JOHN & YOKO V DIVADLE GUNAGU

JOHN & YOKO (SEX, SUSHI, ROCKANDROLL)
Hrajú: Oľga Belešová, Masahiko Shiraki. Réžia: Viliam Klimáček. Kostýmy: Renáta Ormandíková. Scéna: Peter Janků.
Premiéry: 24., 25. a 26. marec 2007, Divadlo GUnaGU Bratislava
Inscenácia John & Yoko v bratislavskom divadle GUnaGU je svojim spôsobom výnimočná. Divák, ktorý sa rozhodne ísť na predstavenie sa vlastne ocitne na návšteve u slovensko-japonského manželského páru. A ten pár je absolútne reálny a autentický: Slovenka Oľga Belešová a Japonec Masahiko Shiraki. Známa slovenská novinárka a herečka divadla GUnaGU a jej japonský manžel rozprávajú divadelnému publiku svoj príbeh. Diváci sa dozvedajú, kde a ako sa títo dvaja zoznámili a zisťujú, aké sú skúsenosti tejto dvojice zo stretnutia, poznávania a spolužitia odlišných kultúr. Dozvedajú sa, ako vyzerá Slovensko očami Japoncov a čím sa japonský životný štýl a mentalita odlišujú od nášho života. Publikum sa v danom prípade stáva svedkom malej divadelnej spovede konkrétnych reálnych ľudí. Má možnosť nazrieť do ich malého rodinného zákulisia. Divadlo odkrýva pohľad do slovensko-japonskej manželskej kuchyne nielen v prenesenom, ale aj priamom zmysle slova. K situácii návštevy predsa patrí pohostenie. Priamo v divadle sa pripravujú rôzne druhy sushi, ktoré sa dajú vzápäti ochutnať. Ba čo viac – je možné sa hostiteľov na čokoľvek spýtať.
Situáciu návštevy, pohostenia a osobnej spovede hostiteľov v GUnaGU povýšili na divadelnú udalosť. Na tejto udalosti vybudovali celé predstavenie. Inscenácia tak presahuje, prekračuje hranice našich divadelných zvyklostí. Vzniká prostredníctvom teatralizácie rituálu návštevy. Spája divadelne pevne zadané výstupy a repliky s priestorom pre improvizáciu.
V divadle GUnaGU sa pred pár rokmi hrala svojrázna variácia na čechovovske motívy Čechov-boxer. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že nič nie je od seba vzdialenejšie , ako čechovovská divadelná tradícia a nová slovensko-japonská inscenácia bratislavského alternatívneho divadla GUnaGU. Vo mne, ako divadelnej rusistke, však prebleskla istá asociácia. Začiatkom 20.storočia sa v Moskve do Umeleckého divadla chodilo takzvane na návštevu k rodine Prozorovovcov. De facto išlo o návštevu naštudovania najnovšej hry Antona Pavloviča Čechova Tri sestry. Publikum chodilo do divadla, aby sa stalo spoluúčastným radostiam a trápeniam provinčnej ruskej rodiny, aby si poplakalo nad osudom sestier Prozorovových. Osudom podobným ich vlastným životným príbehom. Herci, samozrejme, neprezentovali samých seba, ale postavy, napísané Čechovom. No boli to postavy súčasníkov a divadelníci do nich vkladali autentické dobové cítenie života, čo publikum ocenilo.
Inscenácia Troch sestier bola doslova kultovou. Čechov a Moskovské Umelecké divadlo sa pravdepodobne ako prví v divadelnej praxi pohrali s atmosférou návštevy, s evokovaním intimity rodinných rituálov, s divadelnými možnosťami týchto situácií. V porovnaní s epicky rozsiahlymi, „ľudnatými“ a filozoficky náročnými drámami A. P. Čechova teatralizovaná návšteva z ponuky GUnaGU vyznieva ako séria komorných etúd pre dve osoby. Ich témou nie je čechovovsky tragikomický kolobeh ľudského života ale interkulturalita, dialóg dvoch kultúr. Prostredníctvom zverejnenia osobných rodinných skúseností manželský pár Belešová – Shiraki úprimne, ľudsky a humorne rozprávajú o zvláštnostiach, podobnostiach a odlišnostiach dvoch národných mentalít. No pritom, podobne ako kedysi v Umeleckom divadle, využívajú magickú atmosféru návštevy a pozývajú k sebe vďačné publikum. Momentálne John & Yoko patrí k najvyhľadávanejším inscenáciám GUnaGU.
Mimochodom, Masahiko Shiraki pôsobil ako konzultant martinskej inscenácie Čechovovho Ivanova. Režisér Roman Polák využil pri naštudovaní tejto ruskej hry z 19.storočia prostriedky tradičného ázijského divadla. Pomohli mu lepšie zviditeľniť psychiku postáv a modelovosť situácií ľudského života. Martinský Ivanov získal v rámci divadelnej sezóny 2005/2006 sériu ocenení. Tomuto úspechu tak trošku dopomohol aj Masahiko. Paradoxne, nachádzame ďalšiu čechovovskú väzbu s teatralizovaným podávaním sushi v GUnaGU.
