Kolegovia, vy ste všetci zrelí na terapiu

Lucia Mihálová: Terapia: Prečo máme mopslíky? / Terapia: Kde je moja čokoláda?

Réžia: Mariana Luteránová

Dramaturgia: Jakub Molnár

Scéna: Diana Strauszová

Kostýmy: Veronika Vartíková

Hudba: Martin Husovský

Terapia: Prečo máme mopslíky?

Účinkujú:

Henrich, Gauč, Kubko: Tomáš Vravník

Dominik, Amor, Dáša: Michal Jánoš

Soňa, Panna, Ester: Silvia Soldanová

Karin, Oxytocín, Frederika: Dana Droppová

Premiéra: 11. 10. 2024 v Divadle Jána Palárika v Trnave

Terapia: Kde je moja čokoláda?

Účinkujú:

Dominik, Gauč, Paťko: Michal Jánoš

Karol, Amor, Kubko: Martin Kochan

Nika, Panna, Frederika: Natália Fašánková

Soňa, Oxytocín, Maťka: Silvia Soldanová

Premiéra: 12. 10. 2024 v Divadle Jána Palárika v Trnave

Moderné vzťahy sú nesmierne komplexné a často v nich vzniká rozpor medzi ideálmi, romantickými predstavami o láske a realitou. Vzájomne nenaplnené vysoké očakávania v partnerskom spolužití vedú k frustrácii, napätiu a konfliktom. Aj preto dnes rastie popularita partnerskej terapie ako nástroja na riešenie vzťahových problémov. Známa párová terapeutka Esther Perel, autorka viacerých kníh o nevere, láske a erotike, poukazuje na to, že dnes od partnerov očakávame všetko, čo kedysi jednotlivcovi poskytovala širšia komunita. To však jeden človek nedokáže naplniť. Chceme, aby náš partner či partnerka boli súčasne naším najlepším priateľom, vášnivým milencom, terapeutom, rodičom detí, dobrodružným spoločníkom a spriaznenou dušou. Keď v niečom zlyhá, máme pocit, že sme si vybrali zle. Chceme stabilitu, bezpečnosť, ekonomickú aj emocionálnu istotu, no zároveň túžime po vášni, novosti, dobrodružstve a spontánnosti. Rôznorodé partnerské potreby sa často navzájom vylučujú, čo vedie ku konfliktom, neverám a rozchodom.  Tieto otázky a mnohé ďalšie otvára aj inscenácia Divadla Jána Palárika v Trnave Terapia, ktorá vznikla v sezóne 2024/2025 a uvádza sa samostatne v dvoch variantoch – Terapia: Prečo máme mopslíky? a Terapia: Kde je moja čokoláda?[1]

Terapia sa nesnaží byť hĺbkovou psychologickou sondou do novodobých partnerských vzťahov. Autorka konceptu a oboch textových variant Lucia Mihálová volí cestu humoru, irónie, nadhľadu a skratky. Pri vytváraní dramatických situácií čerpá zo života a výsledkom je konverzačná hra, ktorá jemnou karikatúrou vystihuje nuansy partnerského spolužitia a vzorcov správania sa partnerov v dlhodobých vzťahoch, bezdetných alebo s deťmi, či v kratšie trvajúcich partnerstvách, kde sa vášeň ešte zdanlivo nevytratila. Vtipne poukazuje na rôzne aspekty lásky a jej vnímania, pričom ironizuje vieru v mýtické koncepty, horoskopy či dokonca odborné psychologické prístupy. Na príklade dvoch heterosexuálnych párov v každej verzii ukazuje, ako sa partneri vyrovnávajú s nespokojnosťou, odcudzením a neporozumením vo vzťahoch, a ako balansujú medzi akceptovaním toho druhého a vlastným naplnením. Hrdinovia hry sa ocitajú nielen v partnerských, ale aj v osobných krízach, z ktorých sa snažia uniknúť prostredníctvom nových vzťahov alebo sa vydávajú na cestu sebapoznania. Mikropríbehy z párového života, vystavané ako prípadové štúdie, ponúkajú trefný a zároveň odľahčený pohľad na partnerskú dynamiku.

