Jednoduchosť je soľ nad zlato

Malý Leonardo podľa rovnomennej knihy Sávu Popoviča
Autor: S. Popovič
Dramatizácia a texty piesní: M. Orel
Dramaturgia a hudba: M. Geišberg
Výprava: M. Fintorová, M. Maczová
Pohybová spolupráca: Z. Burianová
Réžia: A. Šulík
Účinkujú: R. Kianica, B. Bačo, A. Hulmanová, P. Klimašovský, J. Vitos, R. Vitos, J. Čuvala
Premiéra 6. novembra 2009, Mestké divadlo Žilina
Malý Leonardo je dramatizácia, ktorá vznikla podľa rozprávkovej knižky Sávu Popoviča s rovnomenným názvom. Je to príbeh o putovaní malého a zvedavého Leonarda z mesta Fiesole veľkým svetom. Nie, nejde o slávneho renesančného umelca, ale iba o jeho menovca, ktorý utekajúc pred školou a celým svetom na povalu, nájde tam zázračné krídla majstra Leonarda, s ktorými preletí celý svet. Dramatizátor Marek Orel vybral tri zastavenia, ktoré sa rozohrávajú vo vyše hodinovej inscenácii.
Zjavne však tvorcovia mali pravdepodobne pocit a predstavu, že musia demonštratívne ukázať všetko, čo vedia, a tak zahltiť rozprávku s pesničkami všetkým, čo mali práve poruke. Na javisku tak máme činohru s pesničkami, miestami tieňohru, bábkové divadlo či skôr inscenáciu, ktorá dýcha bábkarskými postupmi. Čo by samo osebe určite nebolo zlé, ak by sa jednotlivé prvky objavovali a prepájali aspoň na základe nejakej vnútornej logiky. Bohatstvo použitých prostriedkov je nesmierne, ale výsledný efekt otázny. Zabíjajú ho totiž samotné zastavenia na jednotlivých miestach sveta počas Leonardovej púte. Často sú zdĺhavé, ťažkopádne, pre deti nepochopiteľné s nezrozumiteľnou pointou. Zbytočnú košatosť efektov možno mala nahradiť dôslednejšia a precíznejšia práca s menším množstvom prvkov. Darmo, niekedy je jednoduchosť ako soľ nad zlato.
Režijné nápady Antona Šulíka sú nespočetné a naplno sa realizujú vo výprave Martiny Fintorovej a Marianny Maczovej, ale ich nadpočet uberá na ich funkčnosti. Z prvého výletu v Anglicku sa iba zmätočne dozvedáme, aký problém Leonardo musí riešiť. V druhom zastavení v Paríži sú požiar a informácie o anjeloch na zemi celkom stratené, nekonečné čakanie na odhodlanie mladého filmového herca je doslova únavné, keďže je statické a doslova nič sa s v ňom okrem „vyprávania sa“ nedeje. Tvorcovia pravdepodobne zabudli, že rozprávka má byť tajomná a fantaskná, ale aj dynamická, živá a hravá. Áno, môže mať temné tóny, veď aké drastické sú slovenské ľudové rozprávky, ale tie by nemali prevažovať tak, že vytvoria jeden zahmlený obraz toho, čo vlastne chceli. Takisto by mali režisér a dramaturg pamätať na to, že ak pracujú s postupmi bábkového divadla, mali by herci tieto postupy bez problémov zvládať. Čo v inscenácii žilinského divadla nie je celkom tak.
