Krásne ľahostajné, hlasno ľudské divadlo

Réžia: Tomáš Procházka
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Scéna a kostýmy: Sisa Zubajová
Hrajú: Zuzana Konečná, Danica Matušová, Juraj Ďuriš a Ema Matušová
Premiéra: 11. apríla 2010, Divadlo Arteatro Bratislava
„Kedysi,“ píše Cocteau, „sa ľudia vídali. Mohli stratiť hlavu, zabudnúť na svoje sľuby, riskovať nemožné, presvedčiť milovaného človeka objatím, zavesiť sa naňho. Jediný pohľad mohol všetko zmeniť. Ale s týmto prístrojom, koniec je naozaj koncom.“
Jean Cocteau, kontroverzný, no rozhodne nie nezaujímavý francúzsky autor, je na slovenskej divadelnej scéne takmer neznámym pojmom. Možno si pri tomto mene ktosi spomenie na jeho dôverné priateľstvo so šansoniérkou Edith Piaf, ktorá sa v nedávnej dobe objavila v repertoároch viacerých našich divadiel, avšak inscenácie jeho hier by sme v divadelných ročenkách hľadali, ako ihlu v kope sena. Preto bolo odvážnym krokom mladého študenta (prvého ročníka!) divadelnej réžie a dramaturgie Tomáša Procházku vybrať si Cocteauove monodrámy (a neskromne nie jednu, ale rovno dve) pre svoj režisérsky debut.
Spolu s dramaturgičkou Miriam Kičiňovou siahli po preklade Mira Procházku (zhoda priezvisk je čisto náhodná), ktorý pre potreby inscenácie upravila prekladateľka Elena Flašková.
Prvá z monodrám, Ľudský hlas, je príbeh odpočutý z telefonátu ženy milencovi, ktorý ju opúšťa kvôli inej. On sa chystá oženiť a ona sa tisícorakým spôsobom snaží donútiť ho v telefonickom rozhovore k tomu, aby sa k nej vrátil. V súčasnosti sa vo svete častejšie než činoherná verzia inscenuje rovnomenná opera, ktorú na Cocteauovo libreto napísal Francis Poulenc. Ďalšiu monodrámu, Krásny ľahostajný, napísal Cocteau pre svoju priateľku Edith Piaf o desať rokov neskôr než Ľudský hlas. V tejto monodráme ľahostajný muž mlčaním ignoruje smršť slov svojej ženy, ktorá mu vyčíta jeho necitlivosť, neskoré príchody a milenku. Oba texty majú veľa spoločného už na prvý pohľad – sú to jednoaktovky pre jednu herečku, mužskí partneri v oboch prípadoch mlčia, hoci každý inak, v oboch hrách sa využíva aj telefón (hoci v druhej podstatne menej). No predovšetkým ide v oboch hrách o lásku, z ktorej niet východiska, o bezmocnosť, o „komunikáciu do prázdna“, o snahu, ktorá nemá účinok. Preto kľúč k inscenácii týchto dvoch textov neviedol cez ich striktné oddelenie, ale naopak, smeroval k ich prepojeniu.
Cocteau napísal Ľudský hlas vraj sčasti preto, že kritici mu vyčítali prílišnú strojenosť jeho hier a prehnané spoliehanie sa na silu mizanscén, sčasti kvôli herečkám, ktoré sa sťažovali na jeho autorskú a režisérsku direktívnosť, ktorá im dávala málo priestoru pre ich vlastnú hereckú tvorivosť. On na tieto hlasy odpovedal textom, ktorý prekypuje jednoduchosťou – jedna izba, jedna žena, telefón a láska. V poňatí mladého režiséra sú ženy síce tri, napriek tomu však monodráma ostáva monodrámou a herečka Danica Matušová monodámou na scéne. Ostatné dve postavy tvoria iba akési živé kulisy, jej tiché alter egá, „asistentky“.