Dve alternácie inscenácie sú témou aj štruktúrou takmer totožné diela, líšia sa hereckým obsadením a predovšetkým zmenou jedného z dvojice párov, čím sa zároveň mení celkové vyznenie príbehu. V oboch verziách vystupuje pár Dominik (Michal Jánoš) a Soňa (Silvia Soldanová). V časti Prečo máme mopslíky? sa ich príbeh prelína s osudmi Henricha (Tomáš Vraník) a Karin (Dana Droppová), vo verzii Kde je moja čokoláda? zasa s Nikou (Natália Fašánková) a Karolom (Martin Kochan). Zápletka je v oboch variantoch prostá. Muž a žena z dvoch rôznych dvojíc prípadovej štúdie sa náhodne stretnú, pričom sa ukáže, že ide o známych z minulosti. Obaja, prežívajúci partnerskú krízu, podľahnú vzájomnému čaru a novej iskre, zamilujú sa do seba a vytvoria nový vzťah, v ktorom čelia ďalším výzvam. Jednu vec majú tieto páry – staré aj novovzniknuté – spoločnú. Hoci z rôznych dôvodov, všetky navštevujú terapiu.

Štyridsiatnici Dominik a Soňa sú dlhoročným manželským párom, obaja zubári, ktorí vlastnia stomatologickú kliniku. Spávajú v oddelených spálňach a z párovej terapie si do praxe vzali niekoľko ponaučení; teatrálnym spôsobom si prejavujú uznanie (napríklad, keď Dominik pripraví dezert, Soňa mu tlieska a pokrikuje „bravó“ ako po bravúrnom divadelnom predstavení), do kalendárov si pravidelne značia termíny sexu a experimentujú s otvoreným vzťahom, s ktorým však ani jeden z nich nie v skutočnosti stotožnený. Vzájomne sa oslovujú v zdrobneninách „láska“, no tej v ich vzťahu už nie je veľa. Milé slová a silené úsmevy sú chabou náplasťou vzájomného odcudzenia a hodnotového neporozumenia. Za zdanlivo nežnými osloveniami sa skrýva dešpekt, podráždenie a pasívna agresia, a to predovšetkým zo strany Sone. Voči Dominikovi je chladná a rezervovaná, vyhýba sa jeho dotykom a objatiam a nedôveruje mu ani ako zubárovi – dokonca sa bráni aj vtedy, keď jej chce ako lekár skontrolovať ústnu dutinu. Keď sa on nepozerá, mimikou dáva najavo otrávenie z konverzácie či jeho otázok. Odfukuje, gúľa očami a občas zvýši hlas. Počas hádky, keď jej vyčíta nedokonalosti, Soňa stojí pevne so založenými rukami, otočená smerom do publika, chladne hľadí do diaľky a namyslene špúli pery. V Soldanovej stvárnení je Soňa sebaistou ženou, hrdou feministkou, doma varí muž, ona sa venuje zariaďovaniu bytu. Uprednostňuje kariéru pred založením rodiny a záleží jej na postavení, reputácii a dojme, ktorý vytvára na ostatných. Svoju istotu a dominanciu dáva najavo predovšetkým rečou tela (ruky vo vrecku, vzpriamený postoj a vztýčená hlava). Dojem kultivovanej ženy podporuje aj kostým (voľné, elegantne ležérne nohavice a sivá vesta), v ktorom herečka vyzerá ako charizmatická Parížanka.

