Hriech a ďalšie jablká

Námet, réžia a choreografia: Šárka Ondrišová
Scenár: Šárka Ondrišová a Lucia Blašková
Dramaturgia a režijná spolupráca: Lucia Blašková
Hudba: Jozef Vlk
Scéna: Šárka Ondrišová a Marek Hollý
Účinkujú: Csongor Kassai, Stanislava Vlčeková, Andrej Petrovič, Magdaléna Čaprdová, Emil Píš, Martina Lacová, Ladislav Cmorej
Alternanti: Tomáš Nepšinský, Vladislav Šoltýs, Pavol Kovalčík
Premiéra 7.4.2009 v Elle Danse Bratislava
Predtým, než si pôjdete pozrieť predstavenie Jablko, oprášte si nielen bibliu či kabalu, ale aj grécke báje. A určite sa zíde otvoriť si dejepisné knižky na stranách a rokoch, kde sa vyskytuje jabĺčko, napríklad zákon gravitácie z dielne pána Newtona či presný šíp Williama Tella. Tak sa vám bude ľahšie odčítavať, ktoré jablko komu patrilo – Newtonovi, Paridovi, Odyseovi a, samozrejme, Adam nemôže chýbať. Jablko je najnovší, dosť ambiciózny projekt Šárky Ondrišovej.
Choreografka Šárka Ondrišová vstúpila do roku 2009 s tými najlepšími výsledkami z ostatného roka – Canto Hondo bolo ocenené niekoľkými divadelnými Doskami, projekt Snow pripravený s amatérskymi tanečníkmi bol viac než len páčivý. To na Slovensku v oblasti tanca a tanečného divadla nie je málo. Je to dosť veľa. Aj preto jej nový projekt Jablko, ktorý mal premiéru 7. apríla, vyvolal radosť a najmä mierne zvýšené očakávania.
Jablko, podobne ako veľaúspešné Canto Hondo (hlboká pieseň o nej …) opäť spája tanec, hudbu (tentokrát však už nie živú, ak nerátame efektnú drumbľu), hovorené slovo a fyzické divadlo. Slovami Šárky Ondrišovej ide o akési pokračovanie Canto Honda. Jablko je presne tá syntéza, ktorá je v okolitých krajinách už zopár rokov dosť v trende, len na Slovensku si ju ešte stále mýlime s Novou scénou. Pre lenivých čítať, to poviem stručne – Jablko má opäť potenciál na nejaké to ocenenie. Je výnimočné. Za dramaturgiu to asi nebude, ale za čokoľvek iné kľudne.
Všetko sa skrýva za čiernou oponou, iba dlhonohá krásna žena sa spoza nej nakláňa. Ona nám odokryje príbeh o jablku, “o láske, moci a sláve,” ako sa píše v bulletine. Už úvodná hra so scénou, chvíľami ako z cirkusu, kde sú postavy raz impozantne dlhočižné, vzápätí smiešne drobunké, naznačuje, že toto tanečné divadlo nebude šetriť na invencii a originalite. Že ak na neho zoberiete svoje deti, zrejme nepochopia ani desatine, ale budú sa mať na čo pozerať.
Jablko je štavnaté a v našich končinách ho považujeme za bohatý zdroj vitamínu c. “Jablká sú veľmi efektívny prostriedok na očisťovanie, sú bohaté na vlákninu a pomáhajú odstraňovať z tela toxíny,” píše sa v knihe 100 receptov na posilnenie imunity. Jablko je pre slovenského fotografa Ľuba Stacha, ale aj pre kozmetický priemysel symbolom zrodu aj zániku. A pre Šárku Ondrišovú je Jablko štartom s množstvom asociácií a príbehov, ktorých koniec je aj tak kdesi na počiatku – v rajskej záhrade. Alebo možno niekde úplne inde, závisí od toho, ako hlboko sa dokážeme do tohto predstavenia začítať. Miestami nám to jeho autorka sťažuje, navrstvené významy sú občas nezrozumiteľné, ale kompenzujú to prepracované obrazy vystavané na javisku z tiel. Z Jablka pomaly zlupáva dlhú šupku jeho významu v dejinách, krája ho na drobné, analyzuje ho, odčítava jeho významy, ktorých nie je málo. Jablko si prehadzuje v ruke – tak ako si 21. storočie prehadzuje v ruke vzťah muža a ženy, archetypy aj ich zmätené role a ich zrýchlené spolužitie v dnešnom, ako hovoria bosorky, karmicky zrýchlenom svete.
Jablko je ako výstava, v ktorej jediná téma spája množstvo odlišných obrazov a štýlov. O ich kvalite niet pochybností, občas im však uniká pevnejšie spojivo. Časti, z ktorých je jablko vyskladané, by mnohokrát mohli fungovať samostatne. To síce vdychuje predstaveniu dynamiku, no súčasne ho aj miestami rozdrobuje. Akoby niektoré kúsky jablka ťažšie zapadali do jeho dokonalého tvaru, ku ktorému sa, mimochodom, blíži.
Jablko je vynikajúci námet. Príbehov s jablkami je dosť a choreografka, režisérka a autorka námetu v jednej osobe si vyberá tie najpôsobivejšie.