Procházka v úvode necháva Matušovú dlho mlčať – zmenou polôh v kresle, skľúčeným čakaním pri telefóne za znenia šansónovej melódie rozohráva Matušová čisto fyzicky svoje vnútorné napätie. Moment zažínania a zhášania lampy ako jediného rozptýlenia, ktorým si žena kráti čas neznesiteľného čakania na telefonát (namiesto nej však lampu ovláda cudzia ruka jednej z dvojice asistujúcich postáv, stelesnenie ženinho podvedomého, neuvedomelého a mimovoľného konania). Ticho herečky v prvých minútach kontrastuje s celkovým vyznením monodrámy, v ktorej sa kladie dôraz na slovo, na hlas, v ktorej postava v podstate ustavične rozpráva.
Monológ, ktorý nasleduje, je vlastne dialógom, ibaže divák nepočuje reakcie milenca, s ktorým žena telefonuje, a preto si ich musí domýšľať. Rovnako si domýšľa slová osôb, ktoré omylom, chybným spojením cez ústredňu, narúšajú priebeh telefonátu, stupňujú ženinu nervozitu a doháňajú ju k šialenstvu, pretože netúži po inom, len počuť milencov hlas. Veď telefonát je jej posledným steblom nádeje, že ho možno dostane späť.
V tejto nádeji ho klame, klame, že u nej neostali jeho kožené rukavice, ktoré si vzápätí záľubne prezerá, klame, že nefajčí, hoci popolník je plný, klame, že práve prišla, hoci má na sebe oblečené negližé a je strapatá, presviedča ho, že je silná a že bola pripravená na to, že ju opustí, no reč jej tela hovorí o inom.
Matušová sa postavy „ženy“ zhostila decentne. Jej krehký zjav dala do súladu s plachým, prirodzeným a neprehrávaným prejavom. Pre milovníkov expresívneho herectva mohla pôsobiť nudne a nevýrazne, avšak ja osobne veľmi oceňujem, že sa vyhla gýčovej hysterickosti a uprednostnila minimalistickú neurotickosť pre vykreslenie svojej postavy. Je dobre, že nestavila na plačlivosť a la Ingrid Bergman (vo filmovom spracovaní The human voice), ktorá by v jej prípade mohla skĺznuť do pátosu. Na druhej strane by však pomohlo, keby sa v jej monológu objavilo viac výrazných zmien polohy, lebo aj keď Matušová strieda líškanie sa s hnevom, roztrpčením aj smútkom, nerobí to dostatočne dôrazne, a preto celok pôsobí akoby monotónne a nekorešponduje s veľkým emocionálnym pretlakom „ženy“ v danej situácii. Taktiež temporytmus miestami zlyháva a Matušovej výstup sa zdá byť pridlhý, hoci nie je statická a pracuje s priestorom aj rekvizitami. Predsa len nie je ľahké predstierať telefonovanie, hoci na druhej strane nikto neodpovedá (a už vôbec nie tak presvedčivo, ako to robí famózna Anna Magnani v Roselliniho filme L´Amore).
K prepojeniu dvoch „polovíc“ inscenácie dochádza okrem iného prostredníctvom výtvarnej zložky – scény a kostýmov Sisy Zubajovej. Zubajovej scéna je esteticky pôsobivá a do veľkej miery funkčná. Zmenou polohy dvoch kresiel či lampy sa diferencujú dva rôzne priestory. Nemenným prvkom scénografického riešenia ostáva retro telefónna búdka (ktorá odkazuje na dobu, v ktorej sa inscenácia odohráva – niekde na pomedzí tridsiatych a štyridsiatych rokov minulého storočia) a paravány, členené na tabule ako okná, s ktorými sa pracuje pri niekoľkých tieňohrách. Práve intermezzo s tieňohrami tvorí most medzi dvoma časťami. Za paravánmi skrytá štvorica neznámych ženských tieňov „škriabe na sklo“ – vyzerá to pekne, ale táto vsuvka pôsobí dosť násilne a nedovysvetlene. Sú to tiene čiernych myšlienok v ženských hlavách, keď sa cítia opustené partnerom, sú to tiene žien s rovnakým osudom, alebo sú to naopak práve tie ženy, pre ktoré ich muži opúšťajú?