Herci však hrajú o dušu a s láskou, vedomí si toho, o aký náročný žáner ide. Už na začiatku vítajú detičky a usádzajú ich. Neskôr sa však od takejto interaktívnosti upúšťa a deti sú len pasívnymi prijímateľmi. Vizuálne sa však majú na čo pozerať. V rozprávke sa doslova v dobrom okupuje celý priestor štúdia divadla. Leonardo lezie do každého kúta, lieta ponad hlavy divákov, prerúčkuje popri stenách celej miestnosti. To všetko vďaka dômyselnému scénografickému riešeniu Martiny Fintorovej a Marianny Maczovej. Hrá sa pozdĺžne, ale všetky hracie priestory sú aj na koncoch tohto obdĺžnika i v jeho rohoch. Do jedného z rohov situovali školu, ktorú tvoria len staré kusy nábytku. V ďalšom rohu je veľmi vtipne a účelne vyriešený Leonardov domček ako skrinka s otváracími dverami a dvomi časťami. Z jednej – kuchynskej, vykúka mama a v druhej – obývačkovej, si leňoší otec. V inom rohu je katedrála Notre Dame, ktorej vchod tvorí skriňa, zvnútra doplnená svetielkami. A nad ňou je veľký mrakodrap, ktorého bočnú stenu tvoria vonkajšie skriňové dvere a lesklé políčka označujú jednotlivé poschodia. Po bokoch uzatvára hrací obdĺžnik projekčné plátno, pred ktorým sa odohrajú výstupy v Anglicku. Tie zobrazili ako veľké bábkové divadlo s plochými dvojrozmernými marionetami. Na protiľahlej strane je pôjd, kde sa Leonardo rád ukrýva. Členité riešenie priestoru naozaj vytvára dojem detskej hry kdesi na pôjde, kde sa zo starých kusov nábytku dajú vytvoriť iné tajomné miesta.
Kostýmom zas vládnu prúžky. Tie sú dominantné u Leonarda na jeho červených podkolienkach, na tričku či dokonca na čapici s červeným brmbolcom. Modré prúžky sú aj na šatách Aničky Hulmanovej, podkolienkach a nohaviciach bratov Vitosovcov, tričku Pavla Klimašovského, nohaviciach a podkolienkach Braňa Bača. Tvorkyne zvolili výraznú trojkombináciu farieb a farebných doplnkov – červená, žltá a modrá kombinovaná s odtieňmi hnedej. Nepripomínajú Taliansko, ale oblečenie malých detí, ktoré sa jednoducho tešia zo života.
Radosť z hry je v inscenácii prítomná. Hercov baví striedať množstvo úloh, pohrávať sa s charakterizáciou jednotlivých osôb. Jediný Leonardo (Radovan Kianica) nehrá viac postáv. Ako Leonardo nie je naivne infantilný a ani prihlúply, ale nerobí z neho ani premúdrelé chlapča len preto, že má o niekoľko desiatok rokov viac. V jeho prejave dominuje zvedavosť, životná chuť spoznávať nepoznané, odvaha a akási prirodzená inteligencia dieťaťa, ktorá nás vždy prekvapí. Je mrštný a veľmi svižne prelieza pomedzi laná a ochodze. Stále nás prekvapí vyskočiac z iného miesta, ako sme ho videli odchádzať. Anička Hulmanová je mamou, záhradníčkou, princeznou i húskou. Veľké rozdiely v charakterizácii nerobí, skôr sa zameriava na celkové vyznenie postáv a na navodenie dojmu z nich. Ako mama, aby bola materská a patrične láskavá, ako princezná tajomná, ako záhradníčka veselá. Do výrazu netlačí zveličenú infantilnosť. Takisto Pavol Klimašovský ako otec, poštár, organista, či výpravca mení spôsob reči aj pohyb tela. Ak je organistom pripomína starého zhrbeného a spomaleného deduška, ako otec je však čiperný a živý. Zvučný hlas využíva najvýraznejšie ako poštár. Braňo Bačo prejaví tragické, dospelácke a smutné polohy ako tragikomický Herec so strachom z výšok. Tento Herec je roztrasený v tele i v hlase. Pôsobivý je aj ako zametač či veľký kardinál v scéne v katedrále. Vtipnou štylizáciou je učiteľ Rudolfa Vitosa. Je to upätý pán v okuliaroch, ktorý pobehúva s prútikom a kibicuje všetky deti, no sám pôsobí ako veľké dieťa. Vyhráva sa aj s ostatnými postavičkami ako zmrzlinár či režisér. Jaroslav Vitos je zas vtipne štylizovaným pekárom, kostolníkom, ale i kameramanom. Všetci sa striedajú v polohe rozprávača a komentujú príbeh. Stále tak priznávajú, že to, čo sa deje, je divadlo plné kúziel a čudesných vecí. Režisér zapracoval do jednotlivých výstupov každého člena ansámblu, každý si našiel svoje miesto a hoci len drobnú akciu. V situáciách tak vládne súhra a hravosť. Toto samotné zanietenie hercov však nestačí, ak sa im polená kladú pod nohy z inej strany.
