Ako produkčná spolupracovala so Slávou Daubnerovou (2012-2013), s Divadlom Pôtoň (2013-2015). Režijne spracovala inscenácie: Psychóza 4.48 (VŠMU, 2012), Fabula Rasa (Divadlo Pôtoň, 2013), Lab.oratórium sexuality (Divadlo NoMantinels / A4 - priestor pre súčasnú kultúru, 2014). Pracovala v Národnom osvetovom centre (2015-2017), kde pôsobila ako projektová manažérka festivalu Scénická žatva, koordinovala a lektorovala literárne aktivity. Aktuálne spolupracuje s Divadlom SkRAT, A4 - priestorom súčasnej kultúry a od roku 2016 riadi organizáciu Post bellum SK.