Prečo sa ale predstavenie o slovensko-japonských manželoch nevolá, napríklad, Olinka a Masahiko? Nepochybne svoju úlohu zohrali asociácie, hľadanie analógii podobného modelu manželského zväzku, symbolicky spájajúceho Európu a Áziu. John Lennon a Yoko Ono patria k najslávnejším zmiešaným manželským párom na svete. Z pragmatického pohľadu divadelnej prevádzky ich mená, ktoré nepotrebujú reklamu, sú dobrým lákadlom návštevnosti. Zároveň táto asociácia ponúka príležitosť pre ďalšie hravé vrstvenie významov a kontextov. Napríklad, či sa aj John a Yoko museli vysporiadavať s otázkou rozdielnosti kultúrnych tradícií.
GUnaGU svojim divákom dožičí zažiť divadelné stretnutie s legendami. Predstavenie začína citáciou legendárnej posteľovej tlačovky Johna Lennona a Yoko Ono „bed in“ v hoteli Hilton v marci 1969 v Amsterdame. Bratislavskí divadelníci sa ale so situáciou divadelne pohrali. Naši, „slovenskí“ John a Yoko, t.j. Olinka a Masahiko si musia vymeniť rodové role aby mohli napodobniť legendárnu dvojicu: svetlovlasá Európanka Olinka kamufluje Lennona, šikmooký Masahiko sa mení na svoju japonskú krajanku Ono. Vďaka okuliarom „lennonkám“ a tmavej dlhovlasej parochni sa koná nezvyčajný zázrak premeny. Prvoplánová podobnosť na takmer bájne prototypy priam šokuje a súčasne prináša radosť z hravosti a vtipnosti tohto inverzného riešenia. Divadelná návšteva v intímnom priestore stretu kultúr sa môže začať. A spolu s ňou doslova žonglovanie so sériou kultúrnych, národných, jazykových, rodových ba i gastronomických stereotypov.
John Lennon v podaní Oľgy Belešovej a Yoko Ono v podaní Masahika Shirakiho ležia v posteli tvárou k divákom a odpovedajú na zvedavé otázky novinárov. Otázky prichádzajú z hľadiska, no nespájajú sa so žiadnou konkrétnou osobou, znie iba hlas, ktorý sa pýta. Pýta sa akoby za všetkých prítomných, za celé publikum. Belešová a Shiraki odpovedajú najprv za Johna a Yoko, postupne vystupujú z týchto rolí a prezentujú vlastný príbeh. V ostrých strihoch rozohrávajú jednotlivé výstupy zasadené do rozdielneho časopriestoru a prepojené ariadninou niťou chronologických a asociačných spojení. Amsterdam, Bratislava, Austrália, Tokio, Slovensko, Žilina, Japonsko, Gunagu, Amsterdam… Mihajú sa krajiny a mestá, ľúbozvučnú slovenčinu Oľgy Belešovej dopĺňa angličtina, japončina a exoticky pôvabná Masahikova slovenčina s japonským prízvukom. V závere sa rozprávanie uzatvára cyklickým návratom na začiatok, k spomienke na Johna a Yoko. Na povestné šesťdesiate roky – čas, keď sa hippies snažili presadiť do života „sex, drogy, rockandroll“.
V GUnaGU úlohu „drogy“ zohráva exotické, v súčasnosti módne japonské jedlo sushi. Príprava a ochutnávka sushi je jednou z hlavných atrakcií predstavenia. Manželia Oľga a Masahiko podrobne zasväcujú publikum do niektorých tajomstiev japonskej kuchyne a ihneď ich rušia. Po názornej prednáške o konzumácii jedla ázijskými paličkami sympatickí manželia oznamujú, že sushi treba jesť rukami. O chvíľu tvrdia, že sushi sa nemusí pripravovať výlučne z ryby, že existuje zeleninové sushi a svoje tvrdenia doložia činmi. Kým Masahiko pozoruhodne zručne kuchtí, Olinka komentuje postup, spresňuje ingrediencie a napokon predkladá hotové jedlo na degustáciu. A otvára priestor pre divácke otázky.
Na internetovej strán
ke www.gunagu.sk sa uvádza, že predstavenie John & Yoko „je zavŕšením voľnej trilógie autorských predstavení Oľgy Belešovej v divadle GUnaGu“, nadväzuje na inscenácie Len tak ľahúčko – 1994 a Děfčátko – 2000. Všetky tri projekty „ vznikli metódou improvizácií na zadanú tému a sú veľmi osobné a autentické. Belešová nie je autorkou ruky, ale autorkou úst. Svoje hry nepíše, rovno ich rozpráva. A v spolupráci s režisérom V. Klimáčkom vyberajú najlepšie momenty a zoraďujú ich a preskupujú“.
