Iná Červená čiapočka

Scéna a kostýmy: Zuzana Kadlčáková
Pohybová spolupráca: Peter Tabaček
Hudba: Kamil Žiška
Réžia: Peter Palik
Hrajú
Jojo – Jozef Abafi
Mimi – Milada Filipčíková
Baba – Barbora Juríčková
Juju – Juraj Tabaček
Písané z premiéry dňa 7. júna 2013 na javisku Bábkového divadla Žilina a z reprízy dňa 18. septembra 2013 na javisku Mestského divadla Žilina.
 
Nielen klasické hry svetových dramatikov, ale tiež klasické rozprávky sú vhodným materiálom na nekonečné žánrové prepracovávanie. Azda najlepším príkladom v kategórii pre deti je spisovateľ a dramatik Ľubomír Feldek, ktorý na archetypálnom rozprávkovom základe vytvára nové slovenské rozprávky, obliekajúc ich do súčasného šatu, ale objavujúc v ich prerozprávaní originálne morálne posolstvá. Všeobecne známa rozprávka sa však na pôde bábkového divadla neraz stáva pre dramaturga, režiséra, teda pre potenciálneho „dramatizátora“ alebo „autora“, objektom na parodizovanie všetkých jej hodnôt. Našli by sme aj v dramaturgii žilinského bábkového divadla predchádzajúcich rokov spomínané „zábavky“ na úkor detského diváka. Iná Červená čiapočka sa už v päťdesiatych rokoch objavila v podobe jednej zoStředových Troch rozprávok z tisícich. A keď skočím o niekoľko desaťročí do súčasnosti, tak ma pobavila Červená čiapočka v Teatro Tatro, kde babičku v čepci predstavoval kôň. Azda najpestrejšiu interpretáciu známej rozprávky predviedla česká bábkoherečka Miroslava Bělohlávková z Divadla jedného Edy, ktorá v piatich častiach projektu 5x O Červené Karkulce určila jednotlivé časti rôznym vekovým kategóriám. (Aj keď nejde o Červenú čiapočku, s nadšením som v poslednom čase prijal liberecké originálne spracovanie Budulínka ako dôkaz, čo všetko sa dá vyťažiť zo známej rozprávky).
S určitou skepsou som očakával, ako sa k tejto „otrepanej“ téme postaví dramaturg a režisér Peter Palik, autor Najlepšej rozprávky o Červenej čiapočke. Najmä keď detského diváka (a tým aj pani učiteľky a rodičov) celkom otvorene nalákal na všeobecne známy titul. Pravda, Palik nepristúpil k rozprávke tak, aby ju po novom vyložil. Jemu ide o zábavu, o hru hercov s detským divákom, o karikovanie známych rozprávkových postáv a v konečnom zámere o podporenie detskej kreativity. Nič viac a nič menej od tejto inscenácie pre deti od troch rokov nečakajme. Povedzme hneď úvodom, že Palik so skupinou svojich spolutvorcov to robí jednoducho, zábavne a vkusne, aj keď z môjho pohľadu mám určité výhrady.
Palik postavil rozprávku na osvedčenom princípe: herci pohybujúci sa bezstarostne na javisku náhodou zistia, že v sále sú diváci. Vyplašení zutekajú do zákulisia, aby sa potom pri návrate začali dohadovať, ktorú rozprávku pre nich zahrajú. Pre túto situáciu napísal Palik dialógy pre štvoricu ťažšie chápajúcich hercov, medzi ktorými dominuje neskúsený začiatočník súboru, herec komoliaci nielen názov rozprávky, ale tiež zamotávajúci ďalšie akcie. Palik ťaží z jednotlivých slovných skomolenín, slovných zvratov a kalambúrov, necháva sa nimi unášať a venuje im celú zdĺhavú expozíciu. Do hry zapája tiež detských divákov, dobre poznajúcich, o akú rozprávku pôjde. Postupne už všetci vedia, že sa bude hrať Červená čiapočka, už si to všetci povedali, už s tým všetci súhlasia, už to vykrikujú deti z hľadiska, len herci sa opäť hrajú na tých nechápavých. Ešte si postavia otázku, aká je hlavná postava v rozprávke o Červenej čiapočke a hľadajú ju v začiatočných písmenách: z če…, če… kombinujú Če-nkovej deti, čer-ta i čer-víka. Na vykrikovanie detí herci nereagujú, už ich predsa využili pre svoj úvodný zámer, a teraz ich už nepotrebujú. Prekážajú im. Autor sa totiž ešte nenabažil všetkých možností slovných zvratov. Opakujúce sa vtipy už prestávajú byť vtipmi a zbytočne retardujú rozbiehajúcu sa komédiu. Nazdávam sa, že do textu by ešte aj dnes mal vstúpiť autor-dramaturg a expozíciu zbaviť zbytočnej rozvláčnosti. Herci sa však po tomto rozťahanom úvode obracajú o pomoc na detských divákov ešte raz. Vyhlásia konkurz na postavu Červenej čiapočky a ďalšie postavy a divákov požiadajú, aby im robili porotcov. Je to herecky vďačná plocha pre karikovanie postáv; víťazi sú vopred známi a odobrení aj detskou porotou.
