Štúdio 12, Bratislava

Martin Hvišč získal za hru Triáda, ktorú sám nazval „divadelnou jednoaktovkou“, tretie miesto v súťaži pôvodnej slovenskej drámy Dráma 2010. V dramatickom texte sa odráža autorova orientácia na rozhlasovú tvorbu, ktorej sa vo svojom profesijnom živote venuje a za ktorú získal aj viacero ocenení. Dráma Triáda je založená na slove, na výpovedi postáv, na rozhovore. Nie je dôležité, kde presne, stačí vedieť, že v opustenej zadymenej kaviarni sa po záverečnej stretajú tri postavy: Barman, Hosť a On, ktorý do deja vstupuje ako posledný.

Je výborné, že sa mladá humenská režisérka Adriana Totiková začala kontinuálne venovať inscenovaniu súčasnej svetovej drámy. O to záslužnejšie, že v prípade poľského Ingmara Villquista (Taká fajn baba ako ty, Mestské divadlo Žilina) a Brita Petera Quiltera (Ráno po, Divadlo Aréna) ide zároveň o ich prvé slovenské uvedenia.

Určite ste už zažili ten pocit, keď vám necelých šesťdesiat minút pripomína večnosť. Predovšetkým v divadelnom priestore. A vy začnete radšej hodnotiť ponúknutý komfort hľadiska ako predstavenie. V prípade inscenácie Lovec ŠTBákov je hodnotenie všetkých zložiek o niečo náročnejšie. Každá má svoje pre, aj proti.

Už nepoznáme život bez médií a ich manuálov. Sú všade. Z každej strany sa prihovára akási žena s umelým úsmevom, dokonalým telom a so zaručeným návodom, ako stratíme kilogramy; ako dosiahneme krásu, ktorá bude hodná obdivu mužov; „šťastné rodinky“, ktorých členovia sa vôbec nepoznajú, s návodom na najlepšie raňajky.

Divadelná koláž inšpirovaná poviedkami Milana Kunderu. Hra o tom, aké [...]

Málokedy sa v slovenskom divadelníctve podarí v jednej inscenácii zachytiť a vyjadriť tak veľa ako v inscenácii Slovenského komorného divadla v Martine A budeme si šepkať.

Máte radi talentové súťaže? Ani my nie. Prepašujeme Vás na generálku a odhalíme, ako sa v skutočnosti pripravuje veľká šou. Autorský projekt študentov VŠMU.

Dano miluje Gabiku. Gabika miluje Romana. Oboch mužov miluje Denisa. Dano Denisu nie. Avšak Roman miluje iba hry. Barbados je hra o divadelnej realite a mimojaviskovej ilúzii. Postavy dostali mená po svojich hercoch. Herci vlastnosti po postavách. Aj vzhľadom na to, že niektoré z vzťahov medzi postavami sčasti kopírujú aj realitu, hranica medzi skutočnosťou a fantáziou je v inscenácii Julky Rázusovej viac než tenká.

Po prečítaní programu sa toho divák veľa nedozvie. Pravda, ak sa neprišiel dovzdelať v tapetovaní. Nájde tam síce aj stať o Ivanovi Vyrypajevovi (nie však už o hre Júl), no tá v kontexte celého bulletinu pôsobí akosi prilepene. Akoby sa inscenátorky pomýlili a do tlačiarní poslali nesprávny výber textov. Či už ten omyl spočíva v zaradení textu o ruskom autorovi, alebo v tej zvyšnej časti, ktorá je zostavená zo zamyslení sa nad samotou človeka (ženy) bez partnera a krátkeho návodu ako správne tapetovať. Tento zdanlivý omyl nevysvetlí na prvýkrát ani samotné predstavenie. To vyznieva dosť podobne. Nie je to však chyba.