„Horor“ v Dome Matice slovenskej

(podľa románu Susan Hill)
Réžia: Klaudyna Rozhin
Preklad: Juraj Šebesta
Hrajú: Peter Čižmár, Miki Macala, Denisa Ďuratná
Premiéra: 21. augusta 2010 v Dome Matice Slovenskej v Spišskej Novej Vsi
Aj napriek patriotickému pátosu, ktorý v sebe slovné spojenie „Matica slovenská” nechtiac prechováva, sa tvorcom Divadla KONTRA podarilo vniesť do jej domu v Spišskej Novej Vsi aj trochu iné než len národno-historické súvislosti. Ako napovedá názov recenzie, režisérka gotickej inscenácie Žena v čiernom Klaudyna Rozhin si pivničné priestory budovy s prestížnym názvom dovolila použiť na iné účely, než len divákov zabaviť. Tieto účely síce nespočívali v túžbe o niečom naliehavom vypovedať, zvlášť nie v slovenskom kontexte, no minimálne ma prinútili zamyslieť sa nad alternatívami…
Hoci Divadlo KONTRA má na svojom konte úspechy a zaslúženú umeleckú prestíž (napr. Dosky 2007 za Objav sezóny či Prekvapenie Novej Drámy 2007), neznamená to, že jeho dramaturgia sa riadi témami, ktoré by boli pre tvorcov osobné či spoločensky zaujímavé. Spája ju skôr výber komorných inscenácií, ktoré nevyžadujú veľký herecký ansámbl ani špeciálnu výpravu. Menej je niekedy viac a v tom spočíva sila tohto divadla. Ak však prejdeme od formy k obsahu, po vzhliadnutí novej inscenácie nemusí byť celkom jasné, nakoľko zostal jeho dramaturgický kompas funkčný pre divákov ako aj samotných tvorcov.
Z čierno-bieleho bulletinu sa dozvedáme pomerne veľa o pôvodnom románe a jeho autorke Susan Hill, ako aj o Stephenovi Mallatrattovi – autorovi divadelnej adaptácie. Píše sa o nej ako o opradenej tajomstvom úspechu, keďže sa už pozoruhodných 21 rokov nepretržite hráva na londýnskom West Ende. Vraj za to môže príťažlivosť príbehu, konkrétne jeho posolstvo o tom, čo môže spôsobiť žiaľ, obviňovanie, túžba po pomste či neschopnosť odpúšťať.
Spomínané „megaúspešné“ divadelné prevedenie tohto príbehu som nevidel, avšak usudzujem, že na ňom musí byť aj niečo viac, než len písomná artikulácia odvekej pravdy o fungujúcom zákone karmy. Zostáva domnievať sa, že je to práve atmosféra, ktorú živé divadlo dokáže vytvoriť; že sú to zimomriavky a obludná hrozivosť, ktorá sa dokáže dostať pod kožu divadelnými prostriedkami. I keď hercom z Divadla KONTRA sa to z väčšej časti darilo, zdá sa, že režisérka to zobrala príliš vážne a ich snahu kontrovala ambíciou, aby bol výsledný tvar v slovenskej pivnici úspešný, podobne ako je tomu v Anglicku.
A práve v tom spočíva najväčšie úskalie divadelnej verzie príbehu, ktorá vznikla na Spiši. Presvedčilo ma o tom aj neúmerné množstvo textu v bulletine o spomínanom fenomenálnom úspechu londýnskej inscenácie – bohužiaľ, na úkor slov o tom, čo tvorcov viedlo k výberu práve tohto titulu z hľadiska spoločenského a umeleckého kontextu, v ktorom žijú. Pozitívom azda je, že inscenácia vykazovala znaky divadelného diela, vytvoreného na princípe „umenia pre umenie“. Avšak o tom, či to stačí na získanie si diváka či hlbšiu umeleckú výpoveď, je možné polemizovať.
Scenár začína príchodom mladého herca (Miki Macala) na žiadosť staršieho advokáta Arthura Kippsa (Peter Čižmár) do jeho domu. Pozval ho, aby mu robil hereckého partnera pri pokuse zbaviť sa psychickej traumy, ktorú utrpel vo svojej mladosti vďaka udalostiam okolo Domu na úhorných močariskách. Ten patril nebohej pani Drablowej, ktorej pozostalosť prišiel dať advokát do poriadku. Celý dej sa tak postupným odkrývaním tajomstiev a hriechov minulosti tohto temného sídla posúva dopredu.
Jednoduchý, no v drama-terapeutickej praxi často efektívny spôsob riešenia problémov, sa pre herecké duo stal princípom i dôvodom pre vznik ďalších dramatických situácií. Peter Čižmár v role ustráchaného, životom zničeného advokáta Kippsa dostal priestor prejaviť svoj nesmierny talent, keď činoherne stvárnil vnútorné poryvy človeka, ktorého naháňajú duchovia minulosti. Paradoxne – dokázal to najmä dôrazom na fakt, ktorý postavu Kippsa charakterizoval, a to prostredníctvom repliky: „Viete, ja nie som herec.“ Po celý čas vedel diváka udržať priam v schizofrenickom napätí, kedy bolo na jednej strane jasné, ktorá z hraných postáv či ľudí práve vypovedá, avšak s pochybnosťami o tom, nakoľko sa ho to vnútorne dotýka, a nakoľko to všetko pre neho samotného zostáva len hrou na exorcistickú seansu. Presvedčivo a s hereckou bravúrou stvárňoval ľudí, ktorí mali na vývoj životných udalostí postavy advokáta vplyv.