Dominik v podaní Michala Jánoša má nádych grotesknej postavičky – navonok pôsobí rázne a rozhodne, no neustále ho zneisťuje vlastná žena, ktorá ho považuje za netalentovaného zubára. Nevie nielen to, čo by od neho chcela ona, ale ani to, čo chce sám. Rovnováhu nachádza až po jej odchode – začne cvičiť, objavuje nové vášne a otvorí si reštauráciu. Jánoš ho stvárňuje kombináciou civilnosti a žoviálnosti, čo sa prejavuje v hlase aj gestách, najmä v interakciách s inými postavami. Keď sa napríklad Henrichovi vo vínnej pivnici zveruje, že ho Soňa podviedla s pacientom Rasťom, teatrálne predvádza, ako mu pri ďalšej návšteve v ambulancii pichol injekciu. Vravník v tomto dynamickom dialógu o feminizme, menštruačnom cykle žien a otvorenom vzťahu výborne sekunduje Jánošovi – prirodzeným citom pre komiku a rýchlymi reakciami dodáva ich výmene energiu a humor. Táto dynamika rozhovoru dvoch opíjajúcich sa mužov sa však vo verzii Kde je moja čokoláda? značne vytráca. V nej totiž k Soni a Dominikovi prichádzajú na návštevu Nika s Karolom. Namiesto Henricha sa Dominik opíja s Karolom (Martin Kochan), manželom svojej bývalej frajerky Niky. Kochan na rozdiel od Vravníka pôsobí menej živo. Komediálny potenciál založený na vzájomnom neporozumení – keď Dominik hovorí o sexe a Karol o futbale – zostáva nevyužitý. Jánoš tu stráca rovnocenného partnera, čo oslabuje gradáciu humoru v scéne dvoch opíjajúcich sa mužov, z ktorých sa neskôr stanú rivali v láske.

Henrich alebo inak Heňo, ezoterický fotograf po štyridsiatke, je manipulatívny egocentrik, ktorý si buduje sebahodnotu na ilúzii vlastnej žiadúcnosti. Aj po rozchode s Karin, hoci už tvorí pár so Soňou, neprestáva bývalej priateľke vypisovať a udržiavať s ňou kontakt – nie preto, že by mu chýbala, ale aby si udržal pocit, že je stále v centre pozornosti. Tomáš Vravník jeho charakter vystihuje s citom pre hyperbolu a komiku, čím z Heňa vytvára karikatúru pseudoumelca a jogového pozéra. Jeho snaha o mystiku a duchovno pôsobí viac smiešne než presvedčivo. Teatrálne predvádza jogové pozície alebo si pri návšteve u priateľov, kde „cíti“ pozitívne vibrácie, ostentatívne ľahne na zem a začne vydávať bzučivé zvuky. Karin (Dana Droppová), takmer o dve dekády mladšia než Heňo, sa mu vo všetkom prispôsobuje. Navonok pôsobí naivne a submisívne, no v skutočnosti je bystrá žena, ktorá vie nájsť v sebe odvahu. Kým sa tak stane, necháva si prekračovať vlastné hranice a jej nezdravá zhovievavosť voči partnerovi dosahuje absurdné rozmery – akceptuje dokonca aj domácu izoláciu, keďže Heňo sa s ňou stretáva len u seba v byte, a pred svojimi synmi z troch rôznych vzťahov ochotne predstiera, že je len upratovačka. Karinina servilnosť voči Henrichovi a potláčanie samej seba sa odráža v hereckom prejave Droppovej predovšetkým v drobných nuansách mimiky. Rozpačitosť a vnútorný boj tejto postavy sú zreteľné v silených, až priam kŕčovitých úsmevoch, ktoré kontrastujú so zmäteným, sklamaným pohľadom, v ktorom sa miestami objavujú aj slzy. Tento rozpor obzvlášť vyniká v momentoch, keď sa Henrichove činy rozchádzajú s Karininými očakávaniami – napríklad, keď plná vzrušenia čaká zásnubný prsteň, no namiesto toho dostane zafírový análny kolík. Zlom nastáva, keď sa Karin dozvie, že ju Henrich podvádza so Soňou. V jednom výbuchu potlačených emócií konečne prejaví svoj hnev a sklamanie – kričí, plače a bez ostychu mu vykričí všetko, čo dovtedy mlčky znášala.

