Hľadanie zmyslu existencie muža

Koncept a tanec:
Zuzana Sehnalová,
Ján Šutka/Michal Heriban,
Pavol Kovalčík/Branislav Bašista
Supervízia: Daniel Raček
hudba: Andrej Jurkovič
Videoprojekcia: Lukáš Kodoň
Kostýmy: Martin Kotúček
Svetelný dizajn: Róbert Polák
Réžia: Jakub Mudrák
Súčasný tanec sa objavuje v rámci tanečných pondelkov SND. Prezentovali sa v rámci nich rôzne hlavne už etablované súbory súčasného tanca a fyzického divadla. Na konci roku sa tak prezentovala premiéra novej inscenácie pod hlavičkou elledanse – ID#entity mladého tvorivého teamu.
Podobne ako pre banskobystrické Divadlo Štúdio tanca, aj pre Divadlo elledanse bol rok 2015 obdobím zmeny. Divadlo ako fyzický priestor zaniklo. Elledanse pokračuje vo forme tanečnej školy, ale aj ako tanečný súbor. Po skončení sezóny 2014/2015, keď opustil priestory bývalého bitúnku na Miletičovej ulici pri trhovisku, sa súbor naďalej prezentuje vo svojich produkciách Vydláždený život v réžii a choreografii izraelského režiséra Rotem Tashachama či YouMake ReMake podľa konceptu Renany Raz, dokáže upútať súčasnou a zrozumiteľnou produkciou aj divákov, ktorí nemajú veľmi veľké skúsenosti s tancom a jeho súčasnou podobou. Ide o témy existencie súčasného človeka ako fyzickej bytosti v premodernizovanej a pretechnizovanej dobe, nachádzanie jeho podstaty a fragmenty vzťahov, ktoré ešte zostali, o ktoré sme ako ľudia ešte neprišli, ale môžeme skoro prísť. ID#entity si z tejto širokej škály podnetov vyberajú iniciačný proces, pri ktorom sa z chlapca stáva muž. Kladú si otázky: kedy sa to stane, kedy a ako prichádza k odlíšeniu jeho identity od okolia? Vo video ankete, ktorá sa konala pod značkou inscenácie a bola zverejnená na internetovom kanáli youtube, sa oslovení účastníci vyslovujú k téme života muža, spomínajú vzťah s mamou a možnosti osamostatnenia, iní sa prihovárajú za večné chlapčenstvo každého muža, alebo sprostredkujú osobný pocit. Anketa tak prináša spektrum tém, s ktorými môžu tvorcovia pracovať, rozvíjať ich a hlavne konkretizovať.
Work in progress projektu sa uskutočnil v júni, ešte v priestoroch elledanse. Tvorivý team tak mal niekoľko mesiacov na to, aby tému a materiál dotvoril do konzistentného tvaru. ID#entity sú tým typom produkcie, v ktorom sa multimediálny koncept priveľmi pohybuje po povrchu a nedáva možnosť zostúpiť hlbšie do témy. Sú inscenáciou, ktorá zaznamenáva túžbu po dospievaní a dospelosti, po identifikácii s novým priestorom, novou životnou situáciou. Jakub Mundrák sa objavil už v inscenácii Zo špajzy na intrák v rámci projektu Mliečne zuby v Štúdiu 12. V pohybovej inscenácii však slová nahrádzajú pohybové riešenia, ktoré sa dejú v neustálom kŕči. Akcia je podriadená tomu, vyjadriť za každú cenu danú tému: strácanie a znovunachádzanie vlastnej identity, názoru, motivácie či životného cieľa. Z pohybu sa dá vyčítať dynamika, tempo, atmosféra, ale necítiť z toho ďalší posun, len opakovanie predchádzajúceho. Problémom môže byť to, že spomínané témy sa v inscenácii objavujú skôr vo všeobecnejšej ako konkrétnej rovine. Nevyskytuje sa v nich vnútorný príbeh, ktorý by dokázal strhnúť pozornosť až natoľko, že by podnietil zvedavosť na ďalšie pokračovanie. Tanečníci na druhej strane kompenzujú tieto fakty sústredeným a fyzicky pripraveným tanečným prejavom. Originálnejšie a prepracovanejšie pôsobí pohybová stránka (nad ňou aj nad celým projektom mal supervíziu Daniel Raček, ale práve v tejto zložke najviac cítiť jeho prítomnosť), tanečníci pracujú na vlastných pohybových štruktúrach, ale len zriedkavo sa stretnú s niečím konkrétnym, čo by dávalo ich tancu hĺbku a podnecovalo zvedavosť.
Koncept inscenácie sa dramaturgicky rozkladá na tri časti, v ktorých tanečníci predstavujú proces formovania identity, vlastného ja. V prvej časti # hľadanie tanečník hľadá svoj vzor: otca, staršieho brata, skúsenejšieho kamaráta. Subtílna tanečníkova postava dobre zapadá do prostredia, ktoré je mu odcudzené, ale snaží sa k nemu vytvoriť si vzťah, nájsť si niekoho, identifikovať sa s niekým, porovnať sa, a tak aspoň na chvíľu získať kúsok z osobnosti a skúsenosti niekoho iného.
