Jánošík s apetítom tínedžerov

Preklad Emília Štercová
Úprava textu Milan Antol
Dramaturgia Peter Himič
Réžia a výprava Milan Antol
Choreografia Ivana Kučerová
Hudobná spolupráca a aranžmány Bartolomej Buráš, Adrián Harvan
Účinkujú
Rozprávač: Tomáš Diro
Žandári – bláznivý, horlivý, vážny: Peter Cibula, Róbert Šudík, Katarína Horňáková
Jánošík: Erik Jasaň
Zbojníci – premýšľavý, domýšľavý, dudroš: Kevin Ivanko, Jozef Šiška, Antónia Bednárová
Anjel: Lívia Dujavová
Čert: František Balog
Smrť: Kamila Kopčová
a ďalší študenti Konzervatória v Košiciach
Premiéra 12. decembra 2014 v štúdiu SMER 
Zbojník Juro Jánošík je nespochybniteľná slovenská legenda, hrdina aj mýtus. Jeho príbeh je zvečnený vo všetkých umeleckých druhoch a žánroch. V literatúre ho nájdeme mnohokrát u autorov štúrovskej generácie, vo filmovom archíve v „nemej“ snímke bratov Siakeľovcov (1921) s Theodorom Pištěkom v titulnej úlohe, čiernobieleho v réžii českého Martina Friča s impozantným Paľom Bielikom (1935), farebného s nehercom Františkom Kuchtom (1963), ako zbojnícku hybskú paródiu so známym: Na kone! a s odpoveďou Veď žiadne nemáme! a naposledy aj v kontroverznej filmovej verzii prominentnej Agnieszky Holland s názvom Jánošík – pravdivá história (2009) s Václavom Jiráčkom v titulnej postave. V divadle je Jááánošííík nezabudnuteľný špecifickým insitným humorom Radošincov, animáciou oživil legendu Viktor Kubal a operná verzia z pera Jána Cikkera s áriou spod šibenice Zasvitne deň, slobody deň bola vždy interpretačnou vzpruhou v politicky uvoľnenej, ale aj v znormalizovanej socialistickej ére. Na Jánošíkovi sa priživili aj uživili mnohí. Bohatli na jeho zlodejčinách.
K divadelnému inventáru slovenských javísk sa už dávno zaradil aj slávny jánošíkovský muzikál Na skle maľované, jadrný príbeh o zbojníckom kapitánovi, o všetkom dobrom aj zlom v jeho živote. Libretista, novinár, dramaturg, emigrant a poľský diplomat Ernest Bryll spolu so skladateľkou Katarzynou Gärtnerovou napísali dielo, ktoré v počte repríz aj popularite prekonáva aj tie najtrúfalejšie predpovede. Slovenský zbojník ožil na poľskej strane ako Jerzy Janosik, Bryllovo libreto prehovorilo štylizovaným jazykom šteklivého folklóru a s poetickými prírodnými obrázkami vznikol netradičný, jemne nadsadený príbeh nesmrteľnej legendy. Hudba, s vtedy módnym folkom, rockom a blues spoluvytvárala scénické obrazy, piesne sa stali okamžite hitmi. Autori postavili príbeh na celkom bežných životných udalostiach, akými sú zrodenie, láska a smrť. Poľský muzikál Na szkle malowane ako East Side Story (tak ho v tom období vtipne nazval jeden americký diplomat) sa úspešne prebil do sveta. Do československého Brna prišiel ako Zbojníci a žandáři (1972), legendárna slovenská premiéra sa uskutočnila v roku 1974 v réžii Karola L. Zachara s nezabudnuteľným Jánošíkom Michalom Dočolomanským. Obnovené premiéry (1981, 1991) mali viac ako 600 repríz a výnimočné prestávky politický kontext. Najprv, keď Ernest Bryll vystúpil z komunistickej strany a potom, keď emigroval. V ére socializmu ho stiahli kvôli politickému presvedčeniu autora aj z repertoáru v Karlových Varoch.