Podobným, no jasnejším prvkom sú už spomínané „asistentky“, nemé ženy na scéne. Popri Danici Matušovej je na javisku prítomná Zuzana Konečná, z ktorej sa neskôr vykľuje hrdinka druhej monodrámy. Nakoľko ich Zubajová obe obliekla do saténových županov, otvára to niekoľko možných interpretácií a navodzuje dojem, že sú obe spriaznené viac, než by sme sa nazdávali. Obe môžu reprezentovať každú ženu všeobecne, môžu byť susedami z toho istého obytného domu, no je tiež možné, že je to stále tá istá jedna žena. Tento pocit umocňuje predovšetkým živá rekvizita Ema Matušová, ktorá svojou neustálou prítomnosťou ešte intenzívnejšie zomkýna dva príbehy k sebe.
Po tieňohre sa miestnosť ponorí do úplnej tmy, počas ktorej sa podarí (bez ujmy na zdraví pomocníkov) jemne upraviť scénu, v ktorej sa má odohrať ďalšia dráma medzi mužom a ženou. Krásny a ľahostajný je v Krásnom ľahostajnom muž, Émile, ktorý prichádza za svojou ženou do hotela, rutinne mlčky vykonáva svoje každodenné rituály, zatiaľ čo ona ho nepretržite zahŕňa výčitkami. Pripomína mu, že naňho musí neustále čakať, a on jej ani nezavolá, keď sa plánuje zdržať. V amoku sa mu vyhráža okamžitým odchodom, ak nezareaguje, kým napočíta do tridsať, no keď pomaly počíta po polčíslach v nádeji, že to mužom pohne, nestane sa nič. On neprehovorí a ona zostane. Nie je schopná ani odchodu, ani samovraždy a už tobôž nie vraždy (hoci divák má polovicu času chuť Émilom silno zatriasť v lepšom prípade, alebo ho niečím ovaliť v horšom). Vysvitne, že Émile má milenku, kvôli ktorej napokon, opäť bez slova, odchádza z hotela od svojej zúfalo výrečnej polovičky.
Napriek tomu, že prítomnosť muža na javisku nie je vlastne nevyhnutne nutná, inscenačný tím poňal jeho rolu tradične. V publiku zašumí, keď ľuďom za chrbtom buchnú dvere a do miestnosti prichádza Émile – Juraj Ďuriš. Mladý herec patrí do kategórie fešákov (čo sám zdôrazňuje gestom, keď si počas večernej toalety žoviálne prehodí ofinku na stranu), preto je jeho obsadenie pochopiteľné, napriek tomu, že následná štylizácia postavy sa vymyká rovine arogantného či zádumčivého krásavca, ale je posunutá skôr smerom k flegmatickému a trochu smiešnemu pseudomačovi. Hoci jeho postava nie je náročná na text (žiadny nemá) ani na pohyb (príchod, umývanie sa v kúpeľni, následné čítanie novín na pohovke, odchod), Ďuriš predsa len má na javisku svoje opodstatnenie a dokáže v tom mále vzbudiť u diváka sympatiu či naopak zášť. Ako pridaná hodnota funguje drobná nuansa v poňatí postavy. Divák si až do konca nie je istý, či je Émile skutočne ľahostajný, pretože jeho ticho uňho nevychádza z nechuti, ale z nemožnosti odpovedať – po príchode má v ústach žemľu, potom zubnú kefku, potom je zahĺbený do čítania novín až tak, že za nimi zaspí (čo divák tuší, ale jeho žena nie). Až v závere, keď od seba násilne odtŕha svoju ženu a odchádza, divák vidí, že je to naozaj muž bezcharakterne chladný.
Bravúrne zvláda rolu ženy Zuzana Konečná. Herečka veľmi sugestívne podáva škálu emócií, šikovne strieda prosíkanie s vyhrážaním sa, pokojný tón s excitovaným. Svoju nervozitu dokresľuje gestami (napríklad naťahovaním poťahu kresla) a neurotickým trasom tela. V hlase jej cítiť beznádej a hystéria jej pristane. Na druhej strane je zvláštne, no osviežujúce, že jej naivita je niekedy tak vyhrotená, až pôsobí komicky, vážne prednesené slová vyvolávajú úsmev či smiech, akoby sa do hry dostal zlomok absurdnej drámy.