Vo verzii Terapia: Kde je moja čokoláda? nahrádza dvojicu Heňa a Karin už spomínaný manželský pár Nika a Karol. Karol, bývalý futbalista, sa v pohodlí dlhodobého vzťahu prestal starať o seba aj o domácnosť a nepodieľa sa ani na starostlivosti o deti – dvojičky (Silvia Soldanová a Michal Jánoš). Podobne ako Dominik, aj on nájde sám seba až po rozvode – začne opäť cvičiť, je empatickejší a viac sa venuje deťom. Nika, frustrovaná matka, nesie na pleciach nielen celú domácnosť, ale aj všetky rodičovské povinnosti. Ako prekladateľka a milovníčka literatúry navyše túži po intelektuálnom naplnení, ktorému Karol nerozumie. Prekáža jej manželova lenivosť, nedokončená rekonštrukcia bytu a predovšetkým to, že muž nechápe jej potrebu sebarealizácie a nezaujíma sa o jej pracovné úspechy. Postavu Niky Natália Fašánková stvárňuje pomerne civilne, čo dobre vystihuje unavenú a vyčerpanú matku. Tento dojem podčiarkuje ešte aj jej vzhľad – sivé tepláky, vyťahaný sveter a strapatý drdol zvýrazňujú jej rezignáciu a únavu. Jej prejav je však pričasto monotónny a používa opakované mimické prostriedky – keď je napríklad nespokojná, dvíha obočie a krčí čelo. Predovšetkým v scénach, kde vyjadruje hnev voči manželovi, jej chýba väčšia intenzita a emocionálna presvedčivosť. Fašánková navyše túto civilnosť prenáša aj do postavy Panny, čím vo verzii Kde je moja čokoláda? chýba výraznejšie rozlíšenie medzi dvoma charaktermi, ktoré stvárňuje. Najmenej výraznou postavou je Karol v podaní Martina Kochana. Hoci z dialógov a postojov ostatných postáv vyplýva, že Karol často nechápe situácie, akoby mu chýbalo pomyselné „koliesko“, tento charakterový rys zostáva herecky nevyužitý. V Kochanovom výkone chýba vtip a presvedčivosť, ktoré by mohli postavu Karola výstižnejšie vykresliť a zvýrazniť jej komický potenciál.