Porevolučné roky priniesli nové naštudovania, najprv to bol Prešov, Žilina a znova Bratislava. Že sa dá v ňom stále vydolovať a objaviť nový realizačný aj inscenačný pohľad, dokázala aj ostatná premiéra v Košiciach. Komorný priestor štúdia SMER zaevidoval frenetický úspech a salvy smiechu v hľadisku boli reakciou na ponúknutú verziu, úpravu aj výkony. Naštudovanie sa nepochybne zaradí k úspešným. Režisér Milan Antol s dramaturgom Petrom Himičom a choreografkou Ivanou Kučerovou sa s dojemne „ošúchanou“ témou vyrovnali svojsky. Vytvorili syntézu prirodzeného študentského talentu s profesionálnou podporou hercov, nechali slobodný priestor kreatívnej dynamike mladosti, jemne korigovali valiacu sa mladícku (často aj) nerozvážnu radosť z hrania a v záverečnej fáze ponúkli divadelný produkt ako kvalitný tovar diváckej, sponzorskej aj mediálnej sfére. Dorothy Heathcote, zakladateľka školy tvorivej dramatiky, by určite povedala tiež svoje presvedčivé „yes“, pretože inscenácia prakticky využívala princípy, ktoré slávna Britka vyznávala a uvádzala do sveta divadla. Projekt „skla“ je výsledkom príležitostnej spolupráce divadla a konzervatória.
Učebnice hovoria, že Jánošík bol romantický hrdina, bojovník proti sociálnej nerovnosti, že bol pomstiteľom krívd aj udatným mládencom s magickými schopnosťami. Nič z curricula slovenského super hrdinu v košickej inscenácii nenájdeme a neunavia ani zbytočne historizujúce reálie. Ukrytý talent odkryli študenti spolu so svojimi pedagógmi bez zábran a úplne iným spôsobom. Ľahký úvodný inscenačný naivizmus veľmi rýchlo prešiel javiskovou transformáciou. Z kolektívnych zbojníckych aj dievčenských výstupov vychádzala nezvyčajne silná tvorivá energia, ktorá akčný dejový model po javisku stále posúvala ďalej. Lapidárnymi textami „skupinka“ vstupovala aj „skákala“ do reči poddimenzovanému silovému rezortu vládnucej moci, redukovanému na trojčlennú žandársku vážnosť, horlivosť a bojazlivosť v čiernych oblekoch, červených baretkách a s palicami v rukách. Odvážna aj odvážne hrajúca „väčšina“ v dynamicky skvelom choreografickom tvare a postupne sa valiacej javiskovej lavíne vytvorila emotívne silný a výrazne dramatický tvar aj prejav. V ľudovom štýle prekáračiek sa obe skupiny slovne aj akčne „napádali“, bránili a nanovo útočili, chrániac si nielen svoje teritórium, ale aj pravdu. Kolektívne scény sa choreograficky a tanečne profilovali vo fixných synchrónnych geometrických líniách, v predklonoch a záklonoch útočiacich aj ustupujúcich bojových formáciách. Obe „antagonistické“ skupiny dobra a zla vítali piesňou pred začiatkom predstavenia všetkých divákov. S prekríženými nohami sedeli spolu v polkruhu na javisku ako pri táboráku, skôr narodení spoznávali aj pionierske tábory. Čaro postupne odtajňovanej hereckej fantázie aj inscenačných symbolov bolo spoločným znakom celej produkcie. Keď sa kolektívna mladosť ustálila, vyčleňovali sa spomedzi jej radov aj jednotlivé sólo postavy. Ony sa stali nositeľmi ďalšej dejotvornej línie. Na javisku hrali v podstate všetci sami seba, nemuseli sa štylizovať do hereckých póz ani kašírovaných šarží, neprekážali ani generačné rozdiely. Neprirodzenosť v hraní prinášali so sebou iba momenty nevyhnutnej „neprirodzenosti“ v predlohe. Pred zrakmi