Štúdio 12, Bratislava

Nestáva sa asi veľmi často, že je želaním inscenátorov to, aby bola ich inscenácia za hranicou nevkusu, primitivizmu a fušerstva. Sú však prípady a o jednom z nich bude práve teraz reč, kedy sa divák stáva svedkom zámerne zlej, zlej, zlej inscenácie. Plán B z vesmíru je divadelný remake jedného z najhorších filmov, aký bol kedy v Hollywoode natočený. Je to hlúpa, primitívna a amatérska inscenácia! A je presne taká, akú ju tvorcovia chceli mať.

Bottovu baladu Žltá ľalia sa deti v škole ešte stále učia naspamäť. Pravdepodobne tak v tejto krajine nie je nikto, kto by nevedel odrecitovať aspoň úvodné verše Stojí, stojí mohyla. Na mohyle zlá chvíľa... Nečudo, že sa táto balada stala akýmsi evergreenom romantizmu.

Haiku je krásna poézia. Na prvý pohľad nesmierne jednoduchá trojriadková básnička v sebe skrýva kvintesenciu zážitku, ktorú by básnici západnej kultúry opísali desiatkami slov a rýmami. Čítať haiku znamená viac, ako len čítať slová. Znamená to, vedieť si za malou plochou slov, ktoré sa nám ukazujú, predstaviť obrovský priestor zážitkov a osudov.

Izba vysokoškolského internátu spojila osudy troch mladých ľudí. Michala – precitliveného homosexuála, ktorý podnecuje svoju bizarnú obrazotvornosť drogami. Petra - predstavujúceho „správneho chlapa“ s pevnými svalmi a zásadami. Ivanu - túžiacu spoznať všetko, čo život ponúka bez obmedzení, príkazov a zákazov. Každý z trojice by mohol žiť svoj život v relatívnej spokojnosti, keby sa nestal súčasťou života ostatných dvoch.

Sarah Kane. Provokujúca, krutá, inovatívna, lyrická, naturalistická, experimentujúca, spochybňujúca, depresívna, oslobodzujúca... Tieto a ešte mnohé iné prívlastky k Sarah Kane patria. K jednej z hlavných predstaviteliek britskej cool drámy sa však vzťahuje ešte jeden veľmi dôležitý prívlastok. Inšpirujúca.

Inscenácia hry Žena cez palubu je v poradí už piata inscenácia realizovaná v rámci projektu Mliečne zuby. Nedá mi neurobiť istú rekapituláciu, napokon piatu inscenáciu možno v istom zmysle považovať za okrúhle výročie projektu. Nechcem však spätne hodnotiť kvalitu jednotlivých inscenácií, ale zamerať sa skôr na témy. Vo zvláštnej a nezávislej zhode sa väčšina mladých autorov a autoriek venovala téme osamelosti a bizarným vyrovnávaním sa s nefunkčnými vzťahmi a hľadaním zmyslu života tam, kde ho hľadať nemožno. Nefunkčná rodina, povrchné partnerské vzťahy a plytkosť v komunikácii boli doposiaľ témami, ktoré v Mliečnych zuboch rezonovali najviac. Inscenácia autorského textu Žena cez palubu ponúka divákom aj inú rovinu a doterajšiu monotematickosť vnútornej osamelosti obohatili o ženský rozmer. Konkrétne o „tajný svet ženskej kabelky, hlavy a duše“.

Začiatky nebývajú ľahké. Len málokedy sa podarí, že umelecká prvotina je dielo zaslúžiace si úprimnú chválu. Oveľa častejšie sa však stáva, že prvotina je priestor pokusov a omylov, snáh a naberania skúseností. Niekoľkonásobne to platí za predpokladu, že inscenácia je prvotinou pre väčšinu zúčastnených umelcov. Scénická realizácia hry začínajúceho dramatika Lukáša Brutovského a doposiaľ neveľmi skúsenej režisérky Veroniky Pavelkovej Krížovkári, vo výsledku naráža na nemalé množstvo začiatočníckych nedostatkov.

Projekt mliečne zuby v divadelnej sezóne 2007 / 2008 priniesol dovedna tri inscenácie: Štyri vraždy bez obete tvorivej dvojice v zložení Vojtech Koleják a Martin Bošanský, Uzavretí režiséra Borisa Kováča a napokon inscenáciu pôvodného textu Zory Durinovej Na závoru v réžii Anny Petrželkovej. Vo všetkých troch prípadoch sa snažili tvorcovia a tvorkyne pretlmočiť svoj pohľad na súčasnú spoločnosť, ktorej trendom sa stáva uzavretosť, emocionálny dištanc a chlad.

Divadlo bez domova prináša ďalšiu, v poradí už tretiu inscenáciu Día de muertos (Ďen mŕtvych). Toto komunitné divadlo úzko spolupracuje s občianskym združením Proti prúdu a časopisom Nota Bene a je jediným divadlom na Slovensku, ktoré dáva priestor ľuďom v ťažkej sociálnej situácii – predajcom a predajkyniam časopisu Nota Bene. Na súčasnom projekte však spolupracovali aj dve herečky s telesným postihnutím, čím sa toto divadlo stalo ešte viac otvorené pre všetkých, ktorých majú potrebu a chuť realizovať sa prostredníctvom divadla.

Na svetlo sveta sa prerezal druhý Mliečny zub v podobe inscenácie Uzavretí režiséra a ústrednej postavy tvorivého tímu Borisa Kováča. Inšpiráciou pre vznik projektu bola novela Slavomíra Kunza Muž a žena vo fľaši, ktorú Boris Kováč upravil a dramatizoval podľa potrieb budúcej inscenácie.