Napríklad, keď postava gréckej mytológie Paris selektuje z troch bohýň. Ondrišová sa hrá s aktualizačným momentom a namiesto scény na lúke, kde Paris pásol stádo, sa tento výber odohráva pred porotou, na móle, s preafektovaným moderátorom, ostrým svetlom a vysokým nasadením odhodlaných účastníčok.
Tanečnice bojujú o Parida všetkými zbraňami, ich pohyb je maximálny, jeho rozpätia za hranicami predstavivosti bežného diváka. Potenciál interpretov je samostatná kapitola, ich tanečný prejav je zrelý, presný a navyše hravý. Ako som už spomínala, stále je tu šanca vnímať toto predstavenie ako spektákl – úžasný spektákl.
Tak ako tu grécka báj dostáva nový rozmer v podobe reality šou, kde treba byť “hot” a mať dvestopercentný “drive”, Ondrišová podobne pracuje aj s inými jablkovými námetmi. Je to náročný, ale pre diváka nesmierne príťažlivý prístup.
Sprítomnenie bájí, biblických a historických príbehov v súčasnej realite je silnou stránkou predstavenia. Navyše, napriek tomu, že Jablko sa zaoberá vážnymi témami, neodstavilo z hry humor, nadhľad a miestami až karikatúru. Znie to ľahko, ale v tanečnom divadle je to skutočná výzva.
A tak sledujeme, ako putuje v rukách (tanečníka a herca v jednej osobe, ktorý na Slovensku snáď nemá v tejto bravúrne zvládnutej špecifickej kombinácii žiadnu konkurenciu) Csongora Kassaia šíp, ktorý raz elegantne nabodne jabĺčko, no druhýkrát sa už zabodne do Achillovej päty. Krásna Helena, Trójska vojna, William Tell, hrdinovia, moc, sláva, muž a žena. Šárka Ondrišová si vybrala silné témy, veľa silných tém, ktoré medzi sebou tiež občas bojujú.
Medzi jednoznačných víťazov patrí už spomínaná scéna s Paridovým jablkom, ale aj uchvacujúca tanečná hra so stolmi, trochu pripomínajúca geniálnu choreografiu so stolmi Williama Forsytha One Flat Thing, reproduced. Traja muži, tri archetypy, tri stoly, ktoré sú výbornou platformou na mužský súboj. Fyzická sila verzus mentálna istota, strach a odvaha.
Nielen citlivo komponovaná hudba Jozefa Vlka, ale aj scéna a svetelný dizajn má v Jablku podstatné slovo. Zlovestný tieň moderátora ako veľkého sudcu defiluje v mega rozmeroch na bočnej stene hľadiska. Aj kostymérka a autorka masiek a rekvizít v jednej osobe Zuzana Hudeková sa poriadne (v pozitívnom zmysle slova) vybláznila. Nejde len o masky z japonského divadla. Lesklé kostýmy troch žien, bohýň, venúš determinujú pohyb – vnuknú telám impulz rozvíjať sa v ich stiesnených ale elastických, flexibilných formách. Deformujú telá, tento spektákl, je však nielen efektný, ale aj vnímavý a jemný. Venuše.
V mozaike obrazov, efektov, vojen, bitiek, súťaží, milovania sa očakáva opulentný záver. Ako ukotvenie všetkých príbehov a katarzné vyvrcholenie. Posledný obraz z tejto prehliadky jabĺčok našej vedomej aj podvedomej histórie však odrazu skĺzol do obrazu, ktorý hovoril buď príliš veľa alebo príliš málo. Do malých sviečok, ktoré akoby niekto omylom priniesol z predchádzajúceho predstavenia Šárky Ondrišovej Snow. Hoci Boh predstavením šesť postáv sprevádzal, v tomto momente akoby stratil svoje superlatíva – Všemohúci, Vševediaci.
Až na posledné zahryznutie patrí Jablko k tomu najlepšiemu, do čoho sa dá v Bratislave v oblasti tanečného divadla momentálne zahryznúť a neostať s pokrivenou grimasou a pachuťou čohosi nepríjemne skazeného. A patrí sa mu rozkotúľať sa aj po javisku SND.

Sunderman Kadlecova

Jana Sunderman (rod. Kadlecová), počas štúdia Mediálnych štúdií na Karlovej Univerzite v Prahe začala pôsobiť ako korešpondentka pre kultúru pre denník SME, venovala sa najmä filmu, fotografii a súčasnému tancu. Externe prispievala do Taneční zóny, Divadelných novin, Xantypy a iných českých médií.

Po ukončení štúdia pôsobila ako vedúca oddelenia kultúry v týždenníku Domino Fórum, neskôr ako kultúrna redaktorka v denníku SME.

Získala viacero štipendií, o.i. na Medzinárodnom workshope pre mladých tanečných kritikov (Taneční Zóna), na Programe pre mladých filmových kritikov (Medzinárodný filmový festival Rotterdam).

V mladosti tancovala v súboroch súčasného tanca Bralen a Allegro.