Napríklad texty pesničiek, ktoré nie sú veľmi lákavé alebo sú jednoducho nezrozumiteľné, v akciách asi svojho malého diváka neupútajú. Možno ho na chvíľu vyrušia pri sledovaní všakovakých strojov a javiskových scénických prekvapení, ale nenavnadia na strunu inscenácie. Tá je celá „potemnelá“ a tmavá, často hercom nevidieť do tvárí. V prvej časti, kde majú vytvoriť malé, ale živé mesto sa im to akosi nedarí. Pobiehajú hore dole, ale nejako vlažne. Využitie projekcie oblakov a búrky je zrazu zbytočným elementom. Projekcia búrky, zároveň zvukové efekty dvojakého charakteru naživo zo starých nástrojov a z reproduktoru zbytočne zdvojujú prírodný živel, ktorý by dokázali tvorcovia vytvoriť z nástrojov oveľa imaginatívnejšie.
Inakosť každej situácie je azda zámerom. Preto je scéna v Anglicku, kde Leonardo odhalí tajomné zločiny, ako bábkové divadlo, ktoré vcuclo samotného Leonarda. Potom sa však princezná a kráľ stanú reálnymi postavičkami s maskami, ktoré okolo neho krúžia vo veľkej posteli a až po chvíli identifikujeme, že mu nechcú ublížiť.
V scéne v Notre Dame preskočíme späť do činohry, v ktorej nás zas necháva režisér niekoľkokrát počúvať chybné a znovu opravované spievanie pesničky zboru, ale s ďalšou pointou neprichádza. Aj vpád Leonarda, následný požiar i jeho mylné chápanie organistu, že je anjel, je troška nedomyslené, mätežné a stráca sa zmysel tejto situácie.
No a do tretice sa posledný výstup s americkým Hercom pred zoskokom premenil na scénu rozhovoru a terapie, kde terapeutom je Leonardo. Aj on totiž hľadá miesto, kde prekoná strach. Celkom dobre, aj napriek malému veku, rozumie, o čom ten strach je. Nadbytočná dĺžka dialógu mu uberá na svižnosti a výraze.
Nakoniec sa Leonardo vracia späť do Fiesole plný zážitkov. Pri každom lete zvolili tvorcovia iný spôsob. Asi chceli docieliť postupné gradovanie. Prvý raz letí namiesto Leonarda iba na kladke zavesený glóbus. Druhý raz je to bábka, ktorú nesie Leonardo a naposledy je to on sám zavesený na kladke. Tak konečne Leonardo naozaj prekonal strach a vrátil sa odvážne domov.
Inscenácia rozprávky s pesničkami Malý Leonardo Mestského divadla v Žiline je vizuálne nápaditá i pútavo scénicky riešená, zlyháva však samotný príbeh a jeho kvalita. Zvolené situácie nevyznievajú veľmi reprezentatívne a ich režijné spracovanie pokrivkáva.

Miriam Kičiňová

Miriam Kičiňová absolvovala štúdium dramaturgie a teórie a kritiky divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (2009). V rokoch 2009 – 2010 pôsobila ako pedagogička na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave a Konzervatóriu v Košiciach. Už počas štúdia sa venovala dramaturgickej, ale aj recenzentskej činnosti pre projekt Monitoring divadiel na Slovensku či pre časopis KØD. Bola pri založení študentského kritického časopisu Reflektor. Od roku 2011 pôsobí ako lektorka dramaturgie v Slovenskom národnom divadle. Venuje sa edukatívnej (Dielňa tvorivého písania, Hovorme o divadle...) a dramaturgickej činnosti (Pamäť vody, Coriolanus, Malomeštiakova svadba, Veľa kriku pre nič, Leni, Polnočná omša, Vedľajšie účinky, Nad našu silu a iné). Ako dramaturgička spolupracovala aj s Divadlom LUDUS, Divadlom Andreja Bagara v Nitre, Divadlom Jonáša Záborského v Prešove a intenzívne ako externá dramaturgička aj so Štátnym divadlom Košice. Od roku 2009 je členkou porôt na prehliadkach aj postupových súťažiach amatérskeho divadla na Slovensku.