Okrem toho, že Ema Matušová ako predĺžená ruka ženy má za úlohu starať sa o Émilove sako, zároveň (rovnako, ako aj v prvej monodráme) evokuje cudzí element vo vzťahu dvoch ľudí, „tú druhú“, ktorá tam v podvedomí ženy vždy figuruje. Jej herecký výkon však ťažko hodnotiť, keďže väčšinu času len „existuje“.
Podobne „existuje“ aj hudba, ktorú do inscenácie vybral sám režisér. Je tam, dotvára atmosféru a do istej miery spolu s telefónnou búdkou pripomína dobové ukotvenie (šansónové melódie bez spevu), ale nijako sa nederie do vedomia diváka.
Komorný priestor divadla ARTEATRO je ideálny pre inscenovanie týchto dvoch monodrám. Ťažko si predstaviť, že intímna malosť obývacej miestnosti, ktorú tu nachádzame, by mohla byť prenosná na veľké javisko (napríklad na javisko v divadle Comédie-Française, kde sa poprvýkrát inscenoval Ľudský hlas). Práve oná stiesnenosť priestoru môže byť akousi metaforou skľučujúcej bezvýchodiskovosti, do ktorej sa obe ženy dostávajú. Nemajú sa kam pohnúť vo svojom byte ani vo svojom citovom živote. Divák je tu zároveň stavaný do pozície voyera, nie vzdialeného pozorovateľa, ale človeka, ktorý sa pristaví, keď v byte na prvom poschodí zabudnú zatiahnuť žalúzie. O to silnejšia je výpoveď inscenácie, o čom svedčia aj stotožnené výroky z publika: „Ja by som takého muža nezniesla.“ Alebo: „Ako môže byť ona taká hlúpa?“
V konečnom dôsledku je teda Procházkov debut pozretiahodná inscenácia, ktorá by si však zaslúžila popracovať na temporytme a možno tiež viac využiť nejasnú postavu Emy Matušovej, ktorá miestami pôsobí na scéne zbytočne a akoby nemala pre svoj pohyb a konanie žiadne motivácie. Na druhej strane, ak si uvedomíme, že tvorcami boli neveľmi skúsený režisér so svojím tímom a spolu s talentovanými, no tiež nie ostrieľanými herečkami, dá sa konštatovať, že odviedli solídnu prácu. Inscenácia naplnila režisérovu ambíciu aspoň do istej miery resuscitovať na slovenskom javisku dramatika Jeana Cocteaua a ak môžeme do budúcnosti rátať so zvyšovením kvality Procházkových réžií, je tu nádejná perspektíva prínosného materiálu pre naše divadlá.

Martina Mašlárová

Martina Mašlárová absolvovala v roku 2014 odbor teória a kritika divadelného umenia na VŠMU. Témou jej diplomovej práce, za ktorú dostala cenu rektora, bola situácia divadelnej kritiky po r. 1989. Počas štúdia svoje kritické myslenie trénovala v školskom časopise Reflektor, zúčastnila sa aj niekoľkých seminárov pre mladých divadelných kritikov. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave ako redaktorka divadelného mesačníka kød. Je spoluzakladateľkou OZ Mloki, ktoré sa venuje reflexii divadla a kultúry na webovej stránke www.mloki.sk. Ako členka slovenskej sekcie AICT (Medzinárodná asociácia divadelných kritikov) spolupracuje s projektom Monitoring divadiel, svoje recenzie okrem toho publikuje v kultúrnych periodikách kød, Javisko a vo festivalových denníkoch v rámci slovenských a českých festivalov. Od roku 2010 sa venuje aj neprofesionálnemu divadlu ako porotkyňa postupových prehliadok. Príležitostne prekladá z francúzštiny a v roku 2012 realizovala v Štúdiu 12 inscenáciu Mr. Iones&co. v rámci projektu Mliečne zuby.