Viliam Klimáček však nie je len režisér, ale aj skúsený dramatik. Inscenácia má pečať jeho rukopisu, výber a kompozícia jednotlivých „momentov“ životných skúseností Oľgy Belešovej a Masahika Shirakiho súznie s „klimáčkovským“ humorom a videním sveta. Na druhej strane v danom prípade má Klimáček ako režisér voľnejšie ruky, než zvyčajne. Pri inscenovaní vlastných textov sa často správa ako dramatik, ktorý chce predovšetkým sprostredkovať publiku svoj text. Kladie dôraz na „odovzdanie“ textu, režijne sa uskromňuje, režisér Klimáček sa dobrovoľne podriaďuje Klimáčkovi dramatikovi. V inscenácii John & Yoko zdôraznil princíp hravosti a divadelnej premeny. Pomohol Belešovej a Shirakimu predviesť sériu premien (Lennon – Oľga, Yoko – Shiraki, Bratislava, Tokijo, spálňa, kuchyňa atď.) a rozohrať sériu rôznorodých situácií vďaka využitiu minimálnych pomôcok, náznakov a rozvinutia divadelnej imaginácie. Využíva vyslovene techniku „pohybu divadelného znaku“, keď jedna a tá istá rekvizita – znak môže sprostredkovať viaceré významy. Významová variabilita je podporená jednoduchým a zároveň variabilným a presným výtvarným riešením. Renáta Ormandíková odporučila jednoduché a účelné kostýmy. Belešeová a Shiraki majú obuté jednoduché „žabky“, na začiatku, keď sa hrajú na tlačovku „bed in“ sa predstavia v negližé, neskôr sa prezlečú do „civilu“. Olinka má oblečený ľahký svetlý dámsky kostýmček, ktorý sa neskôr schová pod údajne pravým japonským kimonom. Masahiko po stiahnutí parochne a zoblečení nočnej košele sa zrieka hry na ženskú totožnosť a oblieka si tmavé nohavice a tmavý rolák. Scénograf Peter Janků ponúkol ako základné riešenie variabilný stôl na kolieskach. Na začiatku za pomoci vankúšov a periny plní funkciu postele, v ktorej ležia John a Yoko a odpovedajú na otázky novinárov. Po „odostlaní“ sa plošina stáva stolom, ponúka pracovný, kuchynský či iný priestor. Vďaka kolieskam sa so stolom dá ľahko manipulovať, meniť jeho polohu a umiestnenie. Stôl má dole policu, ktorá slúži ako odkladací priestor na kostýmy a rekvizity (napr. vankúše, parochňu pre Yoko, japonské kimono pre Oľgu atď.) Premeny sa dejú rýchlo, často priam bleskovo, herci majú všetko čo potrebujú doslova poruke. Z krabíc v úložnom priestore vyťahujú oblečenie, rekvizity, kuchynské pomôcky i potraviny. Víziu Tokija vedia vytvoriť za pár minút za pomoci balení mlieka, múky, džúsu, ktoré hrajú úlohu mestských objektov… Rovnako rýchlo dokážu vytvorenú víziu zrušiť a vymeniť ju za inú.
Princíp hry a hravosti prináša publiku potešenie z možnosti zúčastniť sa na zázraku divadelnej premeny. Nejde však len o vonkajškový princíp predstavenia. Samotné rozprávanie manželského páru je založené na neustálej zmene optiky, zorných uhlov, výmene rolí, napr. muž – žena, cudzinec – domáci, rozprávač – prihrávač, tu – tam atď. „Hovorenie“ prevažne zabezpečuje Slovenska Belešová, ale aj Japonec Shiraki má svoje výrazné slovné vstupy. A kde nestačia slová, prichádza na pomoc humor a šarm. Masahiko zvláda hru a komunikáciu s publikom nemenej suverénne a vtipne, ako jeho divadelne ostrieľaná manželka. Pravda, nie všetko, čo sa diváci o Slovensku dozvedajú v rámci svojej exkurzie do intimného priestoru slovensko-japonskej manželskej dvojice – je lichotivé. Masahiko sa delí aj o svoju opakovanú osobnú skúsenosť s intoleranciou voči cudzincom. Vcelku však inscenácia podporuje vieru v možnosť tolerantného spolužitia odlišných kultúr. Veď John a Yoko, Masahiki a Oľga a mnohé ďalšie partnerské páry sú toho dôkazom…
Slabinou očarujúcej inscenácie John & Yoko je záver. Belešová a Shiraki vystúpia zo svojich rolí a vracajú sa k postavám Lennona a Ono. Kompozične ide o cyklicky návrat k úvodnej situácii, k prvému výstupu „bed in“. Inscenátori sa snažia uzavrieť predstavenie a vtlačiť mu významovú pointu. V rovine racionálnej je táto pointa čitateľná, v rovine emocionálnej však pôsobí nevýrazne. Aspoň v rámci toho konkrétneho predstavenia, ktoré som mala možnosť vidieť v novembri 2007.

Nadežda Lindovská

Nadežda Lindovská absolvovala divadelnú vedu na Štátnom inštitúte divadelného umenia v Moskve. Pôsobí ako teatrologička, divadelná kritička a publicistka, venuje sa dejinám divadelného umenia so zameraním na tri tematické okruhy: ruské divadlo, slovenské divadlo, ženy a divadlo. V súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.