divákov defilovali postavy bez valašiek, vrkočov či súkenných gatí. V módnych teniskách, naboso, v rifliach, legínsach, kraťasoch, tričkách, tielkach aj flanelkách prežívali naplno „vlastné“ chvíle lásky, zrodenia, strachu, bolesti, radosti aj nešťastia. Nasadenie dobrých „zbojníkov“ bolo autentické, presvedčivé, komicky radostné aj pravdivo dojemné. Nedali sa infiltrovať žiadnym členom opozičnej zlej „žandárskej“ strany. Mali svoju pravdu a slobodu prejavu. Keby neboli existovali základné scenáristické pravidlá, Jánošík sa pokojne mohol volať Erik, Anjel Lívia a Čert František. Model sa mohol prakticky aplikovať aj na všetkých ďalších účinkujúcich. Expozične dlhý, náročný a pritom nesmierne dôležitý vstup jediného Rozprávača (Tomáš Diro) kládol nemalé nároky na zrozumiteľnosť textu aj sprehľadnenie ďalšieho vývoja, ktorý síce každý poznal, ale netradičnosť rýmovaných textov s použitými „neologizmami“ aj „nelogizmami“ bola predsa len zo začiatku menej zrozumiteľná. Populárne a herecky vďačné postavy Anjela a Čerta boli kontrastom a priori. Počerný Čert Františka Baloga sa od začiatku dobrovoľne a vtipne prihlásil k špecifickej autenticite svojej tmavšej pleti. Bol výborným rozohrávačom, nahrávačom, dohrávačom, provokatérom so šibalským úsmevom na tvári a pekelným ohníčkom v očiach. Bol malým čierno-červeným čertíkom. Nešiel z neho strach, ale svojský humor a potrebný javiskový „smrad“. Vybielená a do príťažlivej čipkovanej bielizne oblečená krásna postava Anjela bez krídiel a zbytočných prvoplánových dodatkov a efektov mala byť čistou opozíciou voči peklu. S nebesky tlmeným, intonačne nie vždy presným hlasom bola však Lívia Dujavová iba vzdialenou príbuznou nebeskému anjelskému chóru. Ponúkala viac na obdiv svoju prirodzenú fyzickú krásu, než vysielané „nebeské“ posolstvá. V jej podaní niekedy absentoval aj prirodzený cit nehy a úprimnej lásky. Aj po prekrásnej uspávanke Hajaj, búvaj, buvinkaj (nedalo sa nespomenúť si na úžasnú Milku Vášáryovú či poľskú Marylu Rodowicz) ostala predstaviteľka naďalej krásnou marketingovou „vločkou“ z plagátu. Ešteže bol nablízku Čert(ík), ktorý nôtil v oveľa drastickejších tóninách Hajaj, búvaj, maličký, bo ti odtnem nožičky…
Nebyť čistulinkej bielej nadýchanej košele XXL (veľkosť, ako sa na správneho chlapa patrí!), ostal by Jánošík vznášajúcou sa chimérou a veľkým nedosiahnuteľným idolom, ku ktorému sa obracali oči všetkých, nielen zamilovaných. Nedupal, neskákal, iba sem-tam poskočil a veľkými krokmi si „ukrajoval“ z javiskovej pôdy pod nohami. Veľmi silno pripomínal hlavného hrdinu zo slávneho českého muzikálu Starci na chmelu. Fešný mladík Erik Jasaň bol ideálom upraveného, sebastredného metrosexuála, presne podľa slov Anjela: veliký bol náš Jánošík zbojník, ale v milovaní ľakavý ani vtáča. Jeho príbeh spočiatku nemal dimenziu skutočnej erotickej zvodnosti. Bol tínedžerským rojkom, ktorý stále (čosi) hľadá. Možno ani nevie, čo. Dokonca aj jeho milá Anička vystupuje v inscenácii iba ako Dievča 1. Rozsahom nie veľká postava, ktorú stvárnila Laura Kollegová, sa jemne strácala, zanikala a ani sa príliš nevynímala. Latentnú chuť jánošíkovskej erotiky napokon „zvestoval“ Anjel, ktorý bez zábran „nabonzoval“, že … ja sa na Jánošíka nemôžem žalovať […] v