Naopak, herec Miki Macala v role najatého herca, bol „hendikepovaný“ práve tým, že je herec. Viaceré situácie zvládal vďaka naučeným intonáciám a deklamačnému herectvu, občas „prehrával“, pričom niektoré jeho preslovy pôsobili mechanickým dojmom. Mohol si to však dovoliť; rušivá bola skôr neodhadnutá miera angažovanosti Macalu raz ako zapáleného herca, inokedy ako autentickej postavy. V každom prípade – súhra týchto dvoch pánov tvorila základ pre herecký koncert, ktorý napĺňal stiesnený priestor matičiarskej katakomby nadoraz.
A čoho sa vlastne bolo treba báť? Akiste záhadnej Ženy v čiernom menom Jennet. Jej duša ako fantóm blúdila, lebo sa nevedela zmieriť s osudom, ktorý postihol jej syna vďaka pani Drablowej – jej sestry. Pred rokmi sa stalo, že Jennet porodila syna Nathaniela. Keďže nebola vydatá, vtedajšie konvencie jej nedovoľovali vychovávať ho. V Dome pri močariskách zostala Jennet pod podmienkou svojej sestry, že si ho s manželom adoptujú, zatiaľ čo ona mu svoju identitu biologickej matky nikdy neprezradí. Materské puto i rany osudy ju však časom premohli. Skôr než stihla uskutočniť plánovaný útek so synom, stala sa svedkom jeho smrti. Pozorujúc z okna koňa s bričkou, v ktorej sedel, sa ich cesta haťou cez močarisko skončila tragicky… Neskôr sa pominula aj ona, no podľa legendy, Žena v čiernom sa tým, ktorí o nej niečo vedeli, zjavovala ako predzvesť smrti v rodine.
Napriek neochote miestnych obyvateľov hovoriť čokoľvek o udalostiach súvisiacich s pani Drablowou, advokát Kipps sa o nich v rámci vybavovania pozostalosti postupne dozvedá. Prípad nakoniec uzavrie, odsťahuje sa do Londýna, ožení sa, splodí syna. Raz, počas jarmoku však uvidí Ženu v čiernom aj on. Tesne pred tým, než koč s jeho ženou a dieťaťom skončí v stromoch, mŕtva Jennet sa zjaví pred koňom a vyplaší ho. Žena v čiernom si takto prišla po pomstu. Práve tu končí skutočný príbeh a začína pracovať fantázia. Hercova i divákova.
Netradičné využitie priestorov akiste má svoje klady – a to najmä v zmysle odpútania sa od konceptu divadla ako budovy a inštitúcie. Herci síce dokázali za pomoci svetiel a zvukov tento priestor premeniť na močarisko, detskú izbu, vlak či cintorín, je však otázne, nakoľko bola voľba hrať v Dome Matice len prvoplánovým nápadom ako vydolovať z kamenných stien jej pivnice strašidelného ducha.. O koľko efektnejší by mohol byť otvorený, chladný priestor, ktorého kontúry by sa strácali v tme, a divák by bol svedkom hereckej akcie iba na malom svetelnom výseku?
Namiesto toho bolo približne 30 divákov usadených v dvoch radoch pozdĺž protiľahlých stien v miestnosti veľkej cca 3 x 7 metrov. Ľudia v druhom rade tak mali šancu vidieť len vrchnú časť tela hercov, zo scén odohrávajúcich sa na zemi zostalo len audio. Nepohodlné sedenie a príliš „javiskové“ hranie (zvlášť herca Mikiho Macalu) bránilo zážitku z ozajstného, intímneho hororu. Nehovoriac o tom, že oproti vo výklenku sedela kvázi maskovaná režisérka, zabezpečujúc z neho chod zvukovo-svetelných efektov. Spolu s nahratými, umelými zvukmi výkrikov to – paradoxne – pôsobilo scudzovacím dojmom.
Podobne „vypálili“ aj iné pasáže v predstavení. Aktuálna dramaturgická úprava textu prenechala hercov podsúvať divákom významy a metakomentáre typu „Mágia prestáva byť mágiou, keď sa o nej rozpráva“… Bohužiaľ, záhadnosť a poctivo budovaná atmosféra predstavenia sa vďaka tomu vytrácali v pološere; kondenzované napätie i strach, o ktoré celý čas išlo, úplne prerušila ohlásená prestávka pri celkovej dĺžke predstavenia cca 80 minút. Navyše, temporytmus predstavenia kolísal, chýbala mu gradácia a záveru úderná bodka. Konečné uvedomenie si toho, že najatý herec sa zbláznil – tzn. „premenil sa“ na advokáta Kippsa – nebolo prekvapením, ale nutným vyústením odohraných situácií.
Podľa všetkého, kľúčom k efektívnosti predstavenia bola nielen spoločne zdieľaná fantázia protagonistov a divákov, ale aj fakt, že sa to všetko stalo takpovediac „naozaj“. Kým magická schopnosť divadla spraviť z ilúzie skutočnosť úžasne zafungovala v scéne s neviditeľným psom, ku ktorému sa herec prihováral, fyzická prítomnosť Ženy v čiernom (Denisa Ďuratná) v niektorých momentoch túto ilúziu len v tichosti imitovala. Nezdalo sa mi to? Nie, stalo sa. Bol to taký filmový horor.

Milan Zvada

Milan Zvada absolvoval štúdium anglického jazyka a filozofie na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, v rámci štúdia v Holandsku a vo Fínsku absolvoval program Erasmus Mundus MA v odbore International Performance Research. Venuje sa prekladateľstvu a divadelnej publicistike. Pôsobí ako učiteľ anglického jazyka, dramaturg a projektový manažér v oblasti nezávislej kultúry, v súčasnosti je dramaturgom kultúrneho centra Záhrada v Banskej Bystrici.