V každej inscenačnej verzii do príbehov oboch párov vstupujú štyri ďalšie postavy, ktoré dej nielen komentujú, ale ho aj  svojimi poznámkami posúvajú namiesto hranej akcie. Amor, Oxytocín, Panna a Gauč (nadnesené pomenovanie párového terapeuta) dodávajú hre o láske a vzťahoch výrazne ironický rozmer. V mierne hyperbolizovanej podobe ilustrujú rôzne pohľady na lásku – od romantických mýtov o Amorovom šípe a osudovej predurčenosti až po racionálny, vedecký či psychologický prístup s jemne cynickým nádychom. Amor je karikatúrou boha lásky, zosmiešnením mytologického ideálu. V pásikavom župane starého pána, s plienkou, lukom a šípom pripomína skôr dôchodcu túžiaceho po stratenej sláve než mladého a krásneho Adonisa. Znie unavene a uhundrane a hladkajúc si zaoblené bruško narieka nad povrchnosťou dnešných vzťahov a nostalgicky vzdychá nad úpadkom mytológie v láske. V dvoch verziách inscenácie postava získava odlišné herecké interpretácie. V porovnaní s Jánošovým ironickým stvárnením Amora (Prečo máme mopslíky?) pôsobí sprofanovaný boh lásky Martina Kochana (Kde je moja čokoláda?) príliš všedne. Chýba mu šmrnc starnúceho „dudroša“ a nostalgia so zmyslom pre sebairóniu. Kým Jánoš vie byť prirodzený komik, Kochan je v tejto role málo výrazný. Jeho moralizujúce repliky bez nadhľadu a vtipu oslabujú dynamiku postavy, najmä v kontraste s Jánošovým energickým podaním. V ostatných alternáciách sú herecké výkony vyrovnanejšie. Hormón lásky Oxytocín v podaní Dany Droppovej (Prečo máme mopslíky?) a Silvie Soldanovej (Kde je moja čokoláda?) vystupuje ako príťažlivá a spontánna laborantka v bielych šatách, s ochrannými okuliarmi a zvlnenými vlasmi. Ich rýchle a náruživo vyslovované repliky a nižšie položený hlas sprevádzajú vášnivé gestá a kontaktné interakcie s mužskými postavami, čím zdôrazňujú dynamiku chemických procesov v láske. Soldanovej Panna (Prečo máme mopslíky?), stelesňujúca astrologický pohľad na lásku, je jemnou a naivnou dušou, ktorá pohoršene híka a zakrýva si oči a uši, keď Oxytocín rozpráva o orgazme, alebo keď Gaučovi spadnú nohavice. V dlhých rifľových šatách evokujúcich kostým morskej panny, s trblietavým zvrškom a jemným afektom éterickej bytosti, výraznou mimikou a veľkými gestami (často vzpiera ruky k hviezdam) pôsobí ako presvedčivá nadšenkyňa horoskopov a osudových stretnutí. Natália Fašánková menej pracuje s afektom a postave Panny (Kde je moja čokoláda?) dodáva civilnejší rozmer. Gauč kontrastuje s tromi postavami mytologizujúcimi lásku a predstavuje racionálny, miestami cynický pohľad na vzťahy. Pripomína, že treba na nich aktívne pracovať – čo nás nikto neučil. Tomáš Vravník (Prečo máme mopslíky?) a Michal Jánoš (Kde je moja čokoláda?) do tejto postavy vnášajú uvoľnenosť, komiku a iróniu. Terapeut v ich podaní si uťahuje nielen z klientov a profesie, ale aj sám zo seba. Skôr než empatického psychológa pripomína excentrického moderátora zábavnej šou – skáče ako klokan, tancuje a spieva pred klientmi. Vravník v ležérnom saku a vzdušných nohaviciach pôsobí ako „guru lásky“, s pobavením rozpráva anekdoty a kladie rečnícke otázky. Jánoš dodáva postave viac cynizmu, hrá s výraznými gestami a škrekľavým smiechom, čím pripomína Jima Carreyho vo filme Maska. Tieto štyri postavy nielenže vstupujú do deja vtipnými komentármi, ale zároveň vytvárajú epilóg a prológ k prezentácii tzv. „prípadových štúdií“ zo života párov. V úvode sa humorne prihovárajú divákom a vedú medzi sebou vtipné dišputy o tom, ktorý z jednotlivo prezentovaných aspektov je v láske najpodstatnejší. V závere vystúpia v kolektívnom hudobno-kabaretnom čísle a veselo spievajú krátke úryvky populárnych slovenských piesní o láske.

Herci a herečky nestvárňujú komplexné dramatické postavy, ale skôr typizované figúry v jemne zosmiešnenej podobe. Lucia Mihálová vytvorila dve verzie konverzačnej hry, v ktorej sa dej odhaľuje predovšetkým prostredníctvom dialógov. Divák tak správanie a povahy postáv dešifruje skôr na základe ich replík a rozhovorov než cez ich konkrétne činy a konanie. Režisérka Mariana Luteránová sa s touto danosťou textu vyrovnala mimoriadne tvorivo – jej réžia je hravá, nápaditá a herecky energická. Inšpiruje sa estetikou televíznych sitcomov, ktorá sa prejavuje v epizodickej štruktúre, striedaním temporytmu a prácou s obrazovou kompozíciou. Príbehy jednotlivých párov sa prelínajú v rýchlo prestriedaných skečoch, pričom prechody medzi nimi evokujú seriálový strih. Tento dojem umocňuje aj hudba Martina Husovského, ktorá jemnými trianglovými tónmi môže pripomínať seriálovú znelku. Práca so zvukom naberá metaforický rozmer aj v hereckom prejave. Napríklad výmena správ a zintenzívňujúci sa kontakt medzi Soňou a Henrichom, ktorí sa do seba zamilúvajú, je na javisku stvárnený ako hudobno-dramatický výstup pripomínajúci viachlasný koncert. Amor, Oxytocín a dvaja milenci vydávajú do mikrofónov rôzne zvukomalebné citoslovcia, evokujúce zvukové signály prichádzajúcich správ. Spevavé „cinkanie“ Sone a Henricha postupne graduje, až napokon vyústi do priam rockového podania slova „cink“ v interpretácii Silvie Soldanovej, čo môže obrazne odkazovať aj na moment sexuálneho vyvrcholenia. Atmosféra tohto výstupu je navyše vizuálne podporená červeno-ružovým svetlom. Podobný zvukovo hravý princíp je využitý aj pri tzv. „small talku“ medzi Henrichom a Soňou, a v druhej verzii medzi Dominikom a Nikou, pri ich náhodnom stretnutí. Táto povrchná konverzácia je stvárnená ako melodický dialóg, v ktorom herci namiesto zmysluplných slov rytmicky opakujú len „bla bla bla“. Vo výrazne hudobnom duchu sa nesie aj záver inscenácie, ktorý je zároveň „akurátnou bodkou“ za inscenáciou, poňatou ľahko a s nadhľadom.