V druhej časti # zachovanie ide o udržanie vlastného osobnostného statusu, získanej tváre, hodnôt, sociálnej prestíže a nezávislosti. Zo štylizovaného fyzického prejavu prechádzajú do konvenčných polôh, obliekajú sa do bielych košieľ, stávajú sa súčasťou spoločnosti, skupiny, stáda alebo naopak zhlukom individualít.
V záverečnej časti #modifikácia sa tanečníci dostávajú neosobnou formou dorozumievacích prostriedkov na úroveň strojov, ktoré nedokážu zoči-voči komunikovať, používajú radšej telefón. Išlo by o zaujímavý materiál pre hlbšie skúmanie, ale tanečníci (ktorí sú aj autormi konceptu) by potrebovali nielen režiséra, ale aj skúseného dramaturga, aby sa dostali viac „pod kožu“ témy, z ktorej na javisku zostali len tézy. Pritom téma je viac ako aktuálna, aj keď viackrát už spracovaná, ale predsa len cítiť, že by práve rozdelením na tri fázy získala viac ako pohybové fragmenty, ktoré z nej zostali.
Trojica tanečníkov (Zuzana Sehnalová, Ján Šutka v alternácii s Michalom Heribanom, Pavol Kovalčík v alternácii s Branislavom Bašistom) sa ocitla v troch vlastných svetoch, ktoré sú rozdelené hneď na začiatku. Tanečníci sa pohybujú sólovo a v priebehu inscenácie vytvárajú náhodné vzájomné priateľstvá a spojenectvá. Stáva sa, že tanečník sa stane len pasívnym pozorovateľom, postáva v priestore a pohľadom len reflektuje svojich partnerov. K dynamizovaniu dochádza postupne. Tanečníci stoja v rade za sebou, kde prichádza ku konkretizácii. Modifikujú svoju víziu identity, nachádzajú sa aj v scénach manipulácie so svojím alebo partnerovým telom.
Projekcia ikon rôznych spoločenských hodnôt sa vinie v pozadí tanečníka ako na filmovom páse. Vytvoril ju skúsený autor videoprojekcií Lukáš Kodoň a zobrazuje symboly pre peniaze, lásku, úspech… Tanečník ich zdoláva odhodlane a energicky ako hrdina v akčnej počítačovej hre. Vo väčšine inscenácie však sa na projekčnej ploche premieta len náznak počítačového systému. Pôsobí to podobne ako celkový koncept – náhodne, cítiť z toho schému, do ktorej sa tvorcovia chceli pohybovo dostať. A v niektorých momentoch sa aj dostali (scéna trojice s automatizovanými pohybmi, vzájomná manipulácia či anonymita tvárí tanečníkov skrytých pod natiahnutými košeľami).
Hudba Andreja Jurkoviča dodáva akcii dynamiku, akčnosť. Vychádzajú z nej dve roviny: klavírna, snová až nostalgická – a postupne prerastajú do elektronických zvukov, ktoré akcentujú a zdôrazňujú jednotlivé výstupy.
Inscenácia ID#entity je o ľuďoch súčasnosti, identifikovaní sa, manipulácii. O ľuďoch neschopných napriek technickému pokroku nájsť k sebe cestu, neschopných sa poznať. Podľahli automatizácii, abstraktnej vecnosti bez bližších vzťahov. Túžba po dosiahnutí a preklenutí chladného plášťa všadeprítomnej elektroniky je veľká. Podobne je to aj s úsilím tvorcov. Zostáva na pokraji poznania. Túžba po preklenutí bariér fragmentárnosti, náhodnosti a až príliš rýchlych, aj keď možno efektných riešení existuje. Hlavne v tanečnom prejave. Ale chýba niečo viac: väčší priestor pre hĺbku, vnútornú dramaturgiu a čas.

Marek Godovič

Marek Godovič je absolventom Vysokej školy múzických umení v
v odbore divadelná veda a polonistika a Filmovej a televíznej fakulty Akadémie múzických
umení v Prahe v odbore scenáristika a dramaturgia. V priebehu štúdia sa zúčastnil
semestrálnych pobytov na Escola Superior de Teatro e Cinema v Lisabone a na Jagielonskej
Univerzite v Krakove. Ako autor, dramaturg a scenárista spolupracoval na rôznych
divadelných a rozhlasových inscenáciách. Od roku 2011 pracuje v Divadelnom ústave v
Štúdiu 12. Recenzie a kritiky publikoval v časopise kod, SME, Tanci, Salte či Pravde. Ako kritik sa
zaoberá súčasnou drámou, fyzickým divadlom a súčasným tancom.