dolinách prvé sená začínali a on už od tej vône tretiu noc oka zažmúriť nemohol. Prevracal sa, prevracal. Krútilo ho vykrúcalo, a nevedel, čo mu je. Už si myslel, že sa mu zboja žiada. […] Ba už aj svoj velikánsky nôž vytiahol. Neopakovateľnú atmosféru výstupov Čerta s Anjelom, ich briskný humor aj nevyhnutné prekážky muselo vo svojom útlom veku ostro strážiť samotné dojča – Jánošík. V stálom podrepe a bielej košieľke dojčaťa rozkazoval zo zeme, aby mu „detstvo rýchlejšie kolísali“. Napokon dospel, poddal sa láske, aj omdlieval, ale milú nie a nie dostať, ani po siedmich mesiacoch. Takže mu pre ňu ostal iba slávny odchodový hit Zbohom buď, lipová lyžka. Bitka o lásku vrcholila: Čert a Anjel ho chceli pre seba, Smrť lakonicky tvrdila stále dookola: Mne je to jedno. Záhrobné túžby prekazil ódou na vlastnú smrť sám Jánošík a postavil sa pred veľký drevený sud. Žandárske prekáračky usvedčili všetkých zbojcov, ale umrieť ich nemohli nechať.
V celej inscenácii fungovalo iba niekoľko nevyhnutných a finančne lacných multifunkčných rekvizít: centrálne umiestnený drevený rám (príležitostná šibenica, veraje dverí, rám pre mini dejové obrázky, predel interiérovo-exteriérového priestoru), biela nadrozmerná plachta (prikrývka, závoj, premietacie plátno, ovinovačka, látka na obalenie stohu slamy, perinka pre dieťa, priestor pre svetelné dvojexpozície s pôsobivo naaranžovanou mizanscénou pôrodu „nohami von“, kupola chrámu, rubáš smrti), veľký drevený sud (s pálenkou, pivom, súd pred popravou aj hra o osud) a svetelný park v škále svetlo a prítmie, so sporadicky použitým stroboskopom. Po ľavej strane javiska bola umiestnená živá muzika bez dirigenta, v rozšírenej „táborákovej“ zostave 2 husle, 3 gitary, bicie a kontrabas sprevádzala spolužiakov a dotvárala potrebnú zvukovú kulisu.
Skvelé a „odviazané“ predstavenie malo pochopiteľne aj svoje retardéry. Humor, slovné hry, absurdnosť niektorých situácií a najmä výrazné úsilie pobaviť divákov boli hlavnými devízami, ktoré výrazne rezonovali a prevyšovali aj nepodarky. Práve tieto aktivity presvedčili, že recesisticky naivistický začiatok sa vykryštalizoval do režijnej funkčnosti a s využitím prirodzenej študentskej spontaneity, hereckej naivity a čistoty pripravil jedinečný predvianočný darček.

Mária Glocková

Mária Glocková vyštudovala klavír na Konzervatóriu v Košiciach, neskôr hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dlhodobo pôsobila v Štátnej opere v Banskej Bystrici ako dramaturgička, neskôr aj ako umelecká šéfka. V 70. rokoch významným spôsobom ovplyvnila dramaturgické profilovanie súboru a spoluzakladala opernú časť divadelného festivalu Zámocké hry zvolenské. Ako interná redaktorka pracovala v denníku Smer-Dnes, spolupracovala aj s inými slovenskými denníkmi a periodikami. Pravidelne publikuje v Hudobnom živote. Je autorkou literárnych, divadelných a operných scenárov, publikácií, autorsky aj moderátorsky pripravila mnohé výchovné a kultúrne podujatia v Banskej Bystrici. V súčasnosti pedagogicky pôsobí na Fakulte múzických umení Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde prednáša dejiny hudby, dejiny divadla, estetiku hudby, vedie semináre publicistiky a režijne vedie Operné štúdio pri Fakulte múzických umení Akadémie umení.