Jednotlivé dejové súvislosti vychádzajú na povrch postupne, nie však striktne lineárne. V rýchle sa meniacom toku epizód je často niečo len načrtnuté či naznačené, až neskôr dopovedané, čím sa v inscenácii buduje funkčné napätie podnecujúce divácku zvedavosť. Keď sa napríklad Karin doma rozpráva s dvoma nevestami (Soldanová a Jánoš v saténových županoch, so svadobnými závojmi na hlavách a kyticami v rukách), divák spočiatku nevie, že nejde o reálne osoby, ale o fiktívne priateľky mladej ženy. Skutočnosť, že ide o modelky zo svadobných fotografií vystavených v Heňovom byte (pričom jednou z nich je práve Soňa), sa odhalí až neskôr, keď to Karin na návšteve u manželov zubárov prezradí Soni. Luteránová inscenačný scenár interpretuje s fantáziou a snaží sa hľadať a nachádzať zdroje situačnej komiky aj mimo textom vytvorených situácií. Z pomerne triviálnych momentov svojím hravým a kreatívnym prístupom vytvára vtipné scény, v ktorých sa herec stáva živou rekvizitou či bábkou. Keď Heňo vojde do bytu vo chvíli, ako Karin živo diskutuje so svojimi personifikovanými kamarátkami-nevestami, Soldanová a Jánoš sa odmlčia a rýchlo sa presunú na pomyselnú policu a zastanú v nehybných pozíciách ako sochy, priškrtene sa usmievajú a v rukách držia kytice kvetov. Princíp prenášania ľudských vlastností na zvieratá alebo charakteristík dospelých na deti sa využíva aj pri postavách psov a dvojičiek. Soňa a Dominik majú namiesto detí dvoch mopslíkov, Frederiku a Kubka. V prvej verzii ich hrajú Droppová a Vravník, v druhej Kochan a Fašánková. Luteránová prostredníctvom hyperbolizovaných výtvarných i hereckých prostriedkov ešte viac zvýrazňuje komickosť personifikácie psov, ktorí medzi sebou živo komunikujú a ironicky komentujú rozhovor svojich majiteľov. Herec a herečka hrajúci mopslíkov sú maskovaní v nápaditých plášťoch s tigrím vzorom a žltými smajlíkmi, doplnených kapucňami, z ktorých im vytŕčajú psie uši. Sedia na zemi s roztiahnutými nohami, s vyplazenými jazykmi, hlasno dýchajú, držia pred sebou zvesené ruky ako labky, jedia z plechových misiek a expresívne pritom prežúvajú. Energickejšie tu však pôsobí herecké duo Droppová-Vravník, ktorí vďaka výraznej práci s mimikou a grimasami, gestami a telesným i hlasovým prejavom dodali scénam väčšiu hravosť. Vo verzii Kde je moja čokoláda? Soldanová s Jánošom, oblečení v huňatých detských overaloch zelenej farby, hrajú dvojičky, ktoré má manželský pár Nika a Karol. Podobne ako Kubko a Frederika, aj dve deti introspekciou dospelého humorne komentujú hádky svojich rodičov. Celé to tak trochu pripomína námet amerického rodinného filmu Pozri, kto to hovorí, kde v jednotlivých častiach zaznievajú najprv vnútorné myšlienky nenarodeného dieťaťa, neskôr dvoch malých súrodencov, a tiež psov, ktorí optikou dospelého vtipne komentujú dianie okolo seba.

Jedným z ďalších tvorivých princípov, ktorými sa režisérka vyrovnáva s textom postaveným prevažne na slove, je práca s fyzickou akciou na scéne. Pohybovou zložkou oživuje javiskové obrazy a dynamizuje situácie, čím vyvažuje primárne konverzačný charakter textu. Scénicky výrazné momenty, ktoré transformujú bežné situácie do vizuálne hravých kompozícií, vznikajú napríklad pri postavách dvojičiek a ich rodičov Niky a Karola. Scéna tlačiacich sa štyroch členov celej rodiny na jednej posteli (na scéne je posteľ postavená zvislo) pripomína skupinovú akrobatickú jógu – Jánoš a Kochan držia Soldanovú za nohy, pričom tá visí dole hlavou, a keď Fašánková v predklone s laptopom zaveseným na krku sústredene ťuká do klávesnice, Soldanová jej leží na chrbte. V scéne z posilňovne, kde sa stretnú Heňo a Dominik (v druhej verzii Dominik s Karolom), sú činky vtipne stvárnené samotnými herečkami. Tie oblečené v podprsenkách a obtiahnutých legínach svojimi pohybmi zvádzajú mužov, ktorí ich následne dvíhajú nad hlavu, prekladajú si ich v rukách a manipulujú s nimi ako so záťažou, čím vzniká hravá a pohybovo výrazná choreografia.

Na celkový rytmus inscenácie prirodzene nadväzuje aj práca so scénografiou. Základným prvkom scény sú dve veľké posuvné steny z plexiskla v tvare polkruhov, ktorých rozloženie sa každým obrazom mení, čím efektívne a funkčne naznačujú rôznorodé priestory – od bytu až po zubnú ambulanciu. Tento čistý a neutrálny priestor umožňuje plynulé a vizuálne pôsobivé zmeny medzi scénami, pričom dynamiku umocňuje aj zmena farieb svetla, ktorá podčiarkuje atmosféru jednotlivých prostredí. Po obvode polkruhov sú navyše funkčne primontované úložné boxy z plexiskla, ktoré predstavujú police v izbe či priestor na rekvizity. Tento vizuálny minimalizmus podporuje celkový princíp inscenácie, ktorá pracuje s jednoduchými, no efektívnymi prostriedkami, a tie nesmerujú k hlbokej analýze vzťahov, ale k ich odľahčenej, vtipnej interpretácii.

Sympatické je, že inscenácia si zachováva autentickosť a nesnaží sa pôsobiť hlbšie, než jej téma a výrazové prostriedky umožňujú. Namiesto hlbokej analýzy vzťahov ponúka hravé zamyslenie nad ich dynamikou, namiesto vážnej reflexie prináša ľahkosť, humor a ironický pohľad na romantické mýty, ktoré ju často obklopujú. Otvorene priznáva zámer baviť diváka. Zabáva ho však spôsobom, ktorý nepodlieza úroveň prvoplánového humoru. Naopak, úsmevné anekdoty z párového života pôsobia autenticky a dokážu rozosmiať bez lacných trikov. Inscenácia je vydareným spojením humoru o vzťahoch a láske, dobrého herectva a hravej réžie. Zároveň je divácky nenáročná, a môže preto osloviť aj publikum s nižšími očakávaniami, pričom im zároveň ponúka kvalitnú verziu komediálneho žánru „vzťahovky“, a tá nielen baví, ale aj nastavuje zrkadlo.

---

[1] Názov Terapia dávam do súvisu s celkovým konceptom inscenácie, teda v oboch jej verziách budem používať názov Terapia, aj keď jednotlivé varianty sa uvádzajú ako samostatné inscenácie. Ak sa budem odvolávať na konkrétnu verziu, použijem jej skrátený názov alebo podtitul – Prečo máme mopslíky? a Kde je moja čokoláda?