Režisér Palik si za žáner inscenácie zvolil klauniádu pre štyroch hercov. K pohybovej spolupráci si pozval Petra Tabačka a k hudobnej Kamila Žišku. Obaja sa účinne dopĺňajú, stávajú sa neoddeliteľnou súčasťou inscenačného tvaru, v ktorom sú herci jeho prirodzenou zložkou. Scénická hudba podporuje atmosféru a podtrhuje jednotlivé akcie. Jednoduché a vtipné verše sa v hereckej interpretácii menia na vďačné pesničky, rozdeľujúce hru na jednotlivé časti.
Text hry súčasne podporuje výtvarnú zložku inscenácie. Ide tu o vopred dohovorenú koncepciu medzi režisérom a výtvarníčkou Zuzanou Kadlčákovou. Keď totiž herci zistia, že nemajú žiadne prostriedky, ktorými by zahrali rozprávku o Červenej čiapočke, nájdu dáždniky zanechané v šatni zábudlivými divákmi. S nimi sa rozhodnú uviesť rozprávku. Dáždniky boli už v minulosti obľúbeným vyjadrovacím kľúčom najmä zahraničných výtvarníkov a stali sa inšpiračným zdrojom aj pre ďalších scénografov. V poslednom období sa na ich využitie zabudlo, a tak v prípade žilinskej inscenácie sú dáždniky určitým scénickým osviežením. Zuzana Kadlčáková ich aj nápadito využíva. Výtvarný priestor jej ponúka už spomínaný text hry. Herci z farebných dáždnikov vytvárajú nielen jednotlivé scénické prvky a prostredia (les, kvety, perinu, a i.), ale tiež postavu zakrádajúceho sa vlka, letiaceho motýľa a vtáka. Dáždniky sa menia na rekvizity, košík, pušku a pod. Pre detského diváka je to znamenitý kreatívny podnet k výtvarnej jednoduchosti pri použitých prostriedkoch. Jednotlivé postavy rozprávky predstavované hercami (vlk, babička a pod.) dopĺňa výtvarníčka iba najnutnejšími výrazovými prvkami (napr. čepcom, okuliarmi a pod.). Kostýmy hercov sú strihovo rôznorodé a farebne pestré, takže sa spoločne s rôznofarebnými dáždnikmi výborne vynímajú na bielom horizontálnom pozadí scény, so zeleným trávnatým podkladom javiska.
Videl som dve predstavenia Najlepšej rozprávky o Červenej čiapočke. Jedno premiérové a druhé poprázdninové v rámci Bábkovej Žiliny. Nepocítil som medzi nimi zásadnejšie dramaturgicko-režijné rozdiely. Druhé, septembrové predstavenie na mňa pôsobilo herecky usadenejšie, istejšie. Palik sa usiloval jednotlivé postavy hry charakterovo diferencovať. Žáner hry ho však neraz zvádzal koncipovať štvoricu hercov ako nespútaných, „pripálených“ komediantov. Je iste úspechom jeho režijného vedenia, že herci sa usilovali vyťažiť z načrtnutej postavy maximum, aby sa medzi sebou charakterovo rozlišovali. Juraj Tabaček hrá svojho Juju ako vyľakaného, večne hladného, ale najmä ťažko chápajúceho herca, ktorý v súbore začína a o divadle nevie skoro vôbec nič. Je to herecky vďačná postava, majúca na svojej strane sympatie divákov. Tabaček si jej charakter presvedčivo udržiava počas celého predstavenia bez toho, aby sa zbytočne podkladal divákovi. Jojo Jozefa Abafiho je medzi štvoricou tým múdrejším, a teda herecky aj ťažšie stvárniteľným. Neutiekal sa však k nejakým vonkajším lacným prejavom, aby získal pozornosť divákov. Jednotlivé postavy predstavuje s ľahkým nadhľadom. Niečo podobné sa dá odčítať aj z prejavu ženskej dvojice. Baba Barbory Juríčkovej sa vydáva za chytrejšiu herečku, chváliacu sa hereckým vzdelaním a presvedčením, že iba ona môže stvárniť hlavnú postavu. Z týchto manier „hereckej hviezdy“ skladá Juríčková svoju Babu. Príjemne ma prekvapil výkon Milady Filipčíkovej. Ak sa na premiére pohybovala v postave ešte nie celkom isto, v septembri už predstavila svoju Mimi ako jednoznačne milo „ťapnutú“, ťažšie chápajúcu herečku. Štvorica hercov vytvára pre klauniádu prepotrebnú kompaktnú skupinu s vnútorným hereckým nasadením a s uvoľnenou radosťou nad možnosťami komediálneho prejavu.
Vladimír Predmerský
publikované online 13. 11. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. V rokoch 1996 až 2001 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu Bratislava.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedie, EDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018 a Ceny ministerky